[content type="longread-pos" pos="full"]
Z dedinčanov v montérkach sa dobrovoľní hasiči priblížili
k profesionálom, tvrdí v rozhovore STANISLAV STAŠ.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/55/5531392/5531392.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] STANISLAV STAŠ (na fotografii z jeho archívu) sa narodil v roku 1979 v Bardejove, maturoval na elektrotechnickej priemyslovke, pracuje ako obchodný zástupca. Od roku 1995 funguje v Dobrovoľnom hasičskom zbore v Kružlove, je zakladateľom a prevádzkovateľom portálu dobrovolnihasici.sk. Žije v Stebníku.
[/content]
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com
V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Požiarnikom ste chceli byť od detstva. Inšpirovala vás rozprávka o Dráčikovi?
Tá bola síce zaujímavá, mňa však bavila skôr rozprávka Požiarnik Sam. Asi každé malé dieťa chce byť totiž hasičom, smetiarom či kozmonautom. Keď som mal osem rokov, na základnej škole vznikol krúžok mladých hasičov. Chytilo ma to a drží doteraz.
Nelákalo vás stať sa aj profesionálnym hasičom?
Lákalo, ale tam treba spĺňať prísnejšie kritériá. Ostal som preto pri obyčajnej práci a „hasičina“ sa mi stala akousi životnou láskou.
Dobrovoľníci majú neraz pocit, že profesionáli na nich občas pozerajú trochu zvrchu, majú ich za amatérov, ktorí by pri zásahu len zavadzali, takže ich takmer nevolajú. Cítite to aj vy?
Doteraz to tak naozaj fungovalo, lebo predsa len profesionálni hasiči sú vybavení adekvátnou technikou a majú za sebou rôzne školenia, kým dobrovoľníkom chýbali peniaze na jedno i druhé. Väčšina vecí sa robila len z nadšenia, čo nestačí.
Ak ich teda „profíci“ volali na zásah, tak len na dopĺňanie vody a podobne. Zasahovať pri horiacom dome mohol len málokto, niektorí sa k reálnemu požiaru nedostali celé roky.
Zmenila sa legislatíva. Pomohlo to?
Áno, lebo sa začala robiť kategorizácia dobrovoľných hasičských zborov a podľa nej sa prideľujú aj peniaze na školenia či techniku. Zmena bola potrebná, lebo zasahovať pri ostrom požiari nemôže hocikto, kto má trebárs problém zistiť, či ide o bežný oheň alebo plyn.
Navyše by bolo zlé, keby profesionáli museli ratovať nielen tých, čo horia, ale ešte aj dobrovoľných kolegov.
Vám sa za tie roky podarilo byť pri reálnom požiari?
Áno, dvakrát. Bol som pri požiari strechy hospodárskej budovy vedľa rodinného domu a pri hasení senníka na poľnohospodárskom družstve. Tým, že sa to stalo v našej obci, dorazili sme tam skôr ako profesionálni kolegovia. Hasenie sme im potom odovzdali a po jeho skončení sme domácim pomáhali upratovať.
Častejšie sa však dostaneme skôr na iné typy zásahov, napríklad tento rok strhlo strechu na škole. V takom prípade ideme a pomáhame, na túto akciu nás prišlo až sedemnásť.
Video: Ukážky zásahu hasičov v Príbelciach pri autonehode a požiari [content type="citation"]Využívajú nás viac ako predtým[/content]
Dobrovoľni hasiči majú u nás silnú tradíciu. Ak to trochu preženiem, v podstate každá dedina má kostol, krčmu a hasičskú zbrojnicu.
Samozrejme, lebo tá tradícia sa začala ešte za Rakúsko-Uhorska, keď boli založené prvé zbory. Potom sa to už odovzdávalo z generácie na generáciu. Dodnes prežili aj rôzne tradície ako hasičské bály či plesy.
Koľko dobrovoľníkov je na Slovensku? V Česku ich v roku 2011 malo byť okolo 400-tisíc, akcieschopných však menej ako 80-tisíc.
U nás ich je spolu okolo 90-tisíc, pričom takmer tretinu z nich tvoria ženy. V tom sú však už započítaní aj úplne mladí a starší zaslúžili členovia.
V minulom roku u nás dobrovoľní hasiči pomáhali pri 1123 prípadoch, čo vzhľadom na ich počet nie je až tak veľa.
To vyplýva z toho, čo som už spomínal – neboli sme vybavení technikou a preto nás ani nevolali. Dotácie prišli až s novým zákonom, takže hasičské jednotky sa vyzbrojujú a školia len postupne.
Podľa mojich informácií dokonca existovali dobrovoľné zbory, ktoré naozaj mali len požiarnu zbrojnicu a v nej nič, prípadne len starý a nepojazdný stroj s popraskanými hadicami. Teraz sa postupne uvoľňujú účelovo viazané prostriedky, takže možno dokúpiť aspoň základné veci.
Odráža sa to aj v praxi? Využívajú vás viac?
Áno, stretol som sa s tým, dokonca poznám prípady, keď dobrovoľníkov k zásahom volali priamo operátori. Určite sú využití viac ako predtým.
[content type="fb" stype="fanpage" url="https://www.facebook.com/SmeLudiaSlovenska"][/content]
[content type="citation"]Vieme byť rýchlejší ako profíci[/content]
Minister vnútra Kaliňák priznal, že na Slovensku sú stále červené body, kde dojazd profesionálnych hasičov na miesto zásahu trvá pol hodiny, čo je pri požiaroch aj nehodách neskoro. Napraviť to má spolupráca s dobrovoľníkmi a výsledným efektom by mala byť garancia poskytnutia pomoci do 20 minút od tiesňového volania.
Výhoda dobrovoľníkov spočíva v tom, že ak majú potrebnú techniku, dokážu sa rýchlo a efektívne premiestniť k centru požiaru. Predsa len je rozdiel, ak vyrážajú chlapi z obce, kde horí, a keď sa čaká na profesionálov z okresného či krajského mesta, ktorí musia precestovať trebárs 25 kilometrov.
My, ak sme doma, dokážeme prísť na miesto určenia do piatich až desiatich minút. Napríklad chatu, ktorá horí viac ako 30 či 40 minút, už obvykle ani nemá zmysel hasiť, tam sa už len zabezpečuje priestor, aby dohorela a nechytilo sa aj niečo iné.
Vidím však jednu nevýhodu – dobrovoľníci nesedia doma a nečakajú, kým niečo vypukne. Chodia do práce, večer môžu byť mimo domu, takže šanca, že by ste trebárs o druhej poobede mohli všetci okamžite vyraziť do terénu, je nízka.
Preto po novom existujú tri kategórie zborov – A, B a C. Kategória C musí uskutočniť výjazd do dvoch hodín, počíta sa teda s nimi najmä pri živelných pohromách ako povodne, odstraňovanie následkov veterných smrští a podobne.
Skupiny A a B už absolvujú aj preskúšania a kontrolné výjazdy. Ak nesplnia podmienky, prechádzajú do nižšej skupiny. Skupina A je dokonca povinná mať stále k dispozícii štyroch plus jedného muža v pohotovosti, pričom tí musia byť schopní vyraziť do pár minút.
Podľa kategórii sa prideľujú aj peniaze?
Áno. Kategória A má k dispozícii už aj riadne hasičské auto a ostatnú techniku vrátane tej na vyslobodzovanie ľudí z pri autonehodách.
Pocítili ste to aj vy v Kružlove?
Áno. Náš zbor bol v prvej vlne zaradený do kategórie A, takže dostal na začiatku 3000 eur, za čo sme sa vyzbrojili a kúpili zásahové obleky aj prilby. Dnes sme v skupine C, čo tiež umožňuje dokupovať potrebný materiál.
Prečo ste až v „céčku“?
Lebo nemáme zásahové auto. To pôvodné bolo staré, takže muselo ísť na odpis. Teraz má štát rozdeľovať okolo 170 nových áut, tak čakáme. Inak sme vybavení aj vyškolení skvele, chýba len to auto.
Najviac dobrovoľných zborov v najvyššej skupine má okres Martin, je ich až deväť. Čím to je?
Kategorizuje sa aj podľa toho, aký je v danej oblasti terén či aký rozsiahly je samotný okres, keďže z toho vyplýva aj čas dojazdu. Liptov či Martin má mnohé oblasti pre profesionálov ťažšie dostupné, takže, logicky, tam potrebujú viac zborov v kategórii A, čo garantuje lepšie materiálno-technickým zabezpečenie.
U nás v Bardejove je to inak – máme profesionálov v okresnom meste, ktorí majú zároveň aj vysunuté pracovisko v Raslaviciach. V tejto lokalite teda žiadny zbor v kategórii A nie je, lebo aj do poslednej dediny ako Lenartov to platení hasiči zvládnu do 15 minút.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/55/5531395/5531395.jpeg?rev=2" author=""]Na rozdiel od minulosti sa dnes robia aj spoločné cvičenia dobrovoľných hasičov s profesionálmi. [/content]
[content type="citation"]Hasičmi aj oficiálne[/content]
Tieto zmeny vrátane výcviku a ročného paušálu pre dobrovoľníkov by podľa Kaliňáka mali vyjsť do päť miliónov eur ročne, čo má byť lacnejšie ako zvyšovanie počtu profesionálov. Aktívnych má byť 1500 až 1700 zborov, čo predstavuje okolo 20-tisíc dobrovoľných hasičov.
Áno, na každý zbor sa počíta s 10 až 15 aktívnymi členmi. Dobrovoľníci sa z novej legislatívy tešia, lebo konečne môžu byť hasičmi aj oficiálne, nielen tými dedinskými chlapmi v montérkach, ktorých obvykle aj tak nik nezavolá.
To už nehovorím o tom, že kým predtým sa organizovali nejaké akcie zväčša len občas a na základe dobrovoľnosti preto, aby družstvo aspoň nevyšlo z cviku, dnes sa robia spoločné cvičenia aj s profesionálmi. Simulácie dopravných nehôd či požiarov v súčinnosti s odborníkmi sú mimoriadne dôležité.
Štát svoj prístup k vám zlepšuje, čo obce a ich starostovia?
No... idú voľby. (smiech) Stále je to len o peniazoch. Ak má obec málo peňazí, hasičom príliš nepomôže. Veľké obce, ktoré prekvitajú a ktoré vedia hasičov využiť aj na iné veci, napríklad pri organizácii podujatí, ich podporujú. Stretol som sa však aj s dedinami, ktoré žiadny záujem nemajú, takže je to individuálne.
Poznám obce, kde hasičská zbrojnica slúži najmä na diskotéky.
To už nie je o starostoch, ale o vedení samotných hasičských zborov a ich schopnosti podchytiť si členov.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/55/5531398/5531398.jpeg?rev=2" author=""]Dobrovoľní hasiči vyžadujú najmä jednu vec – chuť pomáhať iným, kondícia nie je prvoradá. [/content]
[content type="citation"]Bohu na slávu, blížnemu na pomoc[/content]
Povedzme, že niekto sa chce stať dobrovoľným hasičom. Čo musí urobiť?
Je to jednoduché – v obci si zistí, kto šéfuje dobrovoľnému hasičskému zboru, vyplní prihlášku, a tá sa odnesie na okresný výbor dobrovoľnej požiarnej ochrany, ktorý ju schváli. Potom sa už len stačí zapájať do činnosti.
Čo ak v obci zbor ešte nie je?
Pôjdete rovno na okresný výbor a tam vám už poradia, čo treba vyplniť a spraviť. Buď to schváli alebo nie, aby sa prípadne nestalo, že v jednej obci budú naraz tri dobrovoľné hasičské zbory.
To sa už stalo?
Neviem o tom, ale stáva sa, že jednotlivci sa medzi sebou pohádajú a môžu mať takú tendenciu. Sme len ľudia.
Ak sa chcem pridať, treba splniť aj iné podmienky, napríklad kondičné?
Nie. Dobrovoľní hasiči vyžadujú najmä jednu vec – chuť pomáhať iným, kondícia nie je prvoradá. Samozrejme, že pri kategorizácii sa pozerá aj na ňu, dobrovoľníkom v rámci komunity však môžete byť aj bez špeciálnych fyzických daností. V tomto duchu je aj naše motto: Bohu na slávu, blížnemu na pomoc. Pomoc nie je o kondícii, ale najmä o ochote.
Čo býva najčastejším dôvodom, že ľudia s tým skončia?
Práca, frajerka, rodina s deťmi, prípadne si nájdu iného koníčka, trebárs začnú hrať futbal. Celé je to o tom, aby sa začínalo už s deťmi, z ktorých sa nakoniec vyselektujú tí, čo ostanú. Ak to zbor v obci zanedbáva a mládež vôbec nepodchytí, je problém.
Koľko dobrovoľníkov máte v Kružlove s tisíckou obyvateľov?
Pomerne veľa, okolo 40. Na východe je to pomerne bežné, napríklad v Stebníku ich je dokonca až 70. Samozrejme, v tom sú už započítaní aj starší a zaslúžilí členovia. Je to vec tradície a práce s mládežou. Tu nás k tomu vedú automaticky a odmalička.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/55/5531399/5531399.jpeg?rev=2" author=""]Ľudia na Slovensku ich mali stotožnených so zábavami, diskotékami a súťažami,
čo nezodpovedalo realite, keďže ich činnosťou je najmä pomoc iným.[/content]
[content type="citation"]Vypaľovanie trávy? Ľudia to majú v sebe[/content]
Na jar a v lete sa na dedinách vypaľuje suchá tráva, čo každoročne spôsobuje požiare. Robíte ako hasiči aj prevenciu?
Zákon hovorí jasne – vypaľovať trávu je zakázané pod hrozbou pokuty. Prevencia sa každoročne vykonáva cez dedinský rozhlas, kde sa upozorňuje na riziká, zákaz aj postihy. Spolupracujeme pri tom, pripravujeme aj plagáty, kde ľudia okrem iného môžu vidieť aj štatistiky požiarov.
Napriek tomu sa vypaľovanie trávy deje vo veľkom.
Lebo ľudia to majú v sebe, sú tak naučení. Osobne som na to dosť háklivý, ale nemôžem chodiť od domu k domu a striehnuť, kto práve berie zápalky a ide k tráve.
Dedinčania argumentujú, že na svojich veľkých humnách nakosia toľko trávy, že ju musia nejako zlikvidovať. Čo sa im dá poradiť?
Všetky obce by mali mať zriadené oficiálne priestranstvo, kam by občania mohli tú trávu priniesť. Stačí na to kompostová jama alebo niečo podobné. Ani niektoré iné veci nemožno dávať hocikam, len na špecializované skládky.
Ste zakladateľom aj prevádzkovateľom portálu dobrovolnihasici.sk. Na čo slúži?
Založil som ho pred dvomi rokmi, lebo informácii o práci dobrovoľných hasičov bolo mimoriadne málo. Ľudia na Slovensku ich mali stotožnených len so zábavami, diskotékami a nejakými súťažami, čo nezodpovedalo realite, keďže ich činnosťou je najmä pomoc iným.
Dal som dokopy skupinu nadšencov a funguje to, ľudia si môžu prečítať o činnosti rôznych dobrovoľných hasičských zborov, o konkrétnych zásahoch, súťažiach či iné veci.
Máme šesť redaktorov po celej krajine, takže tam pribúda veľa zaujímavostí. Kvôli novej legislatíve a z nej vyplývajúcej kategorizácie po technických problémoch zrejme obnovíme aj diskusné fórum. Chceme totiž poznať reálne skúsenosti kolegov, aktuálne diskutujeme najmä v špeciálnej skupine na Facebooku.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/55/5531400/5531400.jpeg?rev=2" author=""]Aby som bol spokojný, museli by sme byť aspoň z 80 percent na úrovni
profesionálnych hasičov – vedomosťami, vybavením aj technikou.[/content]
[content type="citation"]Pokropení živou vodou[/content]
Hasiči sa často venujú aj charite, vy ste sa s kolegami podieľali na projekte Kalendár pre Daniela, kde ste vyzbierali 5400 eur. Čo sa stalo?
Náš kolega Daniel, tiež hasič, bol večer vonku a bezdôvodne ho napadol opitý bitkár, ktorý trénoval bojové umenie. Daniel skončil v kóme a hoci sa ho lekárom podarilo zachrániť, má viaceré trvalé následky, ostal pripútaný na lôžko, nemôže ani rozprávať.
S hasičkou Michaelou Štrbavou z Bánoviec nad Bebravou sme sa rozhodli nafotografovať kalendár, v ktorom pózujú dievčatá a chlapci z radov dobrovoľných hasičov, a celý výťažok z predaja venovať na jeho liečbu. Predalo sa veľké množstvo kusov, objednali si ho aj kolegovia z USA, Kanady a ďalších krajín. Hasiči majú veľké srdcia, chcú pomôcť a dokazujú to aj v praxi.
Vo svete existuje súťaž najtvrdších hasičov Toughest Firefighter Alive, na ktorej sa solídne umiestňovali aj českí hasiči. Chodia tam aj naši?
Podobné súťaže sa konajú aj na Slovensku, najbližšia bude v Ludrovej, boli aj v Košiciach či Banskej Bystrici, takže áno, súťažíme aj doma. Tí najlepší sa potom dostanú na celosvetovú súťaž. V Česku boli nedávno aj majstrovstvá sveta juniorov a dorastu, naši hasiči tam obstáli skvele. Nemáme sa za čo hanbiť.
Ako hodnotíte celkový stav dobrovoľníkov u nás?
Po prijatí nového zákona sú akoby pokropení živou vodou. Po dlhoročnom útlme však ešte potrvá, kým bude všetko na potrebnej úrovni. Chce to čas aj peniaze, lebo hoci hasiči robia všetko dobrovoľne, školenia, výstroj a technika niečo stoja.
V každom prípade sa to mení k lepšiemu – hasičské autá sa začali rozdávať za prvej Ficovej vlády, pokračovalo sa za ministra Lipšica a deje sa to aj teraz.
Čiže pozitívny vzťah k hasičom má ľavica aj pravica?
Skôr ľavica, hoci sa mi to hovorí ťažko. (smiech)
Čo by sa muselo stať, aby ste vyhlásili, že stav našich dobrovoľných hasičských zborov je výborný?
Museli by sme dosiahnuť situáciu, v ktorej by boli aspoň z 80 percent na úrovni profesionálnych hasičov – vedomosťami, vybavením aj technikou.
Stáva sa často, že niekto je dobrovoľník a nakoniec prejde k „profíkom“?
Áno, a deje sa to aj naopak – mnoho profesionálnych hasičov robí aj dobrovoľníkov. Aj z toho vidieť, že sme reálne poprepájaní.
Rozhovor bol autorizovaný, Stanislav Staš v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
