Trauma z okupácie sa prejavuje na vzťahoch k Rusku dodnes.
BRATISLAVA. My se Rusů nebojíme, v hokeji je porazíme a srpen jim oplatíme.
Transparent hokejového fanúšika na majstrovstvách sveta v marci 1969 v Štokholme výstižne odrážal nálady československej verejnosti po okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy.
V hokeji sme nad Sovietskym zväzom zvíťazili, ulice slovenských a českých miest zaplavili desaťtisíce fanúšikov, búrlivé oslavy a zrážky s príslušníkmi Verejnej bezpečnosti však znamenali symbolickú bodku za obrodným procesom 1968 nazývaným aj Pražská jar.
Násilné potlačenie demokratizačného procesu sa začalo presne pred 46 rokmi, 21. augusta 1968 vpadli na územie ČSSR armády Sovietskeho zväzu, Maďarska, Poľska a Bulharska.
Zhruba pol milióna vojakov a asi päťtisíc tankov prešlo naprieč celou krajinou a zanechalo za sebou najmenej 108 mŕtvych a vyše 500 ťažko zranených.
„Rok 1968 bol zásadný zlom vo vnímaní Sovietskeho zväzu, ktorý bol dovtedy prezentovaný cez rôzne oslavy najmä ako náš osloboditeľ,“ hovorí sociológ SAV Milan Zeman.
„August spôsobil generáciám, ktoré mali vieru v nápravu pomerov z 50. rokov a v demokratizáciu spoločnosti, hlbokú traumu a zlikvidoval túto nádej.“
Tanky mátajú dodnes
Beznádej ľudí ešte prehĺbila normalizácia trvajúca nasledujúcich dvadsať rokov.
„Tá prišla ako dôsledok vojenskej okupácie a znamenala ukončenie reformného procesu a návrat k uplatňovaniu vedúcej úlohy KSČ a marxisticko-leninskej ideológie v spoločnosti,“ hovorí historik ÚPN Peter Jašek.
Trauma pretrváva v časti spoločnosti dodnes.
