Je spolumajiteľom známej a úspešnej firmy, stovky hodín ročne však trávi nad skladaním modelov lietadiel. VLADIMÍR ADAME vedie Klub plastikových modelárov Bratislava a organizuje modelárske výstavy.
Odkedy ste modelár?
„Tak od desiatich rokov. Teraz mám 55.“
Čo vás k tomu priviedlo?
„Náhoda. Rodičia mi kúpili východonemeckú plastovú stavebnicu dopravných lietadiel. Za dve hodiny to bolo postavené a natešený človek to mohol vystaviť. To bolo to prvé, čo ma chytilo.“
Prečo vás to drží viac ako štyridsať rokov?
„Bolo to s prestávkami. Keď boli deti malé, nevenoval som sa tomu toľko. Možno je to spôsob sebarealizácie. Keď človek stavia modely, má dvojnásobnú radosť. Prvá je, keď sa mu niečo darí - vidí ako to rastie, zo stavebnice sa dostáva k niečomu, čo sa podobá realite. Druhá radosť je, keď to človek môže zobrať na výstavu, pozrú sa na to kolegovia modelári aj laici a povedia, že sa im to páči. “
Nie je to taký únik - poviete si kašlem na všetkých, idem si lepiť?
„Čiastočne áno, ale nedá sa povedať, že modelárčina je vyslovene odpočinkový koníček. Je to aj tvrdá robota. Človek si musí udržiavať zručnosti. Ak to nechá mesiac tak, už sa mu trasú ruky.“
Nejako na to cvičíte?
„Najlepšie je stále modelárčiť. Ak z toho vypadnete, nerobíte veci na prvý raz, ale na druhý, tretí. A už sa vám potom nechce, odložíte to.“
Koľko hodín týždenne skladáte modely?
„Je to veľmi rôzne. Ale určite je to tak desať–dvadsať hodín týždenne.“
Ako dlho vám trvá, kým spravíte model?
„Pri jednoduchších zhruba 30 až 40 hodín. Pri zložitejších do sto hodín.“
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com
V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska
Brávate si na modelárčenie aj dovolenky?
„Máme v klube takzvané patlacie víkendy. Niekedy sa vo štvrtok či v piatok zbalíme, zalezieme na chatu a nepretržite tam modelárčime a popritom aj niečo vypijeme.“
Nelepíte potom nakrivo?
„Tam je to ešte horšie. Je tam veľa očí a hovoria vám - máš to nakrivo, musíš ešte raz.“
Je veľa takých minikomunít, ktoré si chodia po víkendoch lepiť?
„Modelárčina je zaujímavá aj tým, že ju môžete robiť v komunite. Je veľa vecí, o ktoré sa modelári chcú nezištne podeliť s ostatnými. Kedysi to bývalo len osobne, teraz sa veľa komunikuje cez internet, pomocou modelárskych fór.“
Na webových fórach si porovnáte fotky toho, čo ste urobili a provokujete sa?
„Presne tak. Ukazujú sa hotové veci, aj rozrobené. Je zaujímavé nepočúvať len chválu. Píšu tam: to si odflákol, musíš to prerobiť. A naspäť: čo mi ty budeš hovoriť, veď si nič dobré nespravil. Ale potom nad tým človek porozmýšľa, rozoberie to a radšej to spraví ešte raz.“
Pribúda modelárov, či ubúda? Za komunizmu to bolo organizovane rozšírené.
„Ťažko povedať. Pred desiatimi rokmi sme založili klub, robíme každý rok výstavu Plastiková zima v Dome kultúry v Ružinove. V našom klube som najstarší, ale sú tam aj mladí - osemnásťroční. Vždy sa nájde niekto nový. Ale chýba organizovanosť, ktorá tu bola za totality.“
A to bolo dobré, či nie? Bývalo to prepojené aj s militarizmom režimu a láskou k socialistickej armáde.
„Bolo to dobré v tom, že mladí získali základné zručnosti - či už manuálne ako pilníkovanie, rezanie, potom základnú prácu s farbami, štetcom, striekanie. Boli v komunite, kde ich to niekto naučil a mali vyplnený voľný čas. Pre nás je to teraz problematické. Ľudia venujú čas skôr tomu, aby niečo zlepili. V niektorých mestách fungujú modelári v centrách voľného času. Záujem mladých venovať sa tomu však už taký nie je.“
Podporuje tých pár krúžkov štát?
„Štát asi nie. Možno mestá.“
Kedysi deťom kupovali modely a farby. Teraz im asi dajú stoličku a lampu.
„Asi tak. Ale tu v Bratislave už tuším ani mládežnícke centrá nefungujú.“
Koľko chodí ľudí na súťaž, ktorú robíte?
„Minulý rok sme tam mali vystavených asi 750 modelov v rôznych kategóriách - boli tam lietadlíčkari, technikári - tí čo robia tanky, bojovú techniku, tí čo robia lodičky, ponorky, figúrkari. Neviem presne koľko prišlo ľudí, ale určite ich bolo tisíc až 1500.“
Česko je väčšia modelárska veľmoc. Štát to tam podporuje viac?
„V Česku bolo to podhubie väčšie a zostala tam podpora myslím cez lotériovú spoločnosť Sazka. Funguje tam zväz českých modelárov, ktorý dostáva pravidelne dotácie.“
Akí sme modelári v porovnaní s inými krajinami v Európe? Je to u nás rozšírenejšie ako inde?
„Máme veľa špičkových modelárov - jednotlivcov, ktorí sa nestratia ani na európskych výstavách. Ale čo sa týka masovosti, myslím, že sme lepší európsky priemer.“
Kde je to okrem Česka najmasovejšie?
„Veľmi silné je Španielsko, Taliansko. Organizujú aj veľa výstav a súťaží. V krajinách ako Nemecko je to viac na individuálnej báze.“
Čo sú modelári väčšinou za ľudia? Majú niečo spoločné?
„Profesne nie. Je to od právnikov, cez lekárov. Jeden zo špičkových českých modelárov Zdeněk Šebesta je napríklad chirurg a berie to ako taký tréning. Modelári sa určite grupovali okolo armádnych klubov a posádok, ale už to tak nie je.“
Aké vlastnosti máte spoločné? Ste skôr samotári, introverti?
„To je rôzne.“
Minimálne to chce trpezlivosť.
„Keď sa nedarí, treba sa znova a znova prinútiť.“
Už vám to niekedy nešlo tak, že ste to roztrieskali?
„To nie, ale mám kopu modelov, ktoré sa hromadia, pretože sa to niekde zadrhlo a niet sily to rozbehnúť. Na mladých mi niekedy chýba trpezlivosť a s ňou súvisia aj manuálne zručnosti.“
Sú v modelárčine aj nejaké trendy?
„Keď sme začínali v 70. rokoch, išlo o čo najvernejšie zobrazenie predlohy. Teraz sa práve španielski modelári snažia skôr o umelecký dojem. O trendoch sa my, modelári ,vieme aj pohádať.“
Koľko si kupujete ročne modelov?
„Väčšina modelárov má sen, že budú nesmrteľní, alebo prežijú aspoň štyri životy, aby všetko zlepili. Nazbierajú si toľko modelov, že ich do konca života určite nepostavia. Nie som výnimka.“
Koľko je ich ročne?
„Tak cez päťdesiat.“
Koľko ich zlepíte za rok?
„Tri, štyri. U mňa je to možno aj tým, že som zažil tú totalitu, keď neboli, ťažko sa zháňali, vymieňali. Zostalo mi z toho to syslenie.“
V istých prípadoch sa to dá speňažiť, nie? Niektorí z toho majú zberateľstvo.
„Nepostavené modely sa dajú predať - najmä rarity. Veci, ktoré majú 50 rokov, majú hodnotu. Pri postavených modeloch je to rôzne.“
Koľko máte nepostavených modelov?
„Stovky.“
Máte na to špeciálnu miestnosť?
„Mám veľkú garáž, ktorú mám celú zapratanú.“
Koľko peňazí ste do toho vrazili?
„Manželke stále hovorím, že bude mať dobré dedičstvo a určite si za to kúpi auto. Je to asi v takej hodnote.“
V cene nového auta?
„Áno.“
Aký najdrahší model ste si kúpili?
„Mám teraz rozrobené modely, pri ktorých je cena 400 až 500 eur.“
Manželka vám nenadáva?
„Zmierila sa. Brala si ma ako modelára.“
Existuje niečo ako Modrý Maurícius, aký majú filatelisti, u modelárov? Raritný kus, ktorý by chceli všetci?
„Nie. Teraz sa objavilo veľké množstvo malovýrobcov. Celý sortiment - to, čo sme si vždy mysleli, že z tohto nikto model nespraví - je teraz v podstate pokrytý.“
Ako dlho prežije modelárstvo?
„Ťažko povedať. Niektoré technológie, ako 3D tlačiarne, sú schopné vytvoriť hotové modely, ktoré stačí namaľovať. Ale nič nenahradí pocit, že to človek sám spravil. Tú vôňu lepidla, riedidla. Keď začala fotografia, každý si myslel, že maľovanie obrazov zanikne. Ale stále existuje paralelne s fotografiou. Možno to však stále viac bude smerovať k nejakej umeleckej forme.“
Teda nie k zachyteniu presnej reality, ale k pridávaniu niečoho vlastného?
„Presne tak. Stále častejšie sa robia diorámy - krajinky s modelom. Tam sa môžu ľudia vyblázniť.“
Koľko je medzi modelármi žien?
„So ženami je problém. Ak sa nejaká modelárka objaví, je to skôr vzácnosť.“
Poznáte nejakú?
„Musím porozmýšľať. Spravidla dcéry modelárov v školskom veku vydržia, ale keď potom začnú mať iné záujmy, pustí ich to.“
Je mužov 100 percent? Alebo 95 percent?
„Tak 99 percent. Ale nespomeniem si teraz na žiadnu slovenskú modelárku.“

Beata
Balogová
