Peter Bianchi už desaťročie organizuje rolové a mestské hry v združení Osobné Kakavo Productions.
Čo je LARP?
„Je to anglická skratka pre rolovú hru - Live Action Role Play. Ľudia hrajú za vymyslenú postavu aj s ďalšími hráčmi a plnia rôzne ciele vo fiktívnom hernom svete. Je to ako divadlo alebo film, ale bez divákov. Každý si určite aspoň raz v živote chcel vyskúšať, aké to je byť hlavnou postavou v akčnom filme alebo komornej dráme. Larpy práve tento pocit dokážu sprostredkovať.“
Čo sa počas hry deje?
„Hráči majú úlohy alebo voľný scenár. Blíži sa to k improvizačnému divadlu. Postavy vytvárajú príbeh, ktorý je organizátormi možno dopredu predpokladaný, ale vždy sa môže skončiť inak. Záleží na hráčoch, ako ho ovplyvnia.“
[content type="fb" stype="fanpage" url="https://www.facebook.com/SmeLudiaSlovenska"][/content]
Ako sa larpista na hru pripravuje?
„Dôležité je poznať pravidlá, kostým sa dá zohnať rýchlo. Pri mnohých hrách si hráč musí naštudovať aj svoju postavu, ako má vystupovať, čo je jej motiváciou. Pri hre s námetom filmu alebo knihy je dobré poznať prostredie, aby sa v ňom hráč vedel pohybovať.“
Nie je problém, keď dostane hráč postavu, s ktorou sa nestotožňuje?
„Takú postavu nehrá. Organizátori musia poznať hráčov a vytypovať si ich. Preto je na vrcholové hry ťažšie sa dostať, hráč musí zapadať do ich konceptu. Ak chce vyhrať, organizátori mu dajú postavu, ktorá pravdepodobne zvíťazí.“
Keď sa hrá podľa filmu, držíte sa presne jeho deja?
„To nerobíme a nechceme. Bola by to nuda a hráči by boli iba hercami. Nemali by voľnosť pohybu a rozhodovania.“
Peter Bianchi organizuje mestskú hru Gangy Prešporku už desiaty rok. Oproti iným rolovým hrám je v nej dôležitejšie víťazstvo než príbeh a dramatický prejav hráčov. V okolí Jakubovho námestia majú už svojich fanúšikov.
Hráči teda vopred nevedia, čo sa bude diať?
„Nie. Vžijú sa do postavy, môžu prežiť napríklad strach. Poskytujeme hráčom emóciu, ktorú si nikde inde nekúpia. Keď idete do kina, môžete sa rozplakať pri Titanicu, lebo je to romantické, môžete sa báť pri Votrelcovi. Nikdy sa v kine však nebude báť tak ako v opustenej budove gestapa na sklonku vojny v zasneženom bratislavskom prístave, kde vás prepadnú nacisti a vy im musíte utiecť cez tmavý les a ešte niekoho zachrániť.
Keď tam má byť mŕtvola, tak zoženieme od kamarátov filmárov niečo, čo naozaj vyzerá ako mŕtvola, Keď majú vykopať tajné dokumenty, tak im ich zakopeme dva metre hlboko, aby museli kopať 20 minút. Majú z toho intenzívny zážitok a bolia ich z toho ruky. To v kine nemáte. Môžete sa aj rozhodnúť, či odovzdáte tajné dokumenty spojeneckému diplomatovi, alebo sovietskemu.“
Je riziko, že hráč náhodou zomrie hneď na začiatku hry?
„Vždy je riziko. Nemáme generálku, ideme naostro. Keď sa niečo pokazí, nemôžeme to zastaviť a ísť odznova. Zatiaľ sa nám nestalo, že by sa hráčovi niečo také stalo. Musíme predvídať, čo sa stane, a ovplyvniť ten dej. Na to sú takzvané nehráčske postavy, ktoré vedia posunúť dej. Keď však v hre z druhej svetovej vojny hráč neutečie nacistom, aj keď mu dávajú veľkú šancu na útek, tak bohužiaľ...“
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com
V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska
Baví vás to viac hrať alebo organizovať?
„Bavilo ma to organizovať, ale mal som výborné zážitky z hier v Brne. Máme profesionálnu deformáciu, že v hre hľadáme, ako a kam nás chcú organizátori smerovať.“
Spravíte im potom napriek?
„Nie, cením si snahu, ktorá je za tým. Som vďačný hráč, viem, aká náročná je príprava.“
Koľko ľudí sa venuje larpu na Slovensku?
„Boli časy, keď sa hralo aj 25 larpov za rok, teraz keď je to polovica, tak je to veľa. Na Slovensku sú však možno stovky hráčov.“
Dá sa organizovaním hier aj zarábať?
„Na Západe sa tým dá živiť, organizujú sa napríklad hry pre firmy. Nás to však neláka. Na organizovanie teambuildingov sme asi príliš 'veľkí umelci'. V Česku sú skupiny, ktoré sa spofesionalizovali. Nás bavia výpravné hry, kde je málo hráčov a veľa organizátorov, je to intenzívnejšie.“
Aký je pre organizátorov vďačný hráč larpu a ako sa dostane do hry pre obmedzený počet ľudí?
„Hráč musí mať skúsenosti, odohrať si niečo, aby mali organizátori dôveru, že hru nepokazí. Vyberali sme si aj ľudí podľa toho, či sa hodili na konkrétnu postavu. Jeden z modelov je robiť to na komerčnej báze, kto viac zaplatí, ten si zahrá. Bol by tu na to trh. Za kvalitnú víkendovú hru by som bol ochotný zaplatiť toľko ako za týždňovú dovolenku.“
Kde vo svete sa najviac hrá?
„Najsilnejšia komunita larpov je v škandinávskych krajinách. V Amerike majú na to viac peňazí, sú tam aj hry, ktoré sa hrajú celý rok kontinuálne.“
Hrávajú sa ešte aj fantasy larpy s drakmi a kúzelníkmi?
„Nie je ich už toľko. Boli roky, keď bola v lete každý týždeň nejaká akcia, dnes je väčších larpov asi päť.“
Aké hry sa teda hrajú?
„Organizovali sa noirové detektívky, historizujúce hry, thrilery, temnú hororovú rozprávku na motívy Dobšinského, postapokalyptické sci-fi. V Česku je teraz veľmi kvalitná westernová hra podľa seriálu Hell on Wheels.“
Je vopred dané, kedy a čím sa hra skončí?
„Máme radi hry, ktoré majú jasné ukončenie. Hráči potom majú pocit, že si splnili úlohu, prežili zážitok a majú jasne oddelený čas zážitku a čistenia si hlavy. Pri dvojdňovej zážitkovej hre tak ďalší týždeň nad ňou bude hráč rozmýšľať.“
Koľko trvá najkratší larp?
„Sú aj jednoduché, konverzačné hry, ktoré trvajú dve hodiny a dajú sa odohrať hocikde s minimálnymi kostýmami a žiadnymi rekvizitami. Tieto hry ma však nenapĺňajú. Prirovnal by som to k modelovej hre, keď sa študenti hrajú na Európsky parlament. Rozdelia sa na frakcie a majú vyriešiť svetový problém hladu v Afrike. Bežne hry trvajú niekoľko hodín až dní. Vo svete sú aj pervazívne hry, ktoré trvajú aj niekoľko týždňov a hráči často ani nevedia, že niečo hrajú. Rozdiel medzi hrou a realitou je často veľmi malý.“
Ako vníma larpy verejnosť, keď sa omylom pripletie do hry?
„Škandinávci robili hru, kde držali niekoľko týždňov verejnosť v domnienke, že nejaká sekta uniesla dievča Mariku. Seriózne sa to riešilo, boli do toho zapojené aj médiá. Proti sekte sa zdvihol odpor, ľudia hľadali Mariku, robili aj fakľové pochody. Potom sa povedalo, že to bola hra.“
Nebol z toho problém?
„Škandinávci sú liberálni, zasmiali sa. Na Slovensku si to neviem predstaviť.“
Ako prebiehajú súboje?
„Vo fantasy hrách je to často s drevenými alebo latexovými zbraňami, sú aj airsoftové larpy. Hráči niekedy nemajú pravidlá súbojov, je na nich, ako to pojmú. Niekedy súperia aj neherne, žrebujú si, kto vyhrá.“
Ako reagujú Bratislavčania na rolové hry v meste?
„Za desať rokov, čo organizujeme mestskú hru Gangy Prešporku, máme vynikajúcu skúsenosť s ľuďmi v lokalite pri Jakubovom námestí, kde vždy hráme. Máme tam už svojich fanúšikov. Mestskou hrou plníme urbánny priestor kvalitnou aktivitou. Namiesto toho, aby sme sa zatvárali do bytov, robíme aktivitu, ktorá otvára dvere. Pred desiatimi rokmi bola atmosféra iná, bolo viac uzatvorených dvorov, neboli kaviarne vonku, bolo málo záhradných terás. Vtedy sme priviedli sto ľudí do mesta a vytvorili happening. Hovorili sme o tom, aké je ťažké pašovať šušťáky, vekslovať alebo makať na banánových plantážach. Vtedy nebolo bežné, že sa takéto veci dejú na bratislavskej ulici, ale práve tam sa to má diať. Teraz nás ľudia podporujú. Mesto je navyše betónová ulica, nemalo by zmysel hrať tam Pána prsteňov.“
Beata
Balogová
