Komunizmus ešte nepadol a spomienky už vychádzali knižne

„Adamec: ‚Tak my sa spolu nepoznáme ešte, áno?‘

Havel: ‚Ja som Havel.‘

Adamec: ‚Ja som Adamec, teší ma.‘

(Novinári a ďalší tlieskajú)

Havel: (k novinárom) ‚Tak, prosím vás pekne, keby ste boli takí láskaví a opustili túto miestnosť, aby sa mohlo rokovanie začať.‘“

Touto scénkou sa začalo nielen rokovanie delegácie vlády ČSSR s predstaviteľmi Občianskeho fóra 26. novembra 1989, ale aj kniha záznamov rozhovorov starej a nastupujúcej moci. Po odchode novinárov zostal na stole walkman Havlovho tajomníka Vladimíra Hanzela, vďaka ktorému máme k dispozícii ojedinelý dokument o odovzdávaní moci.

Samozrejme, kniha nezachycuje všetko, napríklad momenty, keď sa Václav Havel s Ladislavom Adamcom odoberú na rozhovor medzi štyrmi očami, ale poskytuje dostatočný obraz o taktizovaní odchádzajúcej garnitúry (Adamec, ktorý sa rozišiel s vedením strany a má plán stať sa prezidentom, 5. decembra oznamuje, že nechce byť premiérom) i o nepripravenosti opozície čeliť mu (vzápätí OF komunistického politika prosí, aby ešte zostal).

Novinár a textár Michal Horáček sa spolu s hudobníkom Michaelom Kocábom pokúšal v rámci iniciatívy Most hovoriť s Adamcom ešte v lete. Premiérov poradca Oskar Krejčí mu však povedal, že s Havlom si za stôl nikdy nesadnú.

Horáček na príhodu spomína v knihe Jak pukali ledy, ktorá je jeho denníkom, ktorý sa začína 17. novembra na pražskej Národnej triede a končí sa 29. novembra, keď Federálne zhromaždenie zrušilo 4. článok ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany. Medzitým Horáček spoluzakladá Občanské fórum a cez Krejčího napokon predsa len dohaduje rokovania s Adamcom. Popritom minútu za minútou zaznamenáva priebeh stretnutí, demonštrácií i skladby ich programu.

„‚A hymnu? Gott?‘ pýtam sa. ‚Len keď sa prihlási k Občianskemu fóru,‘ hovorí Křižan. ‚Na Letnej je program Občianskeho fóra.‘ Navrhujem hlasovať. Prevažnou väčšinou áno. Idem telefonovať, číslo poznám naspamäť.“

Kým Horáčkova kniha je prepisom jeho denníkových záznamov, iní, ako napríklad Fedor Gál, zvolili odlišný prístup. Hoci jeho kniha Z prvej ruky obsahuje aj kapitolu o páde režimu, nie je ani tak chronológiou udalostí ako skôr sondou do niekoľkých zásadných príbehov, ktoré ovplyvnili neskoršie vnímanie revolúcie.

Boli to napríklad personálne zmeny v podnikoch, nastupujúci slovenský nacionalizmus, ale aj polozabudnutá väzenská vzbura, ktorá sa pred Vianocami rozliala po celom Československu. Tá spolu s rozsiahlou novoročnou amnestiou priniesla revolucionárom krušné chvíľky.

Nielen tým, že sa museli angažovať pri upokojovaní situácie vo väzniciach, ale aj tým, ako na vzburu reagovala verejnosť. „Napokon, najčastejšou výčitkou na našu adresu v tých rušných vianočných dňoch,“ píše Gál, „bol povzdych: ‚To ste nám pripravili pekný vianočný darček‘ˇ.

Knihy, ktoré krátko po revolúcii napísali jej aktéri, sú dôležitým svedectvom, ale nevyhnutne sa musia stretnúť s otázkou, nakoľko je v nich subjektívny pohľad autora zatieňuje iných. Trochu inak je to s knihou Verejnosť proti násiliu 1989 - 1991, kde revolucionári tiež prezentujú vlastný pohľad, ale vo forme rozhovoru.

Záznam panelovej diskusie, ktorá sa konala v rokoch 1996 a 1997, ponúka nielen opis kľúčových udalostí, ale najmä občas až výbušnú konfrontáciu názorov. Napríklad na toľko diskutovanú a dodnes citlivú a konšpirácie vzbudzujúcu tému lustrácií, zvlášť tej, ktorá sa týkala Jána Budaja.

„Martin Porubjak: ‚Jano (Budaj) povedal, že po jeho odchode a po tejto kauze viedli VPN ľudia, ktorí boli agentmi. Nech povie mená, lebo by ma to naozaj zaujímalo. Takéto paušálne obvinenie sa vlastne týka aj mňa. Preto tú otázku kladiem.‘ Ján Budaj: ‚Nepovedal som, že či vo VPN, hoci i tam boli. Povedal som, že v politike VPN fungovali ľudia, na ktorých spadalo toto obvinenie, pre ktoré ste mňa vystavili verejnému hanobeniu. Týchto ľudí VPN zakrylo...‘“

Pamäť je nezastupiteľná, má však tú nepríjemnú vlastnosť, že prikrášľuje, zveličuje, skresľuje. „Ak sa má naše poznanie prehlbovať,“ píše v predhovore k svojej dvojzväzkovej knihe Občanské fórum historik Jiří Suk, „musíme zostúpiť k základným faktom a s utváraním súdov začať odtiaľ.“

Vďaka tomuto prístupu vznikla chronológia (okrem Občianskeho fóra a KSČ sa venuje aj udalostiam na Slovensku), ktorá je síce tiež len obmedzeným výsekom reality, ale je v maximálnej možnej miere očistená od interpretácií priamych účastníkov vtedajších dejov.

Tak sa napríklad dostaneme k slovám Jána Budaja na zasadnutí rady KC OF 22. decembra k otázke prezidenta: „Alexander Dubček je nepochybná politická mohutnosť na Slovensku. On de facto popri VPN reprezentuje jedinú reálnu politickú stranu, ktorá však nemá členov, okrem niekoľkých jeho priateľov. Ale z toho je zbytočné sa vysmievať. My sme ho – ako sme tu diskutovali – nepovažovali za zaručenú záruku v týchto pohyblivých časoch, nebezpečných časoch, že by mal kandidovať na tento úrad, ktorý bude mať v rukách, vieme čo...“

„Bolo na Havlovi, aby sa vyjadril. Prvé tri vety, ktoré vyslovil, bude v nasledujúcich dňoch niekoľkokrát opakovať: ‚Ja, samozrejme, prezidentom byť nechcem. Ale keď sa situácia vyhrotí tak, že v záujme vlasti bude, aby som ním na krátku chvíľu bol, som schopný ním byť. Pretože som vždy záujmy vlasti nadraďoval nad záujmy osobné, inak by som nebol býval vo väzení a tak ďalej, som pripravený túto strašlivú obeť na seba vziať v prípade, že to bude nevyhnutné a bude to jediná záchrana našich národov; potom som k tomu spôsobilý.‘“

Svoju dlhoročnú prácu s archívom Občianskeho fóra zúročil Suk v knihe Labyrintem revoluce. Tá je dosiaľ najucelenejším spracovaním revolučných mesiacov, na jej základe vznikol rovnomenný dokumentárny seriál a oprávnene získala najvýznamnejšie české literárne ocenenie Magnesia litera za rok 2003.

Okrem iného sa v nej autor venuje otázke, ako vlastne udalosti, ktoré sa začali 17. novembra, pomenovať. Nech už k tomu došlo akokoľvek, vtedajšia opozícia nemala snahu robiť ďalšiu revolúciu v rade, zrušiť extrémny systém extrémnou akciou. Zmeny, ktoré presadzovala, nechcela (a ani nemohla) dosiahnuť silou, ale dialógom s mocou. Lenže, ako píše Suk, komunistický režim sa aspoň spočiatku správal tak, „ako by mal pred sebou skutočných revolucionárov, ktorým ide len o uchopenie moci a zúčtovanie.“

Ako ukazuje už samotný názov, Suk sa pojmu revolúcia nebráni, poctivo však priznáva, že definitívnu odpoveď nenašiel, pretože, ako píše v prvom vydaní knihy, „v mnohom zostáva táto revolúcia po trinástich rokoch záhadou.“

„Moje kontroverzné televízne vystúpenie z 19. januára 1990 (známe ako „počul trávu rásť“) o tom, že u nás najskôr nešlo o revolúciu, nebolo pokusom o malicherný terminologický spor či snahu o originalitu za každú cenu. Bolo to nepriame varovanie pred prehnanými nádejami a potom nutne nasledujúcim sklamaním. A opicou. A cynizmom.“

Tieto vety napísal vo svojej knihe Devětaosmdesáty Petr Pithart, o ktorom Suk napísal, že je „jedným z mála českých politikov, ktorý je ochotný urobiť pre poznanie našej nedávnej, stále prítomnej minulosti skutočne veľa“. O tom, že ide aj o jedného z najpremýšľavejších a naj(seba)kritickejších českých politikov, svedčia mnohé, miestami až nemilosrdné pasáže, venované znormalizovanej i porevolučnej spoločnosti, ako aj samotným revolucionárom.

Spomína, že nielenže neboli pripravení prevziať zodpovednosť, ale neboli pripravení ani na to, že moc nechcú ani vtedajší mocní. Nevyčíta, ale ani v roku 2009, keď kniha vyšla, sa tomu neprestával čudovať, rovnako ako sa neprestával čudovať, že na východoeurópsky annus mirabilis neboli pripravení ani za železnou oponou.

Jedným z tých, pre ktorých to platilo, bol aj britský historik Timothy Garton Ash. Hoci pred rokom 1989 navštevoval a pomáhal východoeurópskym disidentom, nevedel si to veľmi dobre predstaviť. Napokon bol však očitým svedkom pádu komunistického režimu hneď v štyroch krajinách východného bloku.

Bol pri poľských voľbách, v Budapešti sa zúčastnil na druhom pohrebe Imreho Nagya, v Berlíne búral múr a 23. novembra povedal Václavovi Havlovi okrídlenú vetu, že kým v Poľsku to trvalo desať rokov, v Maďarsku desať mesiacov a v NDR desať týždňov, v Československu to bude desať dní.

Rok zázrakov (v origináli We The People) je najmä osobnou kronikou autora, ale popritom sa nevyhýba ani hlbším úvahám, napríklad na tému prečo vládnuce elity spomínaných štátov (na rozdiel od Nicolae Ceauşesca) nepoužili silu. Okrem iného odpovedá, že aj preto, že v tom čase už stratili vieru vo vlastné právo vládnuť.

Na nedostatok viery upozorňuje vo svojej prenikavej knihe Proč tak snadno aj sociológ Ivo Možný: „Demontáž starého systému neprebiehala len tak, že verní odpadávali, ale aj tak, že vnútri verných stúpala hladina neviery, neviditeľne a v každom inak rýchlo, ale až na výnimky tých, ktorí tušili, že v inom systéme pre nich nie je miesto, takmer v každom.“

Záujmom vtedajšej elity bolo, aby pri zachovaní všetkého, čo ich rodina dovtedy nazhromaždila, prešli do efektívnejšieho ekonomického systému. Ale podľa Možného nešlo len o deti funkcionárov, ktorí si, na rozdiel od veksláka nemohli dovoliť kúpiť frajerke mercedes.

„Aj malí vlastníci zakliati v ‚druhej ekonomike‘ trpeli tým, že nemohli privolať štátne násilie, aby ich nárok vynútilo.“ Takmer všetky sociálne vrstvy, profesijné a záujmové skupiny, tí, čo sa živili rukami, i tí, čo sa živili hlavou, rodiny aj jednotlivci mali záujem na určitej zmene politickej a ekonomickej klímy.

Tento výpočet kníh, ktoré opisujú udalosti z roku 1989, neobsahuje ani zďaleka všetky knižné spomienky, analýzy či interpretácie. Do slovenskej debaty svojho času zasiahol Vladimír Ondruš s knihou Atentát na Nežnú revolúciu. Svoje miesto by si zaslúžila kniha Sto studentských revolucí autorov Milana Otáhala a Miroslava Vaňka, Úvahy o revolúcii v Európe od Ralpha Dahrendorfa či Karneval revolúcie od Padraica Kenneyho. A to nehovoríme o množstve konšpiračných titulov, ktoré za udalosťami z roku 1989 vidia sprisahania tajných služieb.

Ak však do nepochybne subjektívneho výberu zaradiť ešte jednu knihu, musí to byť Revolúcia s ľudskou tvárou od amerického kultúrneho historika Jamesa Krapfla, ktorý postrehol v dovtedajšej literatúre, venovanej revolúcii, jeden zásadný nedostatok, a to marginalizáciu najdôležitejšieho aktéra prechodu k demokracii, ktorým bol démos.

Ten sa podľa Krapfla vo svojom vnímaní rodiacej sa demokracie neobmedzoval len na voľby, referendum a možnosť odvolať svojich zástupcov, ale „figuroval v ňom aj princíp dialógu ako prostriedku, ktorým by občania jeden s druhým a so zvolenými zástupcami a funkcionármi mali dospieť k rozhodnutiam a formovať politiku“. O tom, ako funguje, sa môžeme presviedčať už 25 rokov.