Pred komunizmom ušiel do Nemecka, aby sa vrátil ako agent.
Ako člena partizánskej skupiny ho zajali nacisti a ako člena anglickej spravodajskej služby ho zatkli komunisti.
Hrozil mu trest smrti, no nakoniec ho nepopravili, i keď za mrežami žil dokopy šestnásť rokov.
Práve väzenie a nútené práce ho utvrdili v jeho odhodlaní klásť odpor totalite.
Pestovateľ chmeľu
Pochádza zo štyroch detí. Jeho rodičia boli sedliakmi v bývalej Juhoslávii v slovenskej obci Silbaš, ktorá sa rozprestiera vo Vojvodine v Srbsku. V roku 1925 sa rodina presťahovala na územie dnešného Slovenska.
Pestovali chmeľ, ale po zavedení prohibície v USA sa rodina Jaroslava Faboka dostala do existenčných problémov.
"V tom období chmeľ klesol na tristo korún. Otca táto správa psychicky položila," vysvetľuje.
Žiaľ, otec podľahol závislosti: "Dal sa na alkohol. Chodil len do krčmy. My sme ostali sami s mamou," spomína.
Po narodení brata Alexandra ostala ťarcha rodiny na jeho mame a na ňom. K svojmu detstvu však s nadhľadom dodáva: "Všetky tieto negatívne stránky mi mimoriadne pomáhali, lebo som musel byť stále v práci a stále som mal pocit zodpovednosti."
Školu navštevoval v Kremnici a od roku 1939 chodil do gymnázia v Novom Meste nad Váhom. Nevyhnutnosť práce z neho spravila skladníka v armatúrke Taus v Myjave.
Mladý, veselý a zhovorčivý si začal rozumieť s mladou dievčinou. Avšak tá sa páčila aj jednému vojakovi: "Ona ho nechala a venovala sa mne. Ale čo čert nechcel, narukoval som na vojenčinu do Zemianskych Kostolian a naraz tam vidím jeho. Tak si viete predstaviť, ako asi vyzeral môj nástup na vojenčinu. Všetci vojaci boli v baraku a ja som sa musel plaziť, behať, preliezať v plnej poľnej a tak ďalej. -Ja ti ukážem, čo je vojna!- A dopadlo to asi tak, že som dostal horúčky, pretože som bol na tom zdravotne dosť zle. Jednoducho som ten jeho teror nevydržal.“
Všetky jeho zážitky a skúsenosti zo života ho upevňovali žiť podľa svojich predstáv.
Jaroslav Fabok je jedným zo zakladateľov Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv a dodnes je činný v Konfederácii politických väzňov Slovenska. Je autorom knihy Čo mi dalo väzenie.
FOTO - POST BELLUM
Útek
Ešte počas druhej svetovej vojny sa stal členom anglickej tajnej skupiny Flora. Takto aktívne sa snažil bojovať proti nacistom od roku 1943.
O rok neskôr sa zapojil do SNP ako tlmočník. Nacisti ho chytili pri Nemeckom Pravne, vypočúvali a uväznili v zajateckom tábore v Nitre.
Po druhej svetovej vojne pracoval ako podpredseda Demokratickej strany. Potom prišiel víťazný február a komunistický prevrat.
Komunisti ho 24. februára 1948 zatkli. Vyšetrovali ho na však na slobode a Jaroslavovi Fabokovi sa podarilo ujsť do Nemecka.
"Aby som ten môj postoj proti komunizmu a proti idei, s ktorou som sa nestotožňoval, dal najavo. Aby som mohol vytvárať určité podmienky odporu proti tomu štátu. Podotýkam, že to reprodukujem z pohľadu, ako som to videl vtedy. Zo súčasného hľadiska to bolo veľmi naivné. Ja som v tom nevidel nič zlé, lebo ja som bol vtedy proti tým komunistom," vysvetľuje dôvod, prečo sa stal členom americkej spravodajskej skupiny. Nepopiera, že sa mal dobre.
"Ale bridilo sa mi byť ako tí druhí, ktorí do tajnej služby išli len preto, aby sa dostali k teplejšiemu miestu alebo k nejakým dolárom." Tu pôsobil ako agent priemyselnej a politickej špionáže.
Nešťastná misia
V Československu ho chytili hneď počas jeho prvej misie. Vyšetrovala ho ŠtB.
"Blížil sa súd. No, ale to viete, súd. Za také veci sa dával špagát, povraz," spomína na svoje oprávnené obavy.
Súd ho odsúdil na trest smrti. Vo väzení nespal a neustále si kládol existenčné otázky, čím sa previnil.
"Tak to boli dlhé noci, keď človek nespal, lebo to nie je maličkosť, keď ste uzavretý, kde každý prežíva akési obavy, strach."
Vo väzení neustále dúfal, že ho nepopravia: "Tam sa nemáte o koho oprieť, že vám dá sily, lebo každý chce tú silu. Tak nakoniec človek sa musel prepracovávať sám k sebe a hľadať silu v sebe. A tam mám dojem, že zase bola výhoda v tom, čo som dostal od mamy v genetickej výbave. Baľšaja Sibír, človek zvyknutý na to. Tak naraz ako keby som zachytával takú určitú vnútornú istotu, akože ma nepopravia,“ pripisuje svoju mentalitu ruským koreňom.
Pracoval v rôznych táboroch nútených prác a v uránových baniach. V roku 1960 mu zamietli žiadosť o amnestiu.
Prepustili ho v roku 1965, keď prezident Antonín Novotný udelil amnestiu 170 politickým väzňom pri príležitosti dvadsiateho výročia porazenia nacistického Nemecka a oslobodenia Červenou armádou.
Kľúč v sebe
Práve väzenie ho zocelilo a získal v ňom životné skúsenosti. Roky v týchto temných miestach mu pomohla prežiť jeho vlastná psychologicko-filozofická stratégia: "Tak nakoniec človek sa musel prepracovávať sám k sebe a hľadať silu v sebe."
Za mrežami našiel oporu iba vo vlastnej vnútornej sile.
"A tam som zistil pod tlakom týchto okolností práve to, že človek má v sebe kľúč, ktorým môže otvoriť tie informácie, ktoré ho oslobodia,“ čo vysvetľuje slovami: "To je vtedy, ako keď napríklad neviete vôbec plávať, hoci v genetike má človek niečo zakódované. A potom, keď ho hodia do vody, tak sa síce bojí, ale začne sa trepať a naraz zistí, že vlastne vie plávať a že sa vie udržať."
Rozhodnite o cenách Pamäti národa
Ceny Pamäti národa sú ocenením, ktoré od roku 2010 každoročne udeľuje nezisková organizácia Post Bellum so svojimi partnermi.
Oceňovaní sú ľudia, ktorí vo svojom živote dokázali, že „česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú len prázdne slová“.
Tohtoročné Ceny Pamäti národa majú po prvýkrát medzinárodný charakter, nominovaných je totiž dvadsať osobností z Čiech, Slovenska, Nemecka, Maďarska a Poľska.
Ocenenie získa päť z nich. Ktorý príbeh najviac zaujal Vás? Prejavte aj Vy nominovaným uznanie na www.memoryofnationsawards.eu.
Ceny budú nominantom odovzdané počas slávnostného Koncertu pre hrdinov, ktorý sa uskutoční 17. novembra 2014 v Národnom divadle v Prahe.
Text o Jaroslavovi Fabokovi vznikol vďaka organizácii Post Bellum, ktorá dokumentuje spomienky pamätníkov a organizuje Cenu Pamäti národa.
Jaroslav Fabok je jedným z dvadsiatich nominovaných.
Autor: Matěj Smorada

Beata
Balogová
