SME

Exšéf krajanského úradu: Spory vznikli, lebo som žiadal zdokladovanie dotácií

Keď som sa stal šéfom, posadili ma do skladu, tvrdí bývalý šéf krajanského úradu Milan Vetrák.

Narodil sa v roku 1975 v Bratislave, vyštudoval Právnickú fakultu na Univerzite Komenského, má dva doktoráty. Poskytoval právny servis štátnej správe aj inštitúciám EÚ. V rokoch 2011 až 2012 bol šéfom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, dnes okrem poNarodil sa v roku 1975 v Bratislave, vyštudoval Právnickú fakultu na Univerzite Komenského, má dva doktoráty. Poskytoval právny servis štátnej správe aj inštitúciám EÚ. V rokoch 2011 až 2012 bol šéfom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, dnes okrem po (Zdroj: Karol Sudor)

Keď som sa stal šéfom, posadili ma do skladu, tvrdí v rozhovore exšéf Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák.

Keď som vás v roku 2011 ešte ako šéfa Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničíoslovil v snahe dať vám možnosť reagovať na rozhovor so šéfom Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimírom Skalským, ktorý vás kritizoval, zavolala mi pani od vás s tým, že súhlasíte, môžete však až o pár dní. Prekvapilo ma, keď ste potom na stránkach úradu zverejnili stanovisko, že o vašom súhlase zavádzam, lebo to nebola pravda.

Bolo to pred tromi rokmi, takže si nespomínam na presné detaily, faktom však je, že interpretácia tej veci od tajomníčky úradu bola iná, než som si vypočul teraz. Zrejme teda došlo k nedorozumeniu.

Rozhovor som však oddaľoval najmä preto, lebo som vtedy ešte nemal výsledky finančnej kontroly. Nechcel som niekoho ohovoriť, keďže som vtedy ešte nemal k dispozícii podklady.

So Skalským sme roky vychádzali dobre, vzťahy sa však začali kaziť, keď som bol v roku 2009 zvolený do Generálnej rady združenia, ktorému šéfuje. Tá má kontrolnú funkciu a keď za mnou prišli ľudia, ktorí mi ukazovali čudné faktúry, musel som sa na to pýtať. To mu prekážalo, lebo som zrazu začal vŕtať do účtovníctva, a tak reagoval frontálnym útokom na mňa.

V roku 2012 správa finančnej kontroly, ktorá patrí pod ministerstvo financií, robila audit v združení, a pán Skalský s ňou odmietol spolupracovať. Nevedel alebo nechcel predložiť doklady, ktoré by preukázali, že dotácie sa vynaložili na účel, na ktorý boli poskytnuté.

Na Skalského ste podali viaceré žaloby, súdy mu však minimálne do termínu rozhovoru v apríli 2011 nič nepreukázali. Podľa neho to bolo z vašej strany šikanovanie.

Žaloby boli podané nielen mnou, ale viacerými členmi Generálnej rady. Keďže som však ako jediný z nich mal právnické vzdelanie, poverili ma, aby som sa o to postaral.

Koľko ich bolo?

Štyri. Jedna sa týkala mňa osobne, tri ďalšie súviseli s účtovníctvom združenia.

Žiadnu ste nevyhrali.

Tým, že som bol zvolený za predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, úrad vlády na mňa naliehal, aby som nezvyšoval napätie žalobami, navyše som už mal cez svoju pozíciu prístup k účtovným dokumentom, týkajúcich sa protistrany. Zvážil som tieto argumenty a žaloby som stiahol.

V jednom spore som to kvôli pobytu advokáta v zahraničí nestihol a Najvyšší súd medzitým rozhodol, že žaloba mu nepatrí, a ak chcem pokračovať, mám to riešiť občianskoprávnou cestou na inom súde.

Skalský sa však neštítil povedať klamstvo, lebo len málokto z čitateľov si to overí, a tak v médiách vydal správu o tom, ako súd potvrdil, že som šikanoval jeho združenie, hoci to bolo len jeho vlastné tvrdenie, nie rozhodnutie súdu. Nič som teda neprehral, žaloby som iba stiahol.

Práve to sa však dá vnímať aj ako zbabelosť a že Skalský bol vlastne v práve. Kto z kritikov uverí, že ste to stiahli, aby ste nezvyšovali napätie?

Viem si predstaviť, že to ľudia môžu vnímať aj takto, musím však priznať, že pri nástupe do funkcie som nebol dokonale pripravený na prácu s médiami. Funkciu som vnímal ako nepolitickú a odbornú, hoci mnohí sa to snažili tlačiť inam.

Úrad ani ja sme totiž nemali prostriedky ani skúsenosti na to, aby sme vedeli šikovne komunikovať s médiami a celé to vysvetliť. Navyše, očakával som, že sa ozve samotný súd a poskytne v tejto veci vyjadrenie pre médiá. Postup v tejto veci spätne vnímam ako chybu úradu aj svoju vlastnú.

Dnes sa to teda môže vnímať aj ako zbabelosť, v skutočnosti som však chcel ukázať ústretový krok voči druhej strane, hoci ústupok sa na Slovensku často vníma ako slabosť. Keby som si to mal zopakovať, žaloby už nestiahnem, lebo moje podozrenia, teda diery v účtovníctve združenia, potvrdila aj správa finančnej kontroly.

Konkrétne?

Skalský od nej dostal pokutu 10-tisíc eur, o ktorú sa súdil, a súd ju len znížil. Dodnes nevydokladoval 150-tisíc eur od štátu, ktoré dostalo jeho združenie.

Celé to vyznieva ako spor dvoch kohútov, ktorí miesto toho, aby si spolu sadli, komunikujú cez tlačovky a médiá.

Problém je, že Skalský združenie stavia do polohy, ktorú nemá. Stále je to len klasické občianske združenie, ktorého sila navyše dlhodobo klesá, lebo už nezastupuje viac ako nejakých 60 či 70 spolkov krajanov.

Podľa Skalského šlo v roku 2011 o 100 spolkov v 24 krajinách sveta.

Už ani vtedy to nebola pravda, lebo ich 10 či 15 vystúpilo. Šikovnosť Skalského v rozhovoroch spočíva v tom, že dáva údaje, ktoré si novinár nemá možnosť overiť, lebo by musel do každého spolku osobne zavolať.

Keď som si raz od jeho sekretárky napríklad pýtal kontakty na jednotlivé spolky, odmietla mi ich dať, hoci vtedy sme ešte mali dobré vzťahy. V podstate zneužívajú systém, lebo ako občianske združenie nepodliehajú zákonu o slobode informácií, a tak od nich tieto informácie neviete vymôcť.

Skalský sa len snaží vzbudzovať dojem, že je jediným reprezentantom Slovákov v zahraničí, hoci zastupuje viac-menej už len krajanov zo strednej a východnej Európy plus pár spolkov z USA. Ostatné spolky, najmä zo západnej Európy, zo združenia vystúpili práve na protest proti politike, ktorú robil. S médiami to však Skalský vie.

V akom zmysle? Vyznieva to, akoby som s ním rozhovor robil preto, lebo ma zmanipuloval. Oslovil som ho ja, nikdy predtým sme spolu nekomunikovali a vylučujem, že by sa neférovo správali kolegyne, ktoré tiež písali o vašom úrade. Zároveň som vás oslovil na rozhovor ešte predtým, než vyšiel ten so Skalským.

Nemyslím Sme, ale redaktori z iných novín a časopisov mi potvrdili, že viaceré kritické články voči mne boli urobené na objednávku. Pri neformálnej debate mi to priznal aj člen jednej redakčnej rady. Neraz som sa o tom, že niečo vyjde na objednávku, dozvedel už vopred, akurát som nepoznal detaily.

Prečo dnes úrad, ktorému ste šéfovali, nemá problémy so Skalského združením?

Lebo združenie teraz od úradu dostáva slušné dotácie. Napríklad na Slovenský dom v Prahe dostal od nového vedenia približne 330-tisíc eur, čo je jedna z najvyšších dotácií v histórii toho úradu. Prečo by ho teda kritizoval? Jeho životným cieľom je okrem iného žiť z dotácií, ktoré dostáva na svojich niekoľko spolkov, takže je spokojný. Nie je však sám, takých ľudí je v zahraničí viac.

Vy ste robili všetko preto, aby združenie dotácie nedostávalo.

Nie. Išlo nám o to, aby Skalský musel tie dotácie aj vydokladovať, a ak tak neurobí, nech mu nedávajú ďalšie. Nie som sám, kto si musí na svoju odmenu zarobiť poctivo a tvrdo, a nevidím dôvod, prečo by ktokoľvek mal dostávať štátne dotácie len na dobré slovo.

Moja filozofia teda bola jednoduchá – ak nemáš vydokladované dotácie, ďalšie už nedostaneš. Moja predchodkyňa s tým však problém nemala, lebo si možno myslela, že to Skalský vyúčtuje dodatočne. Dôvody, pre ktoré bol na mňa nabrúsený, boli teda len dva.

Konkrétne?

Nevedel prežiť to, že v priebehu konkurzu na predsedu úradu vypisoval listy šéfom politických strán, v ktorých ma ohováral, aby ma nevybrali, a oni tak napriek tomu urobili.

Ako pomerne ješitný človek bol teda dotknutý tým, že niekoho, proti komu tvrdo loboval, nakoniec za predsedu úradu predsa len vybrali. Prešiel som pritom naozaj náročným konkurzom.

Druhý dôvod bol, že poznal môj prístup k dotáciám, teda že ak ich nevydokladuje, ďalšie nezíska. Ešte aj v roku 2012, keď už som už bol preč z úradu, odmietol poskytnúť doklady správe finančnej kontroly.

Považujem to za brutálne. On orgánu štátnej správy, ktorý robí audit o minutí 150-tisíc eur, povie, že naň kašle? Vtedy sa už predsa nemohol tváriť, že ho idem šikanovať, tak prečo tie veci nevydokladoval?

Skalský tvrdí, že v roku 2009 ste ako individuálny člen vstúpili do združenia, hoci ste z hľadiska zákona nespĺňali požiadavky na Slováka v zahraničí. Mali ste trvalý pobyt na Slovensku.

To nie je pravda, lebo združenie vôbec nepodmieňovalo členstvo trvalým pobytom v zahraničí, dodnes ho mnohí členovia majú na Slovensku. Podmienkou bolo iba to, že musíte žiť v zahraničí, a to som spĺňal, lebo som už tri roky žil v Nemecku. V tomto Skalský klame, alebo si riadne neprečítal vlastné pravidlá. Podľa mňa sa nezmenili dodnes.

Ďalšia Skalského výhrada – vraj ste ho nehorázne ohovárali v listoch, ktoré ste mali posielať členom aj nečlenom združenia či politikom.

Nič také som nerobil, politikom som určite nikdy nepísal. S členmi som komunikoval vo veciach účtovníctva, šlo však o členov Generálnej rady a debaty či e-maily boli prirodzené, veď to je normálna výmena názorov. Také isté diskusie máte aj vo vašej redakcii.

Podľa neho mali byť v listoch klamstvá. Napríklad, že žiadosti o granty neboli schválené Generálnou radou, hoci boli. Vraj ste tým zavádzali ministerstvo aj úrad, aby im stopli dotácie. Obe inštitúcie to vyhodnotili ako neopodstatnené.

Túto skutočnosť som neuvádzal sám, ale aj ďalší členovia rady. Listy boli dva – jeden na úrad a druhý na ministerstvo, lebo odtiaľ žiadali dotácie. Neurobili sme teda nič zlé, iba sme upozornili, že Generálna rada neodsúhlasila projekty na konkrétny rok. Viem to, lebo som bol jej členom.

Keď však Skalský zistil, že do novej rady boli zvolení aj ľudia, ktorí mu nešli po ruke, dal nad rámec svojich kompetencií granty schváliť ešte starej Generálnej rade. On dobre vie, prečo sme tie listy napísali, že v nich bola pravda a že v skutočnosti porušil pravidlá. A nebol som pod nimi podpísaný len ja, ale aj ďalší štyria či piati členovia Generálnej rady.

Podľa Skalského ste mali klamať v životopise, kde ste uvádzali, že od roku 2002 ste boli členom legislatívnej komisie Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Tvrdil, že to vie doložiť.

Je škoda, že to dodnes nedoložil, lebo všetky médiá vtedy uverili, že som sa do funkcie dostal podvodom. Bolo to vážne obvinenie. Skalský totiž namietal, že v kategórii voľnočasové aktivity som ako členstvo v legislatívnej komisii nemal uviesť rok 2002, ale 2006, hoci to nebola pravda. A aj keby bola, bol by to len preklep, ktorý by bodovanie pri konkurze nijako neovplyvnil.

Nerozumiem. Ak ste tam boli od roku 2002, prečo by to Skalský napadol ako lož?

Bol som tam od roku 2002, len Skalský si myslí, že ma tam vymenoval až on v roku 2006, keď sa sám stal predsedom združenia, hoci ma do komisie dal už jeho predchodca, ktorý mi to potvrdil aj písomne.

Že to nie je pravda, Skalský dodnes nijako nepreukázal. Naopak, klame on. Viete, také krivé obvinenie vtedy vážnym spôsobom narúšalo dôveru nielen v moju osobu, ale aj v celý úrad. To sa nerobí.

Nebolo by vtedy lepšie hovoriť s médiami a nie sa im vyhýbať? Tým, že ste akékoľvek stanoviská dávali len na stránku úradu, človek mal pocit, že sa bojíte nepríjemných otázok.

Bola za tým moja neskúsenosť a to, že sme nemali ľudí, ktorí by vedeli komunikovať s médiami.

Mali ste tam hovorcu.

Áno, ale v mnohých veciach sa nevyznal, navyše bol mojím protikandidátom na funkciu predsedu úradu, čiže nemal veľký záujem mi pomáhať.

Načo ste ho platili? Mať slabého hovorcu, ako šéf ho vymením.

Úrad by lepšieho nedokázal zaplatiť. Za 800 eur v hrubom, čo bola tamojšia priemerná mzda, vám ho nepôjde robiť nik z tej profesie. Nakoniec som ho však vymenil na základe konkurzu.

Koľko ste mali vy?

Dvetisíctristo eur v hrubom, ale nesťažujem sa, lebo môj prvý plat po skončení školy bol 200 eur v hrubom, takže som si to vážil. Keď som však nastúpil do funkcie, posadili ma do skladu bez počítača, telefónu a s rozbitou stoličkou.

Riaditeľkou mojej kancelárie totiž bola bývalá predsedníčka úradu, ktorá na rozdiel odo mňa neuspela v konkurze na miesto predsedu úradu, a so svojou kamarátkou, ktorú si tam dosadila, a ktorá bola dočasne poverená vedením úradu tesne pred mojím príchodom, mi to od začiatku komplikovali.

Ako nový šéf ste mali možnosti to zmeniť, nie?

Tie pozície neboli kvalifikované ako politické, šlo o štátnych zamestnancov, takže ich nebolo možné prepustiť len tak, navyše šéfka mojej kancelárie sa rýchlo hodila na PN a vypisovala ministrom listy, aký som zlý človek. So Skalským boli jedna ruka.

Vaša podriadená však nerozhoduje, že budete sedieť v sklade, nie?

Nechala si predsednícku kanceláriu, krajania mi však o pár dní písali, že ide o sklad a že s tým mám niečo robiť, lebo je to hanba. Bolo mi trápne vyhadzovať dámu z kancelárie, ale nakoniec som predsa len musel zasiahnuť, veď bolo nedôstojné, aby som pracoval a návštevy prijímal v sklade.

Šupli ste aj ju „za odmenu“ do skladu?

Nie. Vyčlenil som jej časť svojho nábytku a dal jej druhú najväčšiu kanceláriu na poschodí. Mimochodom, šlo o pani, na ktorú sa zamestnanci ešte pred mojím príchodom sťažovali, že ich šikanuje, a musel to riešiť až podpredseda vlády Čaplovič.

Citujem Skalského: „Vyfabrikoval sa list na podporu Vetráka, pod ktorým je síce podpísaných 50 rôznych krajanských organizácií, z nich len 20 je členom nášho združenia. Keď sme niektoré preverovali, vyšlo najavo, že množstvo z nich s jeho podporou nesúhlasí a že taký list nikdy nepodpísali. Urobili jedine to, že Vetrákovi poslali gratuláciu k menovaniu do funkcie. On ich potom automaticky podpísal pod list, ktorý útočí na naše združenie a jemu vyjadruje podporu.“

Nebolo to tak, Skalský mieša dve rôzne veci. Hovorí totiž o liste, s ktorým som nemal nič spoločné. Ten bol priamo spolkami zasielaný Ivete Radičovej, ktorá mi ho len dala na vedomie. Poznám človeka, ktorý ho koncipoval, a povedal mi, že seriózne obvolal všetky spomínané spolky a všetky chceli, aby na tom zozname boli. Prečo sa tam objavili aj dva či tri také, ktoré to neskôr popreli, netuším.

Nepoznám síce detailne vzťahy a previazanosti medzi jednotlivými ľuďmi, ale viem si predstaviť aj to, že Skalský im volal, niečo im povedal, oni sa zľakli a odskočili od toho. Prečo by si autor listu mal dôvod vymýšľať? Že niekto lavíruje a mení názor, nie je jeho chyba.

Navyše neviem, prečo ma Skalský spája s tým listom, keď som s ním nič nemal. Maximálne som sa potešil tomu, že okrem gratulácií k zvoleniu do funkcie mi pani Radičová dala na vedomie list, v ktorom ma podporuje viac ako 50 spolkov, a tak som to spomenul v médiách. Čo je na tom zlé?

Veď ten list som nepotreboval ani neinicioval, dosť gratulácií prišlo aj mimo neho. Od Skalského to teda bolo neférové. Rozumiem, že v médiách občas treba zveličovať, informácie by sa však fakt nemali zakladať na klamstve. Ja by som v živote nikomu nič také neurobil.

Váš úrad dal zákazku na svoju propagáciu firme, ktorej majiteľ Bilik bol kamarátom vášho poradcu Hakela. Majiteľa osobne poznáte aj vy. Pre Sme ste tvrdili, že firma neuspela po známosti, ale v prieskume trhu. Jej majiteľ však tvrdil niečo iné – vraj sa prihlásil sám, keď videl oznam na webe úradu a dal vám ponuku. Pôsobí to tak, že ste sa nedohodli, aká verzia pôjde médiám.

Tak to len vyzerá. V skutočnosti boli dve súťaže. V jednej sme oslovili tri firmy, robili sme teda prieskum trhu, v druhej sme súťaž iba oznámili na webe a firmy sa mohli hlásiť samy.

Pravdepodobne sa teda stalo to, že keď redaktorka Sme volala majiteľovi firmy, nepovedala presne, ktorú súťaž myslí, a on to asi pomotal, lebo zákaziek robí veľa.

Možno teda myslel druhú súťaž, hoci redaktorka sa pýtala na prvú, čo však on, a možno ani ona sama, nevedeli. Iné vysvetlenie mi nenapadá, faktom však je, že tá firma sa hlásila do množstva výberových obstarávaní úradu, a tak sa jej majiteľ pri odpovedi do novín mohol zmýliť. Okrem toho môj poradca nebol členom výberovej komisie, sám odstúpil práve preto, že sa poznal s majiteľom firmy.

Lenže nezrovnalosti pokračovali, keď aj ďalšia firma, konkrétne Faber – Anna Škultétyová, tvrdila raz jedno, raz druhé. Najskôr, že reagovala na výzvu na webe, neskôr to opravila, že ju oslovil váš úrad.

Nerozumiem, prečo to tak hovorila. Ja osobne som s verejným obstarávaním nemal nič, všetky tri firmy oslovil príslušný odbor úradu. Pred mojím nástupom sa dokonca bez výberového konania, teda napriamo, mohli realizovať zákazky do 33-tisíc eur, ja som to v súlade so zákonom znížil na 10-tisíc eur.

Cítil som vtedy z článku Sme nespravodlivosť, lebo päť rokov sa bez verejného obstarávania robili na úrade zákazky do jedného milióna korún, ja som to hneď po nástupe sprísnil, a bol som zrazu ten zlý? Nerozumel som tomu, lebo som iba nastavil a vylepšil pravidlá.

Prečo však ani úrad, ani firmy, nechceli prezradiť, koľko peňazí za zákazku pýtali? Kolegyňa sa na to pýtala.

Možno to nechceli priznať tie firmy, úradu sa však nik nepýtal.

Pýtal.

Pochybujem o tom, lebo nevidím dôvod, aby sme to ako úrad neprezradili.

Kolegyňa Benedikovičová je seriózna, do článku by si to nevymyslela, komunikovala aj s vaším hovorcom.

Nespomínam si na to, je to už dávnejšie. Ak sa to stalo, hoci sa mi to nechce veriť, mrzí ma to, lebo nevidím dôvod, prečo by tie sumy nemali byť zverejnené.

Na otázky vtedy nereagoval telefonicky ani e-mailom ani váš poradca Hakel. Zvláštny prístup.

Je to zvláštny prístup, nerozumiem tomu ani ja. Keď sa to vtedy medializovalo, Hakelovi som povedal, aby bol pripravený, že na poste môjho poradcu skončí hneď, ak zistím, že niečo pri výberovom konaní naozaj ovplyvňoval.

4.jpg

Máte pocit, že ste ten úrad mali pod kontrolou? Podriadená vás dá sedieť do skladu, iní ľudia pod vami proti vám broja, nemáte poriadneho hovorcu, vy sám ste v styku s médiami boli neskúsený.

Mal som ho pod kontrolou v tej miere, v akej to bolo možné, až kým som ho nestabilizoval. Nastúpil som v situácii, keď tam boli mnohí zameraní proti mne, lebo šlo o ľudí prvej predsedníčky, ktorých si tam predtým za tie roky podonášala.

V prvom rade som sa však snažil odstrániť všetky nedostatky, ktoré objavil finančný audit. Pár mesiacov teda trvalo, kým som úrad stabilizoval. Netvrdím preto, že som ho mal pod plnou kontrolou aj prvé dva či tri mesiace, lebo s niektorými ľuďmi som nemohol hýbať, keďže šlo o štátnozamestnanecké miesta. Kým dvakrát po sebe neporušia pracovnú disciplínu, je to náročné.

Dovtedy tam však nefungovali ani základné mechanizmy a je škoda, že médiám to roky neprekážalo. Úrad si začali všímať až po mojom nástupe.

Médiá o vás písali aj kvôli webstránke slovenskezahranicie.sk, za ktorú dal úrad 34-tisíc eur. Tiež ju vytvárala firma, ktorá mala byť prepojená na vášho poradcu Hakela.

Takú sumu médiá napísali, lebo vychádzali z tvrdení pána Skalského, v skutočnosti to bolo 20600 eur bez DPH.

Bránili ste sa sumami za stránky iných úradov, napríklad RTVS, ktorá na to podľa vás dala 138-tisíc eur, ministerstvo zahraničných vecí 73730, rezort životného prostredia 62667, rezort vnútra 34760 eur. Odhliadnuc od toho, že predražovanie u iných nemôže byť argument, pri všetkej úcte tá stránka nemala takú hodnotu. Takmer nik by ju tiež nečítal, viac by ste získali aj obyčajným blogom, ktorý je zdarma.

Keď som prišiel na úrad, ten mal stránku, ktorej vyrobenie síce stálo len dve- či tritisíc eur, ďalších 800 však každý mesiac stála administrácia. Bola teda lacnejšia? Lebo v našej sume už bol započítaný aj dvojročný servis.

Čítanosť zase bola nízka najmä preto, lebo stránka sa nikdy nerozvinula do podoby, v akej bola zamýšľaná. Nefungujú tam blogy, ktoré mali písať krajania, ani mnohé ďalšie dynamické veci. Súčasné vedenie, ktoré bolo po mojom odchode za rozvinutie portálu do takejto podoby zodpovedné, to totiž z rôznych dôvodov odmieta. Trvám na to, že to nebolo predražené.

Nik by tam aj tak nechodil, viac by ten úrad spopularizovali blog na niektorom čítanom portáli spolu s facebookovou stránkou. Ako sa bežný človek dozvie, že vznikol nový web úradu?

Robili sme tlačovku, na ktorej sme ten web prezentovali. Nemôžem za to, že novinári chodia len vtedy, ak sa deje nejaký škandál. Ako to ja môžem ovplyvniť?

S čítanosťou webu zásadne a už vôbec nie dlhodobo nepohne, aj keby o ňom napísali všetky médiá. O návštevnosť sa musí úrad starať sám a každý deň.

Práve preto to tam malo žiť blogmi krajanov zo zahraničia, o ktorých sme predpokladali, že si tú stránku osvoja. Prečo by mali písať na blogoch Sme, keď môžu písať na vlastnom portáli?

Prečo by mali písať tam, kde si to nik neprečíta, a stojí to peniaze?

Keby sa to rozbehlo, bolo by to aj čítané. Je to hypotetická otázka, lebo to nenastalo, chýba tam tá dynamická časť stránky, ktorú nové vedenie seklo. Obvinenia z predraženia však odmietam, nenapadla to ani kontrola. Tá, naopak, potvrdila, že to nebolo predražené, inak by postupovala ako v prípade webstránky Slovenskej národnej galérie, kde sa musela časť peňazí vrátiť späť do štátneho rozpočtu.

Úrad mal podľa finančnej kontroly úradu vlády platiť za preklady textov z angličtiny do slovenčiny niekoľkonásobne viac, ako je normálna cena na trhu, konkrétne 58,80 eura za normostranu.

Šlo o preklad zo slovenčiny do angličtiny, nie naopak, a bolo to približne za 49 eur za normostranu.

Bez DPH.

Sám sa venujem odborným prekladom viac ako 13 rokov, takže o cenách niečo viem. Ja napríklad pri takom preklade beriem 70 eur za normostranu. Samozrejme, nie som najlacnejší, úrad vlády však vtedy nie celkom korektne argumentoval, že tie typy prekladov sa dajú zohnať aj za 12 až 24 eur.

Nie však pri preklade zo slovenčiny do angličtiny, kde navyše potrebujete aj jazykovú korektúru „native speakrom“, teda človekom, ktorý má angličtinu ako rodný jazyk. Na cenu tiež malo vplyv, že sa to robilo v časovej tiesni, aby sa minuli peniaze, ktoré sme mali vyčlenené do konca roka. Bol už totiž december.

Typický úradnícky prístup – ostali mi nejaké peniaze, nabudúce mi ich nedajú, a tak ich radšej miniem?

Tak to funguje, pretože tie peniaze vám už nik druhýkrát nedá. Pýtal som sa ľudí vo vedení, či peniaze vrátime do štátneho rozpočtu, alebo ich použijeme na potrebný projekt. Preklady textov totiž boli dlhodobou požiadavkou krajanov v zahraničí, ktorí už neovládajú slovenčinu až tak dobre, najmä staršia generácia Slovákov v USA.

Cena bola určite primeraná kvalite, a už vôbec nebola trojnásobne predražená. Uznávam len to, že nešlo o najnižšiu sumu, ktorá sa na trhu nachádza, lebo existujú aj lacnejší prekladatelia. Otázkou je, či aj kvalitní. Zákon o verejnom obstarávaní však pri zákazkách s nízkou hodnotou nehovorí o najnižšej cene, ale o cene, ktorá je primeraná kvalite. Krajanský úrad vychádzal zo zoznamu prekladateľov, ktorých si viedol.

Úrad vlády to napísal skôr preto, lebo už sa hľadali dôvody na moje odvolanie. Keby chcel byť korektný, napíše podrobne aj o tom, čo sa prekladalo, a že v tej cene bola aj korektúra „native speakrom“ v časovej tiesni. Že na kontrolórov tlačili z úradu vlády, mi koniec koncov potvrdili oni sami, keď som sa ich pýtal, prečo to napísali takto neférovo.

Médiá vám vytkli aj počet poradcov, vraj ste ich mali pomaly toľko, ako Iveta Radičová, keď bola premiérkou. Tá ich mala 17.

Piati poradcovia u mňa zarobili za šesť mesiacov tritisíc eur, jeden zarobil mesačne priemerne 500 eur. Neviem, kde sa potom vzala informácia v médiách, že traja z nich dostali až deväťtisíc eur, lebo je to blbosť. Zvyšní poradcovia to robili zdarma.

Tí, čo pracovali na dohodu, mali mesačne okolo 500 až 600 eur, pričom sedeli na úrade celý mesiac ako normálni zamestnanci. Potrebovali sme ich, lebo nám pribudla agenda a na zvyšovanie stavov interných pracovníkov sme nemali peniaze.

Časopis Plus 7 dní napísal, že ste dali 9800 eur na sponzoring jachty, na ktorej sa do Juhoafrickej republiky plavil polovičný Slovák Marco Nannini. Tá suma mala byť za logo úradu so slovenskou vlajkou a za to, že sa na jachte krajanom viezli učebnice a propagačné materiály.

Pravda je taká, že žiadna jachta sa zo štátneho rozpočtu neplatila, lebo si ju Nannini platil sám. Nešlo o výlet, ale medzinárodnú jachtársku súťaž. Peniaze sa poskytli spolku Slovákov v Taliansku za to, že všade, kde Nannini, ktorý má slovenský pas, vyrastal aj na Slovensku a v zmysle zákona je plnohodnotný Slovák žijúci v zahraničí, po ceste príde a zastaví, budú zorganizované stretnutia s krajanmi, lebo najmä vo vzdialenejších teritóriách sa už asimilujú.

Chceli sme tejto asimilácii zabrániť, opätovne naštartovať vzťahy s nimi a ukázať im, že o nich má úrad aj samotné Slovensko záujem. Vymyslelo sa to tak, že keď už jachta na tie miesta aj tak ide, nech sa tam rovno urobia aj stretnutia krajanov a dovezú sa im potrebné veci, napríklad knihy a učebnice. Spolupracovalo sa na tom s veľvyslanectvami a ministerstvom zahraničných vecí, peniaze teda šli na presne také isté veci pre krajanov ako inokedy. Akciu financoval úrad ešte dva mesiace po mojom odchode, to už však médiá nenapísali.

V ktorých štátoch sa tie akcie udiali?

Juhoafrická republika, Austrália, Nový Zéland, Argentína, Uruguaj, USA a Francúzsko. Boli to oficiálne akcie pod záštitou nielen úradu, ale aj nášho štátu. A keď sa niekde prenajmú priestory a zabezpečí občerstvenie, niečo to, logicky stojí.

Nerobilo sa teda nič iné, než dovtedy, veď krajania dostávali financie na podobné akcie už roky predtým. Nám sa len zdalo vhodné prepojiť to s tým, že tam cestuje zahraničný Slovák, ktorý nám robí dobré meno. Niektoré slovenské médiá to potom len zneužili, prišlo mi to ako články na objednávku, lebo zahraničné médiá to vnímali ako pozitívnu vec, ktorá propaguje Slovensko v zahraničí.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 706
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 16 598
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 533
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 811
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 013
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 968
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 641
  8. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 6 505
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Máté Lékai (vľavo) a Lukáš Urban v prvom štvrťfinále Európskeho pohára EHF FTC-Green Collect Budapešť - Tatran Prešov.

Hádzanárov Tatrana čaká domáca odveta vo štvrťfinále Európskeho pohára EHF.


MŠK Považská Bystrica - FK Humenné: ONLINE prenos zo zápasu 22. kola II. ligy.

Sledujte s nami ONLINE prenos zo zápasu 22. kola II. ligy: MŠK Považská Bystrica - FK Humenné.


Larry Lloyd.

Po skončení v Nottinghame pôsobil ako hrajúci tréner vo Wigane, ktorý dostal zo štvrtej do tretej ligy.


TASR
Slovenské reprezentantky na turnaji 1-A divízie MS v hokeji žien 2023.

Šampionát v Rige štartuje už v nedeľu, prvý duel odohrajú proti domácemu tímu.


SITA
SkryťZatvoriť reklamu