Niektorí majú väčšiu slobodu slova ako iní. Americký politológ MITCHELL COHEN pripomína, že v týchto dňoch by sme mohli oslavovať prinajmenšom to, že môžeme o dôsledkoch Nežnej revolúcie slobodne diskutovať. Do Bratislavy pricestoval na Stredoeurópske fórum.
Aký ste mali celkový pocit z vystúpení hostí Stredoeurópskeho fóra, na ktorom ste sa v Bratislave zúčastnili?
Konferencia bola vynikajúca. Z vystúpení hostí som cítil dve úrovne obáv. Na jednej strane sa objavovali otázky, ako si jednotlivé krajiny vyriešia svoje vnútorné problémy. Na druhej strane bude dôležité, čo sa udeje s Ukrajinou. Cítil som aj isté neistoty z vývoja v Orbánovom Maďarsku, hoci neboli až tak nahlas vyslovované.
Je stredná Európa pre Ameriku dnes ešte stále zaujímavá?
Administratíva prezidenta Obamu sa skôr pozerá k Ázii, ale v Amerike sa veľa diskutuje aj o Ukrajine či o hrozbe vzniku novej studenej vojny. Celkovo sa však dá povedať, že Američania nemajú náladu byť znova vo vojne, čo pre Ukrajinu vytvára veľmi neistú situáciu.
V roku 1989 ste ako novinár mapovali politické zmeny v Budapešti. Ako ste v tom čase videli situáciu v tejto časti Európy?
V strednej a východnej Európe sa dalo len ťažko predpovedať, kam až vývoj pôjde. V tom čase novinári často situáciu opisovali tak, že ľudia vychádzajú z tmavej miestnosti na slnko. Najdôležitejšie bolo, že zadúšajúci režim padol a otvorili sa nové možnosti. Neboli sme si na sto percent istí ani zjednotením Nemecka, hoci sa dianie začalo posúvať týmto smerom. Všetko bolo vtedy nové.
Mali ste už vtedy nejaké obavy z ďalšieho vývoja v Maďarsku?
Bál som sa predovšetkým možnosti vzniku národného populizmu. Mal som možnosť rozprávať sa s Istvánom Csurkom, ktorý bol intelektuálnym guru Jobbiku, ale bál som sa aj tendencií v rámci slobodných demokratov, s ktorými som prirodzene sympatizoval. Mnohí jeho členovia boli tak veľmi na strane radikálnej privatizácie, až som im povedal, aby si na chvíľu predstavili, že som robotník v budapeštianskej fabrike, a pokúsili sa mi vysvetliť, prečo by som mal podporovať ich program. Vôbec mi na také niečo nevedeli odpovedať. Cítil som, že táto situácia dáva veľký priestor na vznik národnostného až autoritárskeho populizmu.
Niektorí intelektuáli na Západe sa domnievali, že sme sa mali pokúsiť hľadať akúsi tretiu cestu.
Ľudia okolo nášho magazínu Dissent si mysleli, že by to mohol byť istý druh sociálnej demokracie. Boli sme vždy naľavo od centra, ale nikdy sme nesympatizovali s komunizmom. Vo víre zmien sa myšlienky sociálnej demokracie na chvíľu stratili, na začiatku deväťdesiatych rokov som nenachádzal vo vašich krajinách takmer nikoho, kto by s nimi sympatizoval. Stále si myslím, že je to niečo, čo by sa malo v budúcnosti prehodnotiť. Vaši ľudia sa však musia sami rozhodnúť, čo je pre nich lepšie. Ak by to mali byť aj nejaké ľavicové riešenia, tak určite už poučené z histórie.
Pri príležitosti 25. výročia Nežnej revolúcie sa objavovali rôzne interpretácie súčasného vývoja. Na jednej strane padali názory, že len nadávame a frfleme, hoci sa máme vlastne dobre. Významná ľavicová sociologička zas argumentovala, že oslavy novembra ´89 sa nemohli vydariť, lebo nemáme čo oslavovať okrem nezamestnanosti, biedy a rozkrádania štátneho majetku. K čomu sa prikláňate?
Máte čo oslavovať. Už len to, že môžete mať v Bratislave takéto fórum a že sa ma na to môžete teraz pýtať. Nepoznám tak Slovensko, ale myslím, že disidenti boli hrdinovia. Všetci sú na tom lepšie po tom, čo padli režimy, ktoré nedali ľuďom dýchať. Spoločnosti sa vyvíjajú systémom pokus - omyl. To, že máte značnú mieru chudoby, je však veľký problém, podobne, ako sú ním rozdiely v Amerike medzi tými, čo si za ostatné roky polepšili na Wall Street a tými, ktorých platy stúpali naposledy za prezidenta Clintona v deväťdesiatych rokoch, z čoho pochádza aj istá nostalgia za týmto obdobím.
Na Slovensku zažívame novú vlnu demonštrácií proti korupcii, ktoré sú okrem iného aj prejavom sociálnej frustrácie. Ako ste vnímali svojho času hnutie Occupy Wall Street?
