Bola som taká hlúpa a nezrelá, že som sa vtedy tešila, že nebude škola, spomína. Netušila, že nasledujúce roky prežije ako utečenec. Jej dlhú púť poznačenú hladom lemovali mestá Lodž, Varšava, Stanislawow, Stalingrad, Nižnyj Tagil, Leningrad.
Alexandra prežila väčšinu života v Čechách, narodila sa však 1. septembra 1922 v stredostavovskej židovskej rodine v poľskej Lodži.
Otec Piotr Gutin pracoval ako účtovník. Mama Berta, povolaním zubná lekárka, sa starala o dcéry Sašu a staršiu Geňu.
Mali veľa príbuzných, väčšinou veriacich Židov. Piotra Gutina však širšia rodina považovala za „čiernu ovcu“, pretože nežil náboženským spôsobom života. Svoje dcéry sa rozhodol vychovávať ako Poľky.
Alexandrini rodičia sledovali politické dianie, počúvali nemecký rozhlas, poznali nacistický antisemitizmus. Keď Nemci prepadli Poľsko, Piotr Gutin pokladal rodinnú situáciu za bezvýchodiskovú.
„Otec hovoril: ,Nemci určite prídu, a to bude náš koniec, lebo sme Židia.‘ Vedel, čo sa nám môže stať, nejako to predvídal. Zhromaždil nás vtedy v kuchyni a povedal: ,Pozrite sa, o pár dní sú tu ... Tak s tým skončíme, pustíme plyn a bude koniec.‘ Vtedy som začala revať ja, že chcem žiť, že som predsa ešte nežila.“
Gutinovci sa teda dali na útek. Rozhodli sa prezieravo, pretože v Lodži, ktorú premenovali na Litzmannstadt, zriadili nacisti jedno z najhorších get.
Rodina najprv smerovala do Varšavy, neskôr zamierili ďalej, za príbuznými, cez tzv. zelenú hranicu (teda ilegálne) na sovietske územie.
Pre spresnenie je potrebné dodať, že na základe tajného dodatku k paktu Ribbentrop-Molotov vpadol 17. septembra 1939 Sovietsky zväz do východného Poľska a pripojil ho k Ukrajinskej a Bieloruskej sovietskej republike.
Dvadsiate roky, rodina Gutinovcov. Foto - Post Bellum
Rieka Bug
Zelenú hranicu, ktorá oddeľovala nemeckú a sovietsku oblasť, predstavovala rieka Bug. Židovskí utečenci nemali na úteku pred nacistami na výber. Prechod na územie ZSSR bol ich jedinou nádejou.
Gutinovci sa k rieke dostávali len ťažko. Išli taxíkom, na povoze, pešo. Nemali batožinu, oblečenie si niesli na sebe v niekoľkých vrstvách.
„Rieku pokrýval ľad a sneh a sprievodca, ktorý nám mal ukázať cestu, nás zaviedol len k brehu. Ďalej vraj nemohol. Išli sme teda sami. Otec bol po operácii a ťažko dýchal. Keď sme boli asi v polovici, zrazu sa objavili Rusi.“
Ruská hliadka ich zaviedla do budovy, kde sa tlačili aj ďalší pochytaní utečenci, z ktorých mnohých obvinili zo špionáže a poslali do gulagov.
Piotr Gutin mal oproti iným istú výhodu. Keďže hovoril niekoľkými jazykmi (rusky, jidiš, nemecky, poľsky), Rusi ho využívali ako tlmočníka. Všetkých zadržaných potom sovietski vojaci vrátili späť na územie okupované Nemcami, len Gutinovci mohli pokračovať v ceste. Šťastne sa dostali až k príbuzným v obci Nowe Miasto neďaleko mesta Białystok v Poľsku.
Vladimirovka a Stalingrad
Alexandra sa neskôr presťahovala do internátnej školy, kde úspešne zmaturovala a dostala odporúčanie na ďalšie štúdium. Rodičia odišli k príbuzným do obce Stanislawow.
Gutinovcom sa podarilo uniknúť ruskej razii zameranej proti „špiónom“, počas ktorej Sovieti zatýkali utečencov z Poľska a posielali ich do lágrov na Východe.
Keď 22. júna 1941 napadlo Nemecko Sovietsky zväz, rodina sa opäť ocitla na úteku.
Gutinovci mali namierené do Charkova, no Alexandra, ktorá cestovala sama (išla zo školy v inom meste) sa ostatným stratila.
„Na všetkých sovietskych nákladných vagónoch, v ktorých mali cestovať utečenci, bolo vtedy napísané ,Charkov‘, pretože práve tam sa všetci chceli dostať. Oni ich však podviedli, tie vlaky vôbec nešli do Charkova. Zrazu mi niekto hovoril: ,Pozri, Azovské more.‘ ... Sedela som, plakala, utierala som si slzy a mala som úplne čiernu tvár, pretože vo vagónoch bolo predtým uhlie. Takto sme prišli do Stalingradu.“
Alexandre Gutinovej sa znovu podarilo stretnúť sa s rodinou. V nasledujúcom období všetci žili v osade Vladimirovka neďaleko Stalingradu. Boli v ťažkej situácii, mali veľmi málo jedla a nemecká armáda stále postupovala.
Piotr Gutin upadol do depresií a nakoniec si vzal život. Alexandra s mamou a chorou sestrou Geňou zostali odkázané len samy na seba a začalo byť zrejmé, že budú musieť znovu utekať.
Alexandra Gutinová v roku 2005. Foto - Post Bellum
Veľký cintorín
„Raz som stála v dlhom rade na chlieb a zrazu som počula zvuk. Bolo to vlastne prvé nemecké lietadlo nad Vladimirovkou. Nemecké lietadlá mali iný zvuk ako ruské. Spoznala som, že je nemecké, no ľudia, ktorí tam stáli, dovtedy nezažili nemecké bombardovanie, a tak sa na mňa len neveriacky dívali," spomína.
„Keď som počula, že sa k nám blíži, hneď som z toho radu odišla. Ešte za mnou kričali, že panikárim a zostali stáť v tom rade. Prešla som len pár krokov, keď zrazu spadla bomba. Bola malá, ale keďže to bola rovina, okolo stáli len malé chalupy, tak v tom rade dosť ľudí zahynulo. Aj mňa tlaková vlna položila na zem ... Pamätám si, že susedka Ruska hovorila, že ma asi ochránil otec z neba.“
Popísať celú púť rodiny Gutinovcov sa jednoducho nedá. Matka a dve dcéry sa dostali až na Ural, potom do Kazachstanu a nakoniec do Leningradu, kde Alexandra vyštudovala.
Do Lodže sa po vojne vrátila ako prvá z rodiny. „Keď som prišla do rodného mesta, boli tam samí cudzí ľudia, nebol tam nikto z mojej veľkej rodiny, nikto z priateľov. Väčšina z nich totiž zahynula. Vrátila som sa na jeden veľký cintorín.“
V roku 1952 sa vydala a presťahovala sa do Československa, zomrela v Prahe.
Rozhodnite o cenách Pamäti národa
Ceny Pamäti národa sú ocenením, ktoré od roku 2010 každoročne udeľuje nezisková organizácia Post Bellum so svojimi partnermi.
Oceňovaní sú ľudia, ktorí vo svojom živote dokázali, že „česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú len prázdne slová“.
Tohtoročné Ceny Pamäti národa majú po prvýkrát medzinárodný charakter, nominovaných je totiž dvadsať osobností z Čiech, Slovenska, Nemecka, Maďarska a Poľska.
Ocenenie získa päť z nich. Ktorý príbeh najviac zaujal Vás? Prejavte aj Vy nominovaným uznanie na www.memoryofnationsawards.eu.
Ceny budú nominantom odovzdané počas slávnostného Koncertu pre hrdinov, ktorý sa uskutoční 17. novembra 2014 v Národnom divadle v Prahe.
Sledujte ho v priamom prenose na Dvojke od 20. hodiny.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
