Príbeh spisovateľky Bibiany Wallnerovej písali slovenskí pohraničníci, keď sa aj s rodinou pokúšala ujsť pred komunizmom. Vyhlasovania Cien pamäti národa sa nedožila.
Už ako dieťa pocítila realitu druhej svetovej vojny a komunistickej diktatúry. Jej otec - advokát v Bratislave - neustále túžil po úteku z Československa do slobodného sveta.
V roku 1948 navrhol rodine prvýkrát útek na západ. Mladá Bibiana a Dorota to odmietli. Takmer tri roky trvalo, kým ich podmienky a nesloboda komunistického režimu priviedli k zmene postoja.
Zradné známosti
Dokonca to boli ony, kto sa ujal organizácie úteku. Rodina sa pokúšala skontaktovať s prevádzačmi, ktorí by im pomohli dostať sa na druhú stranu železnej opony. Kontakty získala staršia sestra Dorota. Dobre sa poznala s deťmi bývalého námestníka ministra zahraničia. Ale takéto známosti boli väčšinou zradné.
Rodina netušila, že im sprostredkujú dvojitého agenta. Pred plánovaným útekom prišli do bytu neznámi muži, ktorí im rozoberali nábytok a brali veci. Dorota sa sestre s obavami zdôverila. „Ty, mne sa už vôbec nechce, ja mám strach.“ Cesta späť však už nebola možná.
Dňa 9. mája 1951 všetci členovia rodiny vyrazili. Krátko po druhej ráno ich zbadala hliadka Pohraničnej stráže neďaleko Kopčian.
Zrazu sa ozvala streľba a nadávky. „Zaľahli sme, keď sa strieľalo. Boli sme bezbranní. Ja som mala pred hlavou jednu tašku a v nej bol kabát. Tá taška ma rafla do hlavy. Neskôr sa v nej našiel brok, guľka. Zavŕtala sa do kabáta.“
Otec vyzval svojich najbližších, aby zdvihli ruky. Mladá Bibiana však milovala hru na klavír, a tak nechcela riskovať zranenie. Váhala. „Ale sestra ma potiahla za nohu a hovorí - Nebuď pipi! - Tak som si povedala, nie som pipi, a ležala som tam,“ opisuje.
Zo zeme ju surovo zdvihli až vojaci. Z hlásenia dôstojníkovi začuli, že sú štyria zajatí a jedna osoba je mŕtva. Zásah hliadky neprežila sestra Dorota. „Nechceli sme veriť. Dala som si ju ukázať... A potom som už uverila,“ dodáva. Jeden z výstrelov zasiahol aj piateho utečenca zo skupiny.
Dozorcovia a muchy
Osemnásťročnú Bibianu predviedli s rodičmi na strážnicu. Nasledovali týždne v rôznych väzniciach Pohraničnej stráže, na Špitálskej ulici v Bratislave a v Leopoldove.
Pri spomienkach s nepríjemným pocitom odhaľuje ďalšiu zvrátenosť režimu, v ktorom sa na ňu pozeralo ako na nepriateľa: „Dozorcovia sa veľa dívali ku mne do kukuča. Asi som patrila medzi najmladšie, veď som mala osemnásť rokov a päť mesiacov, a ani nie medzi najškaredšie väzenky, čo tam existovali, takže mali celkom záujem sa pozerať a fúkali mi tam dym.“
Podmienky väzenia a samotky neznepríjemňovali iba dozorcovia, ale aj húfy komárov. K samotke však dodáva: "Bolo to lepšie, ako keď som potom bola s kolektívom prostitútok a zlodejok. Vtedy, keď som bola sama, som to neocenila, ale zhovárala som sa s muchami. To boli jediné živé tvory, ktoré tam prišli, boli krásne živé.“
Foto - archív TASR
Bez matky
V septembri nasledoval súdny proces. Bibiana sa snažila vziať vinu na seba, čo sa však nepodarilo. Otca odsúdili za velezradu na dvanásťročné väzenie, matka dostala päť rokov. Bibiana, usvedčená z pokusu o prekročenie hraníc, bola odsúdená na dva a pol roka.
Otca poslali do Leopoldova a ona si spolu s matkou trest odpykávala v Ilave. Tam boli umiestnené spolu so ženami, ktoré spáchali ťažké trestné činy, a pracovali spolu s nimi v pletárni.
„Na tej pletárni boli väčšinou dlhodobé tresty, pretože nás nemohli púšťať von na poľnohospodárske práce. Kriminálničky chodili viac na pole a my sme sedeli v pletárni, aby sme neušli.“
Predstavitelia komunistického režimu robili všetko preto, aby zabránili prípadnému úteku na slobodu.
Ešte v roku 1951 presťahovali ženskú väznicu do Rimavskej Soboty, no o pár mesiacov ju už definitívne odtrhli od matky. „Strašne som bola nešťastná. To bolo ako na popravu,“ a presťahovali ju do Sučian.
Vo väznici v Sučanoch sa spriatelila s Maruškou. Pracovali v tehelni, kde jej kamarátka rovnakej krvnej skupiny vymodelovala šálku z hliny. Má ju dodnes. Spolu založili Jednotné básnické spevácke a výtvarnícke družstvo, ktoré podľa svojich priezvísk nazvali Sobkov.
Foto - TASR
Láska
Po Stalinovej a Gottwaldovej smrti vyšla z väzenia na amnestiu. Najprv tomu nemohla uveriť. „Hovorím, pani strážmajsterka, nerobte si zo mňa srandu, ja som už príliš dlho väzenka, to nie sú dobré vtipy. Bola som z toho vyjavená.“
O návrate do normálneho života však nemohla byť reč. „Nijaká škola pre mňa neexistovala, nijaký domov pre mňa neexistoval a rodičia boli v base.“
Za najnáročnejšie považovala získať si strechu nad hlavou.
Bibiana si dala záväzok navštevovať svojich rodičov, ktorí boli stále vo väzení, a venovať im život: „Raz za dva mesiace som smela navštíviť každého, čiže raz otca, raz mamu. Musela som zbierať peniaze na cestu a robiť nadčasy, aby som mala pol dňa voľna a tak som žila od júna do apríla, kedy mi umrel otec a do ďalšieho roku do júla, keď mi prepustili na slobodu mamu,“ opisuje roky 1953 - 1955. Nielen láska k rodičom, ale aj láska k manželovi a rodine jej dodávali silu žiť a začať si budovať literárnu kariéru.
Bibiana Wallnerová sa napriek týmto životným zlomom stala autorkou niekoľkých literárnych diel, rozhlasových a televíznych pásiem. Svoje zážitky z väzenia opísala v knihe Pod basovým kľúčom. V apríli tohto roku ju nominovali na Cenu Pamäti národa, tú už, žiaľ, nemôže prevziať. Po krátkej chorobe v júli tohto roku zomrela.
Rozhodnite o cenách Pamäti národa
Ceny Pamäti národa sú ocenením, ktoré od roku 2010 každoročne udeľuje nezisková organizácia Post Bellum so svojimi partnermi.
Oceňovaní sú ľudia, ktorí vo svojom živote dokázali, že „česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú len prázdne slová“.
Tohtoročné Ceny Pamäti národa majú po prvýkrát medzinárodný charakter, nominovaných je totiž dvadsať osobností z Čiech, Slovenska, Nemecka, Maďarska a Poľska.
Ocenenie získa päť z nich. Ktorý príbeh najviac zaujal Vás? Prejavte aj Vy nominovaným uznanie na www.memoryofnationsawards.eu.
Ceny budú nominantom odovzdané počas slávnostného Koncertu pre hrdinov, ktorý sa uskutoční 17. novembra 2014 v Národnom divadle v Prahe.
Text o Bibiane Wallnerovej vznikol vďaka organizácii Post Bellum, ktorá dokumentuje spomienky pamätníkov a organizuje Cenu Pamäti národa.
Bibiana Wallnerová je jednou z dvadsiatich nominovaných.
Autor: Matěj Smorada
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
