Anton Srholec sa narodil v roku 1929. Rodáka zo Skalice viedli rodičia odmalička k viere. Už vo svojich štrnástich rokoch vstúpil do saleziánskeho rádu, ktorý komunisti počas akcie K rozpustili a príslušníkov začali perzekvovať.
Akcia K bol krycí názov pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov. Svojou brutalitou je známy ako tzv. barbarská noc. V noci z 13. na 14. apríla 1950 obsadili príslušníci VB, ŠtB a Ľudových milícii všetky kláštory v Československu.
Rehoľníkov rozdelili do troch skupín podľa stupňa schváleného nebezpečenstva, mladých chceli prevychovať nútenou prácou v pomocných technických práporoch.
Antona zajali a odviezli do záchytného sústreďovacieho tábora, ktorým bol kláštor v Podolínci.
Neprešli Moravu
Spolu s ďalšími bratmi sa Anton Srholec rozhodol ujsť z Československa cez Rakúsko do Talianska.
"Keďže tu nie je možné študovať teológiu, stratégia bola, že nás všetkých mladých a tých, čo sú prenasledovaní, prevezú na druhú stranu železnej opony, aby sme tam mohli doštudovať. Bola to cesta k uskutočneniu môjho sna,“ spomína Srholec. V noci z 8. na 9. apríla 1951 sa vlakom v podvečer odviezol do Šaštína.
Odtiaľ putovala skupina dvadsiatich ôsmich mužov pod vedením prevádzačov. "Išli sme lesom a už bolo skoro ráno, keď sme sa utáborili na druhej strane lesa od Šaštína smerom od Závodu. Tam sme čakali cez deň, driemali a modlili za šťastlivý prechod. Znova sme vyrazili cez polia, až keď sa zvečerilo a znova pršalo,“ opisuje.
Po daždi však bola Morava mimoriadne rozvodnená a nedala sa zdolať. "Ísť alebo nejsť? Voda bola medzi brehom Moravy a hrádzou, takže už tam by bolo treba použiť jeden čln pre dvadsaťtri ľudí,“ dodáva.
Útek prerušili a Srholec pri návrate pomáhal staršiemu kňazovi. S vedomím, že nič zlé neurobili, smerovali k železničnej stanici.
"Podopieral som ho, ale pred stanicou vyskočil na nás s automatom spoza rohu vojak: Ruky hore! Už mali informáciu, vedeli o nás, takže tam už čakali, štyria – piati.“
Tajný proces
Zajatých previezli do väznice zriadenej na Bratislavskom hrade, vtedajšom Západoslovenskom riaditeľstve Pohraničnej stráže na západnom Slovensku.
"Tam sme týždeň čakali, koho ešte chytia, koho zaistia, aby nebola nijaká informácia od nás. Prísne strážení, bez spánku, len posediačky, pokrm nám dávali ako vojakom a tam sme týždeň čakali,“ pokračuje Srholec.
Z Hradu ho previezli do väznice na Špitálsku ulicu v Bratislave ku dvom levom a do Leopoldova.
V tajnom procese pred štátnym súdom mu v roku 1952 vymerali trest dvanásť rokov.
"Predpokladali, že keby som odišiel von, vstúpil by som do protištátnych organizácií. Omieľali dokola: ,špión Vatikánu‘ a ,vatikánski nepriatelia‘ a podobne. To bolo obludné. Tak ma to zlomilo, po tých už siedmich, ôsmich mesiacoch vyšetrovacej väzby a samotky, že som sa rozplakal. Vedel som vtedy, že to neprežijem,“ smutne spomína.
Najväčším nebezpečenstvom bolo žiarenie
Bol za mrežami v Bratislave, Ilave, Olomouci, na Pankráci, jeho väzením sa stal na desať rokov aj tábor nútených prác v Jáchymove, kde dolovali urán.
„Radi zatvárali mladých ľudí, vymýšľali na nich trestnú činnosť, aby nás nahnali na ´tú rudenku do Jáchymova´. Nastúpil som tam na jar 1952 a na rude som pracoval asi šesť rokov. Bez dovolenky, len jedna nedeľa v mesiaci bola voľná, keď sa kontrolovali šachty a bezpečnostné zariadenia.“
Antona Srholca čoraz viac ničili neznesiteľné podmienky: "Práca bola nebezpečná, najmä pre rádiomagnetické žiarenie, navyše bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov.“
Ochorenie z radiácie sa dostalo až do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať. Aj tak musel v práci pokračovať. Niektorí však krutosť nezvládali a pokúsili sa ujsť či vzdorovať: „Boli medzi nimi aj takí zúfalí ľudia, ktorí skočili na drôty a odstrelili ich.“
Spolu s inými väzňami bol preto nútený hľadať spôsoby, ako si uľahčiť drinu a prežiť. "Mať kamaráta, to bol poklad. Delili sme sa, kto mal viac, pomáhal tým, čo mali málo. Tí, čo mali málo, tých sme držali nad vodou,“ hovorí Srholec.
A bola to aj viera, ktorá mu pomáhala prežiť. V roku 1960 dostal amnestiu, ktorú udeľovali pri príležitosti 15. výročia oslobodenia Československa od nacistickej okupácie Červenou armádou.
Foto SME - Vladimír Šimíček
Neustále ho prenasledovali
Počas uvoľnenia režimu sa mu podarilo dostať do Ríma, kde ukončil štúdium teológie. Pápež Pavol VI. ho vysvätil za kňaza a v čase normalizácie sa vrátil do Československa.
"Keď som sa vrátil, eštebáci nemohli uveriť, že tento chlap, ktorý pozná tri európske jazyky – taliansky, anglický, nemecký, prišiel len tak. Pre koho ten chlap pracuje? Kto ho sem poslal? Komu posiela tajné depeše?“
Neustále ho prenasledovali. Pracoval ako kostolník. Vypomáhal kňazom, no v roku 1985 mu odobrali štátny súhlas.
Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vnímal veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil, vie, čo znamená sloboda.
Dodnes sa venuje charitatívnym aktivitám, je činný v spoločenských a sociálnych organizáciách.
„Veľmi sa teším, že som ostal s týmto národom. V pokore človek prispieva k tomu, aby to bolo lepšie, a nie také zúfalo beznádejné,“ hovorí.
Anton Srholec je predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska a nominovaný na Cenu Pamäti národa 2014.
Rozhodnite o cenách Pamäti národa
Ceny Pamäti národa sú ocenením, ktoré od roku 2010 každoročne udeľuje nezisková organizácia Post Bellum so svojimi partnermi.
Oceňovaní sú ľudia, ktorí vo svojom živote dokázali, že „česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú len prázdne slová“.
Tohtoročné Ceny Pamäti národa majú po prvýkrát medzinárodný charakter, nominovaných je totiž dvadsať osobností z Čiech, Slovenska, Nemecka, Maďarska a Poľska.
Ocenenie získa päť z nich. Ktorý príbeh najviac zaujal Vás? Prejavte aj Vy nominovaným uznanie na www.memoryofnationsawards.eu.
Ceny budú nominantom odovzdané počas slávnostného Koncertu pre hrdinov, ktorý sa uskutoční 17. novembra 2014 v Národnom divadle v Prahe.
Autor: Matěj Smorada
