Z okna budovy Generálnej prokuratúry v Prahe vyskočil v júli 1971 asi štyridsaťpäťročný muž a dal sa na útek.
Čoskoro po ňom vyhlásili celoštátne pátranie. Utečenec mal totiž rozsiahle vedomosti o ťažbe uránu nielen v Československu, ale aj na území Sovietskeho zväzu.
Volal sa Karel Boček a do roku 1969 pracoval ako generálny riaditeľ československého uránového priemyslu.
Komunista v odboji
Karel Boček nebol žiadny antikomunista. Naopak. Do väzenia sa prvýkrát dostal už vo februári 1943 ako mladistvý účastník komunistického protinacistického odboja.
Ján Žižka, švagor Bočekovho otca, bol členom ilegálneho ÚV KSČ a od roku 1941 sa pohyboval „v podzemí“. Ukrýval sa aj u Bočekovcov, no ktosi ho pravdepodobne udal či prezradil pri výsluchu a gestapo si prišlo po celú rodinu.
Mladého, ani nie sedemnásťročného Karla vypočúvali v Pečkárni. Po troch mesiacoch ho prepustili. Matku však nechalo gestapo deportovať do koncentračného tábora v Ravensbrücku a otca do Buchenwaldu.
Karel Boček sa potom opäť zapojil do odboja. Kontaktoval odbojovú skupinu Predvoj a stal sa členom jej pražskej vetvy. V roku 1944 doma spolu s babičkou ukrýval napríklad Václava Trnku alebo Vojtecha Mencla, ktorých hľadalo gestapo.
S blížiacim sa koncom okupácie sa podieľal aj na sabotážnych akciách, ale keďže pomohol niekoľkým ukrajinským dezertérom, znovu ho zatkli a previezli do terezínskej Malej pevnosti s poznámkou „návrat neželaný“.
Pred popravou ho zachránil iba koniec vojny. Po všetkom, čo prežil, sa mu podarilo šťastne sa stretnúť s rodičmi.
V rebríčku stúpal
Do KSČ vstúpil Karel Boček roku 1945. Vnímal to ako prirodzenú vec.
„U mňa to skutočne nebola otázka, nad ktorou by som musel premýšľať, pretože som vyrástol v komunistickej rodine a bez váhania som prijímal ich názory,“ rozpráva.
Po maturite v roku 1946 aj po Víťaznom februári sa venoval svojej kariére. Vyštudoval Vysokú školu banskú v Ostrave a vo februári 1951 nastúpil do jáchymovskej bane Bratstvo.
S výnimkou obdobia vojenskej služby pracoval v uránovom priemysle nepretržite.
Počas práce „na uráne“ zažil aj najhoršie obdobie 50. rokov, keď v baniach hrdlačili desiatky tisíc politických väzňov. Jeho komunistické zmýšľanie to však nijako neovplyvnilo. O jeho dôvodoch už, bohužiaľ, nie je schopný hovoriť. Nie preto, že by nebol ochotný, ale kvôli veku a zdravotnému stavu.
Boček stúpal vo funkciách, získaval štátne vyznamenania, v čase sovietskej okupácie Československa predbežne riadil československý uránový priemysel a 2. septembra 1968 ho vymenovali za riadneho generálneho riaditeľa.
Okupácia, precitnutie a prenasledovanie
Práve sovietska okupácia predstavovala zlom v jeho zmýšľaní i konaní. Karel Boček sa postavil proti kolaborácii so sovietskou mocou, a keď 21. augusta vypukol na příbramských uránových baniach štrajk, ako najvyšší predstaviteľ podniku ho podporil a stal sa jeho spoluorganizátorom.
Do nového normalizačného režimu tak vstúpil ako nespoľahlivý a „protisovietsky zameraný“ člen strany.
V decembri 1969 ho z funkcie generálneho riaditeľa odvolali, na jar 1970 ho dokonca na základe previerky vylúčili z KSČ.
Jeho postavenie však bolo príliš vysoké a funkcia príliš dôležitá na to, aby ho nová komunistická garnitúra nechala na pokoji.
ŠtB začala Bočeka sledovať a 2. septembra 1970 došlo k jeho zatknutiu. Hrozilo mu viac ako desaťročné väzenie za sabotáž.
Podľa obvinenia totiž „v auguste 1968 v Příbrami ako generálny riaditeľ čs. uránového priemyslu zneužil svoju funkciu, keď pod heslom ,ani gram uránu okupantom‘ vydal rozhodnutie pokračovať v štrajku, čím maril plnenie dôležitej úlohy stanovenej štátnym plánom pri ťažbe U-kovu, ktoré malo za následok stratu na výkonoch vo výške cca 83,5 mil. Kčs.“
Na útek využil meškanie auta
Už predtým plánoval útek a ani vo väzbe sa nevzdal nádeje. Vedel, že mu hrozí vysoký trest. A práve 6. júla 1971 sa naskytla vhodná príležitosť.
Boček sa vracal z jedného z mnohých výsluchov, no nemal na rukách putá. Spolu s policajným dôstojníkom Janom Červeným čakal na voz, ktorý ho mal eskortovať do väzenia. Automobil sa zdržal.
„Ten kapitán Červený mi prikázal sedieť na prízemí pri stolíku blízko hlavného vchodu. Stál vo dverách, občas urobil pár krokov doľava a doprava, a keď si pritom zapaľoval cigaretu, nadišla moja chvíľa. Urobil som štyri opatrné kroky do chodby za lietačky. Našťastie, hneď prvé okno, ktoré viedlo na Námestie hrdinov, bolo v letnej horúčave otvorené a bez mreží,“ spomínal Karel Boček po rokoch.
Nastúpil do električky a zamieril do domu na Vyšehradskej ulici, kde bývala jeho bývalá priateľka Jiřina Mikšanová, s ktorou má syna, vtedy päťročného chlapca.
Vďaka Mikšanovej sa mu podarilo spojiť sa s rodinou, a to aj napriek tomu, že to bolo náročné, pretože dom Bočekových strážila tajná polícia.
Spoločne začali plánovať cestu na Západ. S ukrývaním sa a plánovaním úteku mu pomáhalo mnoho ľudí, okrem rodiny aj priatelia a susedia.
Na Západ na korbe kamióna
Otec, Karel Boček starší, vedel vďaka známym o Ondrejovi Krišandovi, ktorý jazdil na Západ ako vodič nákladiaku. Navštívil ho a presvedčil, aby syna vyviezol do cudziny.
Boček odchádzal z Prahy 2. augusta 1971 ukrytý v kamióne medzi nábytkom. Dovnútra preliezol dierou v plachte, plomba na náklade zostala neporušená.
„Na hraniciach v Rozvadove sme boli presne napoludnie. Colníkov v prvom rade zaujímala kabína a tá originálna plomba. Do nákladu vôbec nešli. Dodnes si pamätám, ako sa zdvihla závora,“ rozpráva Krišanda po štyridsiatich rokoch.
Boček vo svojej knižke Ani gram uranu okupantům v preklade píše: „Na hraniciach žiadne problémy. Napriek tomu som si vtedy užil svoje. Uľavilo sa mi, až keď som počul, že vonku sa hovorí po nemecky. Vyliezť som ešte nesmel, pretože druhý vodič o ničom nevedel a bolo potrebné, aby to tak zostalo.“
Boček musel v prívese kamiónu vydržať, až kým dorazili na diaľničné odpočívadlo Weiskirchen, kde mali vodiči plánovanú dlhšiu prestávku. Keď nákladiak zastavil, zamierili Krišanda s druhým vodičom najesť sa do motorestu.
„Kolegovi, ktorý nič netušil, som povedal, že som si zabudol peňaženku a vrátil som sa ku kamiónu. Povedal som len: ,Karel vylez!‘ Potom sme sa ešte stretli v umyvárni na pumpe. Povedali sme si ahoj, a tým sa to skončilo,“ opisuje Krišanda.
Ondřej Krišanda v roku 2010.
Foto: Post Belum
Odsúdení
Situácia bola paradoxná. Z komunistickej krajiny utekal cez hranice do kapitalistickej cudziny dlhoročný člen KSČ, ktorý sa významne zaslúžil o ťažbu uránu pre ZSSR. Kamión šoféroval tiež člen KSČ a ďalší z hlavných organizátorov úteku, otec Karel Boček starší, bol rovnako celoživotným členom strany.
Štátna bezpečnosť netušila, kam Boček zmizol, ale okolnosti úteku sa nepodarilo dlho utajiť. Jedna z rodinných známych sa zverila priateľovi spolupracujúcemu s políciou a koncom septembra boli traja hlavní aktéri úteku zatknutí: otec Karel Boček, Jiřina Mikšanová a ako posledný aj Ondřej Krišanda. Ďalších ľudí, ktorí počas úteku pomáhali, vyšetrovali na slobode.
Boček medzitým vo Frankfurte odovzdával informácie Američanom. „V predstavách človeka odchovaného na špionážnych románoch a totalitnej propagande by malo nasledovať obdobie, keď som Američanom vyzrádzal jedno štátne tajomstvo za druhým. Informácie o nerastných zásobách však Američanov veľmi nezaujímali. Skôr sa vypytovali na ľudí pôsobiacich v uránovom priemysle. Keď sme skončili, ponúkli mi, aby som odišiel do Ameriky,“ rozpráva Boček, ktorý sa napokon rozhodol zostať v Nemecku.
Najvyšší trest na súde dostal Ondřej Krišanda - tri roky nepodmienečne. Bočekov otec dostal dva roky a Mikšanová rok. Ostatní vyviazli len s podmienkou. Na výkon trestu mali nastúpiť až v roku 1973.
Našťastie však prišlo 25. výročie „Víťazného februára“ a prezident Ludvík Svoboda vyhlásil amnestiu. Všetci tak unikli kriminálu, odsúdenie sa u nich prejavilo v rôznej miere len v ich občianskom živote.
Samotného Karla Bočeka 15. júna 1972 v neprítomnosti odsúdili na 15 rokov väzenia. No jemu to už bolo jedno. Do Čiech sa vrátil až po páde totalitného režimu.
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Adam Drda, Jan Horník
Beata
Balogová
