Americký sen, ktorý predávali na prelome storočí agenti paroplavebných spoločností, oslovil ľudí príležitosťou na nový život aj nádychom dobrodružstva.
„Nechala som doma muža a štyri deti. O tie som sa bála, môžem povedať, najstaršia z dcér bola štrnásťročná. Pozri sa môj, ty môžeš byť doma, dievčence ti uvaria, operú, postarajú sa, ja som ešte mladá,“ spomínala na to, čo hovorila svojmu mužovi pri odchode na prelome storočí Katarína Raganová z Krajného.
V roku 1966 zachytili stovky autentických spomienok vysťahovalcov a navrátilcov etnológovia z Národopisnej spoločnosti Slovenska.
Výskumníčke Zore Mitáľovej sa zdôverila Katarína Raganová s jazykovými bariérami aj strastiplnou cestou. „Keď som prišla na šífu, koľko tam bolo špiny! To nie ako dnes.“
Za veľkou mlákou pracovala ako slúžka, aby pomohla splatiť rodine dlžoby. Patrila k menšine žien, ktoré sa odhodlali na tento odvážny krok.
Spomedzi rôznych národov a národností bolo vo vysťahovaleckých vlnách, ktoré prúdili do Ameriky, najmenej žien práve zo Slovenska, Chorvátska a Slovinska.
Večný hlad
V roku 1966 si v rozhovoroch s výskumníkmi na svoj pobyt za oceánom spomínal aj 85-ročný Štefan Šlahor, ktorému kúpil lístok otec, aby mu zabezpečil lepší život. Mladý Štefan Šlahor pracoval ako robotník v kameňolome aj pri výstavbe tunela. „Nazývali nás po amerikánsky ako Hungári či Hunger, a tak sme boli pre nich večne hladní,“
