K oslavám Nežnej revolúcie už sedem rokov patrí aj akcia Aliancie Fair-play a Via Iuris Biela vrana. Tento rok si sošku z dielne Fera Guldana prevzali lekárka Zuzana Pechočiaková, bývalá kontrolórka Lesníckeho národného centra Ľubica Lapinová a vydavateľ, autor básnických zbierok Oleg Pastier.
BRATISLAVA. Niekdajšia primárka novorodeneckej kliniky Fakultnej nemocnice v Nitre a detská reumatologička Zuzana Pechočiaková upozornila vlani v júni šéfa nemocnice a poslanca parlamentu za Smer Jozefa Valockého na bielenie zdravotnej karty novorodenca Miška.
Prednostka kliniky Alena Ďurišová v nej zabielila informáciu, že v nemocnici bol chlapec neprimerane liečený gentamycínom.
Pechočiakovú za to, že na to upozornila, vedenie nemocnice preradilo z novorodeneckého oddelenia do prijímacej ambulancie, kde pracujú začínajúci lekári. Okrem toho vymenili zámok na lekárskej izbe.
Ministerstvo zdravotníctva sa spočiatku držalo verzie Valockého a tvrdilo, že Pechočiaková nehovorí pravdu. Po niekoľkotýždňovej medializácii však nakoniec začalo s vyšetrovaním.
Výsledkom bolo, že ministerstvo požiadalo dekanku Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva Evu Sollárovú z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, aby prednostku odvolala. Ďurišová zároveň prišla o miesto námestníčky riaditeľa.
Samotný Valocký však ostal nemocnici šéfovať a minul ho akýkoľvek trest. Ministerstvo, ako zriaďovateľ, sa ho opäť zastalo. Argumentovalo tým, že mu Ďurišová dala klamlivé informácie .
Prípad začala na podnet generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára vyšetrovať nitrianska krajská prokuratúra. Dodnes ho neuzavrela.
Liečbu novorodenca v nitrianskej nemocnici skúmal aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Pochybenie lekárov nenašiel, ani v druhom šetrení po odvolaní sa rodičov chlapca.
Po mediálnom tlaku sa Pechočiaková mohla vrátiť späť na oddelenie a aj do svojej reumatologickej ambulancie. Na lekársku izbu sa však už nikdy nevrátila.
Pechočiaková: Pred doktorom Suchánkom z Piešťan dávam klobúk dole Čítajte Kontrolórka by do toho išla znova
Tridsaťdva rokov pracovala v Národnom lesníckom centre, z toho dvadsaťpäť ako kontrolórka. Ľubica Lapinová sa snažila plniť si povinnosti zodpovedne a nikdy sa jej nestalo, že by na príkaz niekoho prepisovala závery svojich zistení.
„Ak sa ešte v rámci priebehu kontroly dalo, tak som nechala nedostatky opraviť, kde to však nešlo, som nebola ochotná prižmúriť oči, a to bez rozdielu, o koho išlo,“ hovorí Lapinová, ktorá je už takmer dva roky nezamestnaná a na súde bojuje o nezákonnosť jej výpovede.
Oficiálne prišla o miesto v centre pre nadbytočnosť. Výpoveď prišla po tom, ako upozornila na možné porušenia zákona o verejnom obstarávaní.
Nedostatky sa mali týkať obstarávania Forestportálu za viac ako pol milióna eur. Členovia výberovej komisie síce boli potrestaní za formálne pochybenia, no predsedu namiesto trestu čakalo povýšenie. Stal sa riaditeľom centra.
Ešte skôr ako ju prepustili, ju riaditeľ poveroval úlohami, ktoré nemala v náplni práce. Musela napríklad skenovať zmluvy, čo výrazne spomaľovalo jej kontrolnú činnosť. Keďže nakoniec aj ochorela, nestihla kontrolu uzavrieť, hoci aj počas PN-ky sa o to snažila. Niektoré dokumenty si preto zobrala domov, za čo neskôr čelila viacerým trestným oznámeniam. Polícia ich odmietla.
Z toho, že „do stratena“ pôjde aj trestné oznámenie na vedenie, sa obáva aj poslanec Obyčajných ľudí Ján Mičovský. Spolu s Mikulášom Hubom a Martinom Feckom sa obrátili na políciu. Na nich sa bývalá kontrolórka obrátila po tom, ako neuspela na Najvyššom kontrolnom úrade, ministerstve pôdohospodárstva, či vláde.
„Stále sa to vyšetruje a mám pocit, že už nezdravo dlho, a to preto, aby sa tento tunel zakryl,“ hovorí Mičovský, ktorý je veľmi rád, že Lapinovú za jej nebojácnosť odmenili Bielou vranou.
On, ako bývalý zamestnanec Lesov SR, si ocenenie prevzal pred štyrmi rokmi. Dnes ako poslanec parlamentu hovorí, že 25 rokov po páde komunizmu je naša spoločnosť stále „slepá a hluchá.“ Inak si nevie vysvetliť, prečo ľudia ako Lapinová musia „bojovať o prežitie“.
Bývalá kontrolórka nielenže ostala nezamestnaná, ale dlhodobo čelila útokom bývalého zamestnávateľa. Priznáva, že pôvodne, ako sa dozvedela o výpovedi, sa už jej bojovať ani nechcelo.
„No potom som si povedala, že musím ísť ďalej. Som presvedčená, že i dnes by som sa do toho pustila znova.“ Je to aj vďaka tímu ľudí, ktorí pri nej stoja. Sú jej veľkou oporou, a preto hovorí, že Biela vrana nepatrí len jej, ale im. „Každý by mal dostať aspoň to jedno biele pierko.“
Oleg Pastier sa cíti v kŕdli Bielych vrán dobre
„Nie som nadšencom žiadnych ocenení, ale táto stojí za prijatie,“ reagoval Oleg Pastier na informáciu, že sa stal tohtoročným laureátom Bielej vrany.
Obdržal ju za dlhodobý občiansky a kultúrny prínos, čo je najmladšia kategória ocenenia. Dostal sa tak do spoločnosti osobnosti Nežnej revolúcie v Košiciach, disidenta a undegroundového umelca Marcela Strýka (in memoriam) a ochranárky Kataríny Šimončičovej.
„V takomto kŕdli Bielych vrán sa môže človek cítiť len dobre,“ dodal Pastier, jedna z kľúčových postáv kultúrneho občianskeho samizdatu.
Pred rokom 1989 žil pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti, čo znamenalo neustále vypočúvania a zadržiavania. Samizdatom vydával časopis Fragment K, ku ktorému pridal asi ďalších dvesto kníh. Počas komunizmu pracoval ako robotník, napríklad aj ako kurič v kotolni Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave.
„Bolo to veľmi dobré zamestnanie, dva dni som robil, dva dni mal voľno. Prakticky celých dvanásť pracovných hodín som sa mohol venovať čomu som len chcel. Mohol som spať, čítať, písať, tlačiť samizdaty. Oficiálne zamestnanie bolo iba akousi doplnkovou činnosťou k tomu, čo som naozaj robil,“ povedal v jednom z rozhovorov pre SME pred tromi rokmi.
Vydávaniu kníh sa venuje dodnes, akurát, že ide o menšinovú literatúru. Nejde však o jeho hlavnú činnosť. Sám sa popritom venuje písaniu básní a rozhlasovej publicistike. „Vlastne je to trochu ako pred rokom 1989, keď sme chodili do práce a popri tom sme si vydávali samizdaty. Ale nie je to, samozrejme, len koníček,“ dodal už v spomenutom rozhovore.
Oleg Pastier získal v roku 2008 za seriál Rodinné striebro pre Slovenský rozhlas novinársku cenu a v roku 2012 dostal aj cenu Dominika Tatarku.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
