Magdaléna pochádza zo slovenskej židovskej rodiny, prekonala smrteľnú chorobu, prežila Osvienčim a ďalšie nacistické lágre.
Keď v roku 1942 začali transporty Židov zo Slovenska, príbuzní Magdalény Horetzkej patrili k prvým postihnutým.
V tej dobe Magdaléna ochorela na smrteľnú Simmondsovu chorobu (odumieranie hypofýzy). S pomocou známych a príbuzných sa jej podarilo dostať sa do Maďarska, kde jej lekári zachránili život. Jej prípad bol jedným z deviatich na svete, v ktorých sa vtedy podarila náročná operácia.
Magdaléna Horetzká
Narodila sa18. decembra 1922 v Šuranoch. Mamička Gizela Horetzká bola krajčírka, otec Žigmund pracoval ako účtovník v mlyne.
Doma hovorili po slovensky, po maďarsky, aj po nemecky. Vychodila nielen židovskú obecnú školu, ale aj meštianku, no z obchodnej školy v Nitre ju po roku 1939 pre jej židovský pôvod vylúčili.
Krátko nato však Magdalénu cestou na kontrolu do budapeštianskej nemocnice legitimovali žandári a ako Židovku ju vypovedali z krajiny.
„S tetou nás naložili do policajného auta a odviezli nás do väzenia v Mošoni. Neviem presne, ako dlho sme tam boli. Po jednom spriatelenom strážnikovi sme domov poslali lístok. V Šuranoch býval oproti nášmu domu kožušník, pán Dvorský, ktorého mamička požiadala, aby nám pomohol," spomína Magdaléna.
"Tento pán vzal doklady svojej manželky a dcéry, takže moja teta bola ako jeho manželka a ja ako jeho dcéra. Tak sme sa cez kontroly dostali do Nových Zámkov (...) Doma v Šuranoch som sa potom mala každý deň hlásiť na žandárskej stanici.“
Židovská škola v Šuranoch. Magdaléna Horetzká sedí na lavici vpravo pri učiteľke.
Z komárňanských katakomb do Osvienčimu
V apríli 1944 zriadili Nemci v Šuranoch geto, kam sa musela presťahovať aj Magdalénina rodina.
Po dvoch mesiacoch nútených poľných prác a života v preplnených bytoch Magdalénu aj s rodičmi previezli do Komárna, konkrétne do vojenských podzemných kasární.
„Z tých katakomb nás odviedli na stanicu v Komárne, kde už boli pristavené dobytčie vagóny. Mysleli sme si, že nás vezú na práce. Môj otec dostal počas cesty vo vagóne nervový šok a začal kričať: ,Ľudia, veď oni nás vezú na smrť! Vy to nevidíte? Veď nás vezú na smrť!‘ (...) Nemci robili všetko za šera. Ešte za šera vlak zastavil, otvorili sa dvere vagónu a postavy v pruhovaných šatách na nás revali: ,Rýchlo, rýchlo, rýchlo!‘ a vyháňali nás z vagónov. Boli sme v Osvienčime - Birkenau. Chceli sme ako rodina zostať spolu, ale nastal taký zmätok, že som zostala len so sesternicou Júliou. Ostatných som stratila z dohľadu. To bolo poslednýkrát, čo som videla svojich rodičov.“
Magdalénin opis osvienčimského vyhladzovacieho tábora, všadeprítomnej krutosti, hladu a dymiacich komínov krematórií sa v ničom nelíši od spomienok ďalších, ktorým sa podarilo prežiť.
„Oproti nášmu apelplatzu boli ostnaté drôty a za nimi muži, ktorí nemali šatstvo. Už z nich boli len kostry. Videli sme tam aj také rebrináky, na ktoré nakladali mŕtvych. Keď ich na ten voz hádzali, znelo to ako keď spadne kus dreva na zem. A odvážali ich. Jedna žena sa zo zúfalstva vrhla na drôty, ktoré boli nabité elektrinou.“
Magdaléna s rodičmi v roku 1932.
Číslo 21702
Magdaléne Horetzkej vytetovali na ruku číslo A 21702. Potom ju spolu so sesternicou Júliou odviezli do pracovného tábora Krakov - Plašov.
„Bol tam kameňolom. Hrozný láger. Jediné šťastie, že tam nebola plynová komora. Všetci sme bývali v drevených barakoch, ktoré boli plné bĺch, myší a krýs. V kameňolome sme museli nosiť kamenné kvádre, jeden kváder vždy dvaja. Alebo sme len tak kopali zem. Bezvýznamná práca, len trýznenie,“ vykresľuje život v lágri Magdaléna.
V Plašove sa Júlia a Magdaléna rozdelili. Keď Júlia ochorela, Magdaléna jej nosievala jedlo, no hneď ju odviezli späť do Osvienčimu.
„Zase nám ostrihali vlasy, ktoré medzitým dorástli. Vyhnali nás von na mráz, museli sme sa postaviť do kruhu. A začala sa selekcia. Vyberali, kto prežije a koho pošlú do plynu. Obchádzal nás lekár - vrah Mengele. Myslela som si, že je koniec, že si určite všimne moje jazvy po operácii. Dievčatám sa však ma podarilo čiastočne zakryť, a tak Mengele tie jazvy nevidel.“
S mamou v roku 1941.
Obľúbená Magdalénina speváčka
Maďarská speváčka a herečka Katalin Karády, ktorú si Magdaléna Horetzká obľúbila, bola hviezdou 30. rokov. Koncom vojny ju kvôli špionáži zatklo a mučilo gestapo.
Podarilo sa jej prežiť, a keďže pred zatknutím pomáhala smrteľne ohrozeným židovským rodinám, dostala po vojne ocenenie Spravodlivý medzi národmi.
Katalin Karády však bola nežiaduce aj v očiach komunistických predstaviteľov, a tak v roku 1951 odišla z Maďarska do exilu, žila v Brazílii a v roku 1990 zomrela v New Yorku.
Magdalénina obľúbená pieseň:
Cesta do Sudet - tábor Ober Altstadt
Po čase zaradili Magdalénu do ďalšieho transportu. Cieľom bol pracovný tábor Ober-Altstadt - Horné Staré Mesto, ktorý sa nachádzal v blízkosti mesta Trutnov v českých Sudetách. Väzenkyne odtiaľ posielali pracovať do miestnej textilky.
„V továrni som pracovala pri stroji, kde som musela za chodu nadväzovať nite a dolievať olej do stroja. Pracovala som od druhej popoludní do druhej v noci. (...) Dozerala na nás aj jedna esesáčka, ktorá nebola zlá. Bola miestna a neskôr sme sa dozvedeli, že nemala prácu, a tak jej niekto ponúkol, aby sa pridala k SS. Väzňom nosila z domu obväzy a jedlo. Vedela, že ju neudajú. Mala nezhody s jedným esesákom, ktorého sme stretli už v Plašove. Ten bol krutý, neustále sa oháňal revolverom a niekam nás hnal ako dobytok,“ hovorí Magdaléna.
V Hornom Starom Meste sa Magdaléna nakazila škvrnitým týfusom. Preradili ju do nemocničného bloku, kde sa o ňu starala ruská lekárka, ktorá jej zohnala potrebné lieky.
Keď sa blížila Červená armáda, dozorcovia vyhnali väzenkyne niekoľko kilometrov za kopec a les k Trutnovu, kde mali kopať zákopy.
„Okrem kopania nás tiež niekedy vzali na triedenie zemiakov. Keď sme sa potom z tejto práce vracali, esesáčky nás kontrolovali, či sme nejaké zemiaky neukradli. A keďže som bola taká vychudnutá, že mi vyčnievali rebrá, esesáčka si raz pri prehliadke myslela, že mám pod blúzkou schované zemiaky. Hneď som dostala ranu do hlavy a v krvi som zostala ležať na zemi, samozrejme, bez zemiakov.“
Láger oslobodili sovietski vojaci. Magdaléna Horetzká vtedy vážila len 29 kilogramov.
Keď sa o niekoľko týždňov vrátila na Slovensko, zistila, že nikto z jej príbuzných neprežil.
V dome, kde bývala pred vojnou, už žil nový majiteľ. Ľudia rozkradli celý ich rodinný majetok. Domov sa vrátila len sesternica Júlia, a tak sa spolu odsťahovali do Budapešti.
V roku 1947 odišla Magdaléna za kamarátkou do Karlových Varov, kde žije dodnes.
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Adam Drda
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
