[content type="longread-pos" pos="full"]
Tajná služba slovenského štátu mala správy o chystanom povstaní takmer pol roka vopred, ale v chaose agenti nedokázali informácie správne dešifrovať.
[/content]
Jozef Tiso 31. októbra 1944 vyznamenáva v Banskej Bystrici nemeckých vojakov, ktorí potlačili povstanie. Foto: Archív ČTK[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
[/content]
Agenti Ústredne štátnej bezpečnosti, spravodajskej služby Tisovho slovenského štátu, rozbili postupne počas piatich rokov trvania takmer všetky ilegálne Ústredné výbory KSS a odhalili tunajšiu skupinu sovietskych špiónov zo skupiny Fomferra – Schwarz, ktorú Nemci nazvali Červená kapela.
Napriek tomu sa im nepodarilo eliminovať štruktúry, ktoré pracovali na prípravách Slovenského národného povstania.
Ústredňa vedela, že sa niečo chystá
Historik Matej Medvecký na základe štúdia archívnych materiálov aj výpovedí „spravodajského esa“ Imricha Suckého tvrdí, že o prípravách mohla tajná služba vedieť už od februára 1944, teda pol roka pred vypuknutím SNP.
„Sucký o tom vypovedal po svojom únose koncom päťdesiatych rokov dosť obsiahlo. Problém je však v tom, že podľa môjho názoru zveličoval pred vyšetrovateľom svoje poznatky, teda sa tváril, že vie viac, ako vedel,“ hovorí historik.
[content type="longread-pos" pos="left"]
Prečítajte si tiež
[/content]
Štefan Handera, jeden zo šéfov komunistickej ilegality a pravdepodobne jeden z najúspešnejších konfidentov Ústredne štátnej bezpečnosti, už na začiatku roku 1944 zoznámil Suckého s Jozefom Klčom, ktorý mal kontakty na československú exilovú vládu v Londýne. Kto bol skutočne agent Klčo, ak vôbec existoval, sa Medveckému nepodarilo zistiť.
Handera je jeden z typických príkladov práce Ústredne štátnej bezpečnosti. Agenti Handeru zadržali, našli u neho kompromitujúce materiály, pravdepodobne ho pri výsluchu aj zbili a komunistický funkcionár podpísal spoluprácu. Krátko pred príchodom Červenej armády ušiel do Rakúska a neskôr do Argentíny. Komunistická Štátna bezpečnosť ho nikdy nevypátrala.
Sucký informoval o Klčovi vtedajšieho prednostu tajnej služby Jozefa Beňušku. Ten ho overil cez londýnsky rozhlas, ktorým Klčo odvysielal vopred dohodnuté heslo.
Prednosta Beňuška považoval informácie za dôležité a chcel o nich informovať ministra Alexandra Macha. Sucký mu to však neodporučil pre Machove úzke kontakty s Nemcami a navrhol, aby sa najprv poradil s prezidentom Jozefom Tisom.
„Mohol by to (Mach) prezradiť, došlo by k veľkému zatýkaniu prominentných osôb a Nemci by sa tým v každom prípade zaoberali,“ vypovedal Sucký.
Beňuška sa okamžite ohlásil u Tisa a ten mu zakázal informovať Macha. Odporučil mu skupinu ďalej sledovať. Klčo prostredníctvom konfidenta Handeru podával správy Suckému, ten Beňuškovi a prednosta Tisovi až do konca júla 1944.
„Podľa Suckého napríklad na jednej zo schôdzok Golian vysvetľoval, že má sieť spoľahlivých dôstojníkov, pomocou ktorých v príhodnom čase vystúpi armáda spolu s partizánmi proti režimu, že nechal pod krytím evakuácie sústrediť potrebné zásoby na strednom Slovensku,“ hovorí Medvecký.
Výcvik väčšiny vojakov trval len pár dní. Foto: archív ČTKMach nie, Mach áno
V máji 1944 zatkli agenti Ferdinanda Hofmana-Dvorína. Hofman vyzradil všetko, čo vedel o činnosti československej ilegality aj o prípravách povstania.
