[content type="longread-pos" pos="full"]
Tri mladé matky, Tereza, Linda a Ijeoma rozprávali SME o tom,
ako vychovávajú svoje deti v prostredí detského domova.
[/content]
Ak otehotnie tínedžerka, väčšinou jej s výchovou pomáha rodina. V detskom domove túto úlohu preberajú vychovávatelia. Foto: SME - Tomáš Benedikovič[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
[/content]
Keď sa pätnásťročnému dievčaťu narodí dieťa, s výchovou často pomôžu rodičia. Ako je to s dievčatami, o ktoré vlastní rodičia nestoja?
Cesta za šestnásťročnou Terezou sa zdá nekonečná. V aute spolu s riaditeľom jej detského domova chvíľu prechádzame malými dedinami, väčšinou však hustým lesom. Vonku sa stmieva a padá hmla, úzka cesta sa mení na ostré zákruty, les je čoraz hlbší. Popri neustálom točení volantom sa od riaditeľa stihnem o mladej matke dozvedieť to najdôležitejšie.
Jej rodičia pili, a pili naozaj veľa. O svoje deti sa nestarali, najmladšieho dvojmesačného brata opatrovala Tereza, ktorá vtedy mala sotva trinásť rokov.
Nakoniec sa aj so súrodencami dostala do detského domova. Bola v ňom asi rok, keď sa zahľadela do chlapca z vedľajšej výchovnej skupiny. Kým oslávila šestnáste narodeniny, došlo nielen na prvý sex, ale aj prvé dieťa.
„Terezka je dobráčisko od kosti, na Zlaté Moravce nebola stavaná, nechceli sme ju tam nechať,“ hovorí riaditeľ. „No náš domov nemá podmienky na to, aby sme tam mohli vychovávať novorodenca. Našťastie, hviezdy stáli pri nás a našli sa profesionálni rodičia, ktorí si ju zobrali.“
Profesionálni rodičia
Po polhodine prichádzame do cieľa. Vonku je už takmer úplná tma. Zaparkujeme na dvore staršieho domčeka uprostred odľahlej dediny a strmými schodíkmi vojdeme do predsiene. V kuchyni, kam nás domáci usadia, je celkom živo. Pod nohami šteká malý psík, z vedľajšej izby počuť podvečerný program v televízii a v detskej chodúľke pobehuje deväťmesačné batoľa. Ruku mi podajú najprv profesionálni rodičia, vzápätí aj Tereza.
Potom chlapca vezme na ruky, pobozká na líce a vráti späť do chodúľky. Spolu so svojimi novými opatrovateľmi sa posadí za stôl a začne rozprávať o tom, ako malý prišiel na svet.
„Môžeme za to obidvaja,“ vraví v narážke na svojho, dnes už bývalého priateľa. „Keď sme zistili, že som tehotná, tajili sme to. V domove na to prišli už neskoro, najprv mi urobili test, potom ma zobrali na gynekológiu. Bola som v piatom mesiaci a nedalo sa s tým už nič robiť.“
Slovo „interrupcia“ nahlas nepovie, aj keď v priebehu rozhovoru ešte aspoň raz naznačí, že jej priateľ si takéto riešenie želal.
