Píše Ján Žilinský, výskumník na Peterson Institute vo Washingtone
V roku 1974 istý profesor marketingu uskutočnil dôvtipný experiment. Pripravil tri takmer identické životopisy a predstieral, že je pracovná agentúra. Na papieri mali všetci vymyslení kandidáti rovnakú kvalifikáciu – bakalárske vzdelanie v strojárstve a MBA z marketingu. Každá žiadosť o zamestnanie však naznačovala uchádzačovu rasu (beloch/černoch) a jeho vierovyznanie (protestant/žid).
Profesor Jolson, ktorý je tým stále nedoceneným priekopníkom, bol nespokojný so stavom skúmania postojov zamestnávateľov. Existuje mnoho vysvetlení, prečo si vyberajú konkrétnych žiadateľov o prácu, ale Jolson sa chcel dozvedieť, či existuje merateľný vplyv rasy a náboženstva na výsledky výberu zamestnancov. Slovom, zaujímalo ho, či zamestnávatelia pristupujú ku všetkým uchádzačom férovo.
Po odoslaní tristo „falošných žiadostí“ zistil, že pozitívnu odpoveď dostalo len šesť percent žiadateľov, ktorí boli (na papieri) čierni a protestanti. Uchádzači, o ktorých sa dalo domnievať, že sú bieli a protestanti zároveň, mali štvornásobne vyššiu šancu na kladnú reakciu (spojilo sa s nimi 26 percent zamestnávateľov). Jolson na základe týchto údajov napísal duchaplnú štúdiu, ale toto jeho rané dielo neviedlo k pokroku v meraní rasizmu.
Tridsať rokov bez posunu
Veľa výskumníkov sa aj naďalej spoliehalo na jednoduché prieskumy a dotazníky. Predpokladali, že ak sa chceme dozvedieť, či je diskriminácia vážnou prekážkou pre menšiny, stačí nám skúmať postoje zamestnávateľov alebo väčšej vzorky obyvateľstva.
Vzniklo nespočítateľné množstvo prieskumov, v ktorých ľudom kládli otázky, ako napríklad: „Akceptovali by ste príslušníka minority X ako svojho suseda?“ Takéto prieskumy vznikajú aj dnes – ako keby sme mohli predpokladať, že každý z nás je ochotný deliť sa o svoje súkromné názory s neznámym človekom.
