Konfederácia odborových zväzov očakáva, že dnes príde na bratislavské Námestie SNP toľko ľudí, že by ich malo „byť počuť až na Úrad vlády“. Keby sa protestné zhromaždenie KOZ konalo na obvyklom mieste, teda pod oknami vlády, ministri by nespokojnosť odborárov počuli aspoň fyzicky. Fakticky ju vypočuť nemôžu, ani keď zaznie z Námestia SNP.
Aj toto zhromaždenie bude mať rovnaký scenár ako mnohé pred ním, lebo ani tentoraz nejde odborárom o dosiahnutie konkrétneho cieľa, ale najmä o to, aby vyjadrili nespokojnosť s opatreniami vlády. Keďže tie už sú vlastne schválené a zákon o štátnom rozpočte ich len potvrdí, KOZ si iba splní svoju protestnú „povinnosť“. Prezident Saktor zakričí, že šoková terapia sa končí v smrtiacej slučke, že odbory bojujú nielen za seba, ale aj za nezamestnaných, chorých, chudobných a ostatných sociálne ponížených. Reakciou na jeho militatné reči budú mediálne pripomienky, že plat prezidenta odborov je štyri a pol násobkom priemerného zárobku na Slovensku, že za desať rokov klesol počet organizovaných odborárov na polovicu, a že protestujúci využili svoj pobyt v Bratislave na „osvieženie“ či na vianočné nákupy. Obvyklý scenár protestných podujatí sa naplní i tým, že aj tentoraz sa na ňom hodlajú priživiť politické strany.
Namiesto HZDS, ktoré sa prepadá do politického autizmu, príde medzi protestujúcich Smer a KSS. Robert Fico o zhromaždení hovorí, že je „najvýznamnejšou vnútropolitickou udalosťou súčasnosti“. Tak vysoko ho ocenil preto, lebo vraj „poukazuje na pravú tvár antisociálnej pravicovej politiky“. Hovorí to politik, ktorý pred voľbami tvrdil, že po nich bude presadzovať tvrdé nápravné opatrenia, lebo je to nevyhnutnosť. Ak predseda Fico oznámil, že sa na protestnom podujatí zúčastní osobne a „iba ako radový účastník“, KSS ohlásila účasť kolektívnu. Príde kompletné Predsedníctvo Ústredného výboru KSS. Pre jeho členov to nebude ani tak protest proti vláde ako skôr proti „majetkovém prevratu v roku 1989“.
Predáci KOZ očakávajú, že ich dnes v Bratislave podporí niekoľko desiatok tisíc nespokojných odborárov. Aj keby sa im sen splnil, nič podstatné sa nezmení. Vláda totiž nerobí to, čo chce, ale to, čo musí.
