Všade sú dobrí a zlí sudcovia, hovorí profesor James E. Moliterno z Washington & Lee University. Cieľom by malo byť počet tých zlých minimalizovať. Na pozvanie americkej ambasády a združenia Via Iuris prišiel sudcov učiť, ako komunikovať.
Na Slovensku nie ste po prvýkrát. Aký dojem zatiaľ vo vás slovenskí sudcovia zanechali?
„Stretol som sa tu s mnohými dobrými sudcami. Z médií a z hodnotiacich správ európskych inštitúcií som sa dozvedel o niektorých vážnych problémoch v slovenskom súdnictve. Ale to máte tak, v každej krajine, ktorú som doteraz navštívil, som počul o dobrých aj zlých sudcoch. Výnimkou nie je ani moja domovská krajina. Nikdy nie je možné zbaviť sa všetkých zlých sudcov, rovnako ako to nie je možné pri lekároch, inžinieroch alebo bankároch. Vždy by však malo byť cieľom, aby sa počet sudcov, ktorí svojím konaním kazia povesť justície a svojej krajiny, zredukoval na minimum. Aby nevhodné správanie sudcu bolo natoľko zriedkavé, že by verejnosť prekvapilo, keby k nemu došlo a netolerovala by ho. A nie aby bolo považované za bežné, s tým, že sa proti tomu nedá nič urobiť.“
Všimli ste si aj nejaký posun?
„Uvediem dve hlavné zlepšenia, ktoré sa udiali len nedávno. Po prvé, som presvedčený, že zmena ústavy, ktorou sa oddelila funkcia predsedu Najvyššieho súdu od predsedu Súdnej rady, bola správna. Ak jedna osoba stojí na čele dvoch významných orgánov, nech je to v akejkoľvek krajine, dochádza k prílišnej koncentrácii moci v jej rukách. Po druhé, zdá sa mi, že voľba predsedu Najvyššieho súdu a predsedu Súdnej rady vzišla z kompromisu a dokonca z istej miery spolupráce medzi sudcami, ktorí majú odlišné názory. Skutočnosť, že napokon došlo ku kompromisu, je lepšia ako predchádzajúci stav, keď sa moc vykonávala bez potreby nájsť kompromis s ostatnými.“
Keď učíte sudcov komunikovať s médiami, na čo kladiete dôraz?
„Používam hypotetické situácie, ktoré sudcom umožňujú zvážiť pozitívne a negatívne výsledky komunikácie s médiami za rozličných okolností. Sudcovia by napríklad nemali s médiami alebo verejnosťou komunikovať spôsobom, za ktorým by sa skrýval nejaký osobný záujem sudcu. Sudca by nemal verejne komentovať súdne konania, ktoré ešte neboli právoplatne skončené alebo sa vyjadrovať k jednotlivým prípadom spôsobom, že by to spochybnilo jeho nestrannosť a nezaujatosť. Samozrejme, predtým, ako sudcovia nejaký prípad rozhodnú, mali by vidieť a počuť všetky dôkazy. Vyjadrenia na verejnosti v priebehu konania, ktoré by naznačovali, že sudca je už vopred rozhodnutý, ako vec posúdi, by mohli výrazným spôsobom naštrbiť dôveru verejnosti v spravodlivý proces. Na druhej strane, sudca môže publikovať svoje názory na záležitosti, ktoré s vysokou pravdepodobnosťou nebudú predmetom konania na súde, kde sudca pôsobí. Takým aktuálnym príkladom by mohli byť protesty v Hongkongu. Dobrí sudcovia sú vzdelaní a inteligentní ľudia, ktorých názory na veci verejné môžu byť veľmi cenné, ak ich vyjadria. Len by mali byť opatrní, aby nepovedali alebo nepublikovali niečo, čo by sa mohlo neskôr vnímať ako predsudok a čo by spochybňovalo ich nestrannosť pri posudzovaní prípadov, ktoré im budú pridelené.“
Aké sú najčastejšie chyby sudcov pri komunikácii s novinármi?
„Zo skúseností získaných približne v 15 krajinách viem, že sudcovia sa niekedy vyjadrujú k prípadom, ktoré ešte neboli právoplatne ukončené. Prirodzene to potom vzbudzuje dojem, že sudca o prípade rozhodol ešte predtým, ako posúdil všetky dôkazy a argumenty, ktoré mu predložili účastníci konania. Sudcovia tiež niekedy robia vyhlásenia, ktoré nie sú také jasné a presné ako by ich formulovali v písomnom vyhotovení rozsudku a toto môže pôsobiť na verejnosť zmätočne.“
A aké chyby robia najčastejšie novinári?
„Novinári občas vyberajú iba niektoré citácie. Strácajú sa tým dôležité vysvetlenia, čo má zase za následok, že ten, kto si článok prečíta, nemusí správne pochopiť, čo sudca v skutočnosti povedal a mienil. Novinári by mali urobiť všetko pre to, aby získané informácie komunikovali jasne a presne.“
Medzi mnohými sudcami pretrváva názor, že by mali komunikovať navonok len cez svoje rozhodnutia. Súhlasíte?
„Podporujem, aby sudcovia písali jasne formulované a dostatočne odôvodnené rozsudky, z ktorých je úplne a presne zrejmé, prečo sudca rozhodol tak, ako rozhodol. V takomto rozsudku by malo byť vysvetlené právo, aké dôkazy predložené odporujúcimi stranami mal za preukázané a mal by vysvetliť aplikáciu právnych noriem na konkrétny prípad a odôvodniť, ako a prečo dospel ku konkrétnemu záveru. Ak budú sudcovia vydávať takéto kvalitné a transparentné rozsudky, potom v skutočnosti nezostane veľa toho, čo by k nim mohli ešte dodať. Čokoľvek, čo by k takýmto rozsudkom povedali novinárom neskôr, by pravdepodobne spôsobilo iba neistotu a zmätok, pretože by nevyhnutne nebolo také kompletné a ucelené ako v kvalitnom písomnom vyhotovení. V krajinách, kde sa sudcom v tomto darí, si môžu novinári naštudovať starostlivo napísaný a odôvodnený rozsudok a buď ho pochváliť, alebo skritizovať bez toho, aby sa k tomu ešte sudca ďalej vyjadroval. Ak však sudcovia také rozsudky nevydávajú, frustrovaný je každý.“
Prečo?
„Verejnosť chce vedieť, ako sudca dospel k svojmu rozhodnutiu. Médiá sa snažia priniesť túto tému do povedomia verejnosti. Sudcovia hľadajú spôsob, ako reagovať na otázky novinárov a vzniká napätie. Podozrenia, čo motivovalo sudcov ku konkrétnemu rozhodnutiu, vzbudzujú špekulácie o ich odbornosti, zlých úmysloch a korupcii. Mnou odporúčané riešenie nesmeruje k tomu, aby sudcovia usporadúvali tlačové konferencie alebo poskytovali rozhovory množstvu médií. Ja odporúčam sudcom, aby písali kvalitne odôvodnené a transparentné rozsudky, ako to robia ich kolegovia v Spojených štátoch a v mnohých iných krajinách.“
Aký je trend v zahraničí? Sú sudcovia ochotní a schopní komunikovať s novinármi a vysvetľovať im napríklad svoje rozhodnutia?
„Trend smeruje ku kvalitnejším rozsudkom, takže komunikovať o nich s médiami už nie je potrebné. Takto napísané rozsudky poskytujú novinárom viac než len dostatok informácií na písanie článkov, v ktorých hlasno chvália alebo kritizujú sudcov. S výnimkou rutinných a drobných sporov píšu americkí sudcovia práve také rozsudky a len zriedkavo o nich hovoria s médiami. Novinári majú miesto toho možnosť prečítať si kvalitne vypracovaný rozsudok a niekedy analyzujú jeho obsah za pomoci skúsených právnikov a profesorov, ktorí sa vyjadrujú k jeho kvalite, odôvodneniu a k záverom.“
Na našom Ústavnom súde platí, že sa navonok vyjadruje len jeho predsedníčka. Je takéto obmedzenie bežné aj inde?
