Bývalá šéfka úradu práce v Bratislave Ida Želinska videla zlyhania systému pred dvomi rokmi a viaceré vidí aj teraz. Keď Lucka trpela, ešte úrad neviedla, a keď sa jej telo našlo, tak už mu nešéfovala.
Otčim a matka malej Lucky dostali za jej utýranie sedemnásť a štrnásť rokov. Je to primeraný trest?
„Najhoršie sú násilné trestné činy na deťoch. Jedna vec je výška trestu, ktorú mi vôbec neprináleží hodnotiť, no druhá je, aký výchovný efekt má a čo sa deje s takýmito ľuďmi, aby sa to už nemohlo udiať. Jedno ale je, že takto vysoký trest chráni potenciálne všetky ich ďalšie deti.“
Urobil štát a sociálne úrady niečo, aby sa takýto prípad nemohol zopakovať?
„Začnem tým pozitívnym. Vyšla interná norma, ktorá platí od januára 2013. Teda možno ich vyšlo viac, ale táto je verejne dostupná. V nej ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny presne hovorí sociálnym pracovníkom, ako majú viesť dokumentáciu, ako označiť stupeň ohrozenia takýchto detí, čo môžu urobiť a koho osloviť. Čiže majú v rukách niečo, čo ich povedie. Druhá vec je, aká kontrola je toho, ako sa norma napĺňa.“
Ako?
„Skúste ísť s klientom na úrad a vypýtať si plán sociálnej práce podľa tejto internej normy.“
Akú dostaneme odpoveď?
„Sú dva druhy odpovede. Úradníčka sa prekvapene opýta, odkiaľ tú normu máte. Vysvetlíte jej, že visí na internete a oni to potom rýchlo nejako spracujú. Tá druhá odpoveď je, že na hlavičkovom papieri so štátnym znakom a pečiatkou vám oznámia, že niečo takéto spracovávať nebudú, lebo to nie je v zákone.“
Napriek tomu hovoríte o pozitívnom opatrení?
„Áno, lebo norma existuje. Len chýba kontrolný mechanizmus. Ak ako občan poviem, že na úrade xy som sa stretla s tým, že u tohto dieťaťa napriek tomu, že je pri ňom vážne podozrenie z trestných činov, nemá tento úrad vypracovaný plán sociálnej práce, tak mi ústredie odpovie: Je fajn, že ste nás na to upozornili, ale my vám neodpovieme, lebo to sú osobné údaje tohto dieťaťa. Verte nám ale, že to vyriešime. Lenže ja im neverím.“
Ústredie práce uvádza výpočet opatrení, ktoré majú zabrániť tomu, aby sa prípad Lucky neopakoval. Ako ich hodnotíte?
„To sú papiere.“
Prečo?
„Napríklad, ak hovoria, že sa zdokonalil interný kontrolný systém každodenných výkonov na oddeleniach sociálnoprávnej ochrany detí a kurately, ako je možné, že ak oznamujem tomuto systému, že pozor tu sú vážne porušované práva dieťaťa a sú tu porušované súdne rozhodnutia, prečo tento systém odpovedá, že nie ste oprávnený. Ak to urobí rodič, tak mu odpovedia do 30 dní. V čom je zlepšenie? To všetko sú len slová. U férových sociálnych pracovníkov vidieť snahu, že si musia dať pozor, že prípad Lucka je veľká výstraha, že tú robotu musia robiť dobre. Nie je to ale o tom, že sa im zlepšili podmienky na prácu a že vedia, čo majú robiť. Je to o tom, že nechcú byť zavretí.“
Zmenilo sa ešte niečo?
„Mám viac prípadov, kedy sa radšej preventívne odobralo dieťa z rodiny. Čo je na jednej strane v poriadku, ale na druhej, neexistuje rovnako rýchly mechanizmus návratu do rodiny. O tom rozhodujú súdy. Tam sme sa zase zasekli na nejakej odbornej nekompetentnosti, nedostatočnosti, pomalosti. Dieťa dokážu vybrať, ale nedokážu ten stav rýchlo preveriť. Vznikajú hluché miesta, kedy všetci len čakajú na rozhodnutie súdu a medzitým sa nič nedeje.“
V minulosti sa všetci skrývali za formulku „konáme v záujme dieťaťa“. Zmenil sa tento prístup a cit pre to, čo to vlastne je?
„Nemyslím si, že sa niečo na tých úradoch zmenilo. A nie je to len preto, že som vo vojne s týmto systémom. To, čo ma ale skutočne desí je, že sa tento systém zatvára do seba. Je napríklad úplne ťažké vyhrať vojnu len o takú banálnu vec, ako je nahrávanie stretnutia na úrade.“
Prečo to zakazujú?
„Lebo je potom viditeľná slabá schopnosť klásť dobré otázky, dobre radiť. V systéme sú ľudia, ktorí nie sú dobre vzdelávaní, nemajú dobré právne povedomie. Ledva vyšli zo školy, učia sa od svojich kolegov. Boja sa toho, že budú viditeľní.“
Jedným z argumentov pred dvomi rokmi, že prečo sa prípad Lucky stal bolo, že sociálnych pracovníkov je málo. Stačí, ak sa ich počet postupne zvýši?
„Stále som presvedčená, že to nie je o počte spisov, ale o spôsobe práce, ako sa dostávame k informáciám. Ak hovoríme o tom, aby sa prípad ako Lucka neopakoval, tak musíme vedieť to, ako poznáme lokalitu, v ktorej pôsobíme. Predsa prípad ako Lucka nezískate tým, že budete stáť pred dverami, ale tým, že máte klientelu z určitého celku. Viete, kto s kým je kamarát. Toto štát nemá.“
Prečo?
„Lebo stále funguje písmenkový systém.“
Znamená to, že stále úradníci vidia len spisy a nie konkrétne dieťa?
„Choďte sa pozrieť na súdy, ako vyzerá, keď sa zastupuje záujem dieťaťa. Pýtajte sa konkrétnych úradníkov, či videli aj dieťa alebo len jeho rodičov.“
Aká je odpoveď?
„Väčšinou len rodičov. Áno, v asociálnych rodinách, tak tam už sa chodí a dieťa sa vidí.“
Ústredie hovorí, že pribudli rodinní asistenti. To nie je tá správna cesta?
„Do Bratislavy pribehli dvaja, čiže v ostatných mestách od troch asi do piatich. A čo urobia? Nerobia samostatný projekt lokality, ale pomáhajú kolíznym pracovníkom pripravovať podklady. Chodia síce do rodín, ale myslím si, že skôr by túto prácu mali robiť organizácie, ktoré pracujú v týchto komunitách. Radšej od nich túto službu nakúpiť, uzavrieť s nimi dobrú spoluprácu, ako sa hrať na to, že čím viac zvýšime počet úradníkov, tým to bude lepšie.“
Súd ešte možno čaká aj konkrétnu sociálnu pracovníčku, ktorá v prípade Lucky zlyhala. Môže sa stať odstrašujúcim príkladom pre ostatných?
„Už sa stalo. Tí úradníci sa už boja. Ak už viete, ako máte nahlásiť prípad, tak už k nemu aj hneď idú.“
Čiže to je tiež pozitívna zmena, nie?
„Áno, to je. Ja sa ale pýtam, či na tej lavici obžalovaných má sedieť len ona. Či zlynčujeme jedného konkrétneho človeka, ktorý robil tú robotu tak, ako to bolo zvykom. Či urobíme z nej exemplárny príklad. Tento prípad je dobrý na jednu vec. Odhalil celé to šialenstvo, ktoré nazývame sociálnoprávna ochrana detí. Odhalil, aké je to strašne deravé a postupy neodborné. Každý normálny človek predsa neodíde od dverí, ak tam má nahlásené týranie. Odhalil, akí sú tí ľudia unavení a nevedia, čo majú robiť.“
Kto by teda mal okrem nej stáť pred súdom?
„Mali by sme hovoriť o systéme. To, čo ste mi ukázali ako zoznam opatrení mne nestačí. A mojim klientom tiež nie.“
Zmeny: Čo urobili
Opatrenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny:
kontrola na úrade v Bratislave, po ktorej odstránili nedostatky; zdokonalil sa interný kontrolný systém každodenných výkonov na oddeleniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately; preškolili pracovníkov; vzniklo Národné koordinačné stredisko na riešenie problematiky násilia na deťoch na ministerstve rodiny; na oddeleniach sociálnoprávnej ochrany pribudlo od minulého roka 15 zamestnancov, v máji 2013 ich bolo 565, v súčasnosti je ich 580; okrem nich prijali 92 rodinných asistentov; oddelenia v tomto roku posilnilo 146 zamestnancov na sociálnu prácu v rodinách;
Pohľad Jany Dubovcovej, ombudsmanky:
Pozitíva:
väčšia kontrola detí, ktoré rodičia nenahlásia do školy či s nimi nechodia k lekárovi na prehliadky;
zákonom stanovená povinnosť rodičov hlásiť, kto sa stará o dieťa;
stále chýba zákon o terénnej sociálnej práci;
nedostatok terénnych pracovníkov,
terénnu prácu nesú na pleciach mimovládne organizácie namiesto štátu.
Otčim a matka malej Lucky.
Foto: SITA
Beata
Balogová
