Vzťah Slovákov k Rusom pripomínal niekedy aj búrlivé city z dramatických románov ruských klasikov. Na začiatku bol iba platonický obdiv, potom letmé spoznávanie, príliš pevný vzťah aj kruté vytriezvenie z reality.
Vojak Mikuláš Gacek si dokola opakoval tú istú vetu, ktorú nesmie zabudnúť, keď stretne prvého ruského vojaka. Chcel mu v jeho reči oznámiť, že sa dobrovoľne vzdáva do zajatia.
Zúrila prvá svetová vojna a za rakúsko-uhorskú monarchiu bojovať nechcel. Bol prívržencom národného hnutia a s obdivom upieral zrak na veľkého ruského brata. Jeho túžba sa nakoniec splnila a z ruského zajatia si doniesol domov do Československa pekné spomienky na ruský ľud, s ktorým sa tam stretol. A neskoršie skúsenosti legionára a spomienky na krajinu, ktorú spoznal, zachytil aj vo svojich Sibírskych zápiskoch.
Obľúbil si aj ruskú literatúru, prekladal neskôr Gogoľa, Puškina aj Dostojevského.
Keď na územie Slovenska vchádzali jeho ruskí priatelia, osloboditelia počas druhej svetovej vojny, išiel sa s nadšením prihlásiť na povinné práce.
Potom na desať rokov skončil v sovietskom gulagu. Po odpykaní celého trestu sa vrátil do rodného Dolného Kubína, no stal sa občanom druhej kategórie. Písal o svojich skúsenostiach memoáre, no nikoho nezaujímali. Komunistický Sovietsky zväz bol spriatelenou krajinou, ktorú nebolo možné kritizovať. Tento príbeh lepšie ako čokoľvek iné ilustruje spletité vzťahy a paradoxy, ktoré prežili Slováci a Rusi v 20. storočí.
Rusko-slovenské priateľstvo sa demonštrovalo všade, kde sa dalo.
Veľký ruský príbeh
V 19. storočí sa objavujú prvé korene rusofilstva a predstáv o veľkom bratovi, ku ktorému sa môžeme utiekať – ktoré sa v rôznych obmenách a podobách dožili úspešne až dneška. Rusko ako konzervatívna a slovanská krajina poslúžila vždy ako alternatíva k neveselému vývoju, za ktorý si môžeme dosadiť akúkoľvek premennú.
Rozľahlá Rus bola aj pre zvyšok Európy dlho veľkou hádankou.
„Až do 16. storočia bolo Rusko pre Európu neznámou krajinou. Vtedajšie Moskovské kniežatstvo bolo takpovediac uzavreté samo do seba a dovtedy viedlo boje najmä so svojimi susedmi – najskôr s Mongolmi a neskôr Tatármi,“ hovorí historička Daniela Kodajová z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Na prelome 17. a 18. storočia už začína objavovať Európa rozľahlé Rusko.
Nepoznanú krajinu otvorili svetu nástupom na trón Romanovovci, ktorí podporovali obchod a podľa historičky tým získali aj posmešný prívlastok – „cári obchodníci“ a po nich najmä Peter I. Veľký, ktorého namiesto prosperujúcej ekonomiky zaujímala ešte viac politika. Pri svojich výbojoch sa dostal až na pobrežie Baltského mora k Poľsku.
„Keď Peter I. vybudoval Petrohrad, otvoril si tým okno do Európy. To úplne zmenilo geopolitické rozdelenie síl,“ vysvetľuje historička Daniela Kodajová, podľa ktorej je zaujímavý aj fakt, že budúci ruský krutovládca a reformátor v jednej osobe zavítal v čase svojej vlády aj na územie dnešného Slovenska, do Bratislavy.
„V Petrovi I. sa tiež ukazuje mýtus ruského človeka, aký sa utvára v Európe, že má dobré srdce, ale zároveň je schopný zoťať hlavu niekoľkým svojim nepriateľom,“ hovorí historička Daniela Kodajová.
Kredit Ruska v Európe rastie po tom, ako prispelo k porážke cisára Napoleona. V roku 1815 uzatvára zmluvu s Pruskom a Rakúskom, vzniká spolok Svätej aliancie, ktorý má byť zárukou existujúcich vzťahov v Európe. Hoci rozľahlé Rusko za zvyškom priemyselnej Európy stále zaostáva, rešpekt vzbudzuje jeho vojenská sila. Ukáže sa to vtedy, keď si ho prizve Rakúsko, aby potlačilo maďarskú revolúciu v roku 1848.
Na strane starého cisárstva vtedy bojujú aj utláčané nemaďarské národy, medzi nimi aj Slováci – tí veria, že sa dočkajú od Rakúska podpory. No a tá neprichádza, namiesto toho sa dočkajú v roku 1867 rakúsko-uhorského vyrovnania, čo v praxi pre nich znamená, že zostávajú sami napospas silnejúcej maďarizácii.
Sklamaná slovenská inteligencia, ktorej časť sa snažila o podporu Rakúska a časť o ústupky Uhorska, obráti hlavu trochu ďalej, na východ. K Rusku.
Najväčšie sklamanie. 21. august 1968. FOTO - ARCHÍV TASR
Zidealizované nadšenie
Platonický obdiv k Rusku prichádza so štúrovskou generáciou v štyridsiatych rokoch, keď vznikajú v nemeckých mestách katedry slavistiky a naši vzdelanci sú prvýkrát v kontakte s ruskými akademikmi a ruskou kultúrou, ktorí sú pre nich inšpiráciou.
Nasledovaniahodný vzor medzi slovanskými národmi hľadajú národovci už od začiatku storočia.
Ešte v tridsiatych rokoch inšpirovalo kollárovskú a štúrovskú generáciu Poľsko, typické je pre nich polonofilstvo, pretože Poliaci vzdorovali Rusku, vypuklo poľské povstanie a po jeho potlačení sa poľská emigrácia snažila nakloniť si svetovú verejnosť na svoju stranu.
Neskôr sa rozvíja aj myšlienka všeslovanskej vzájomnosti a spolupráce.
