Bezdomovcom nemusíte vysvetľovať, čo je sila prítomného okamihu, oni v ňom žijú stále. Niektorí mu prepadnú s fľašou v ruke, iní tú ruku nedvihnú, ani keď im ponúkajú pomoc. Sú medzi nimi aj takí, ktorých balansovanie na hrane zocelilo. Peter Sorát prežil na ulici niekoľko rokov, ktoré neskôr opísal v knihe Pouličný diviak. Aké je to nemať kde skloniť hlavu cez sviatky, napísal špeciálne pre SME.
Moja prvá zima bola surová. Bol som pútnik, bezdomovec. Pouličné batoľa vo mne sa neustále pýtalo: Bude mierna, milosrdná? Mrzne, treští? Už aby skončila.
Pri fontáne pred prezidentským palácom sedela na lavičke schúlená drobná babička a podriemkávala. Vídaval som ju tam každú noc, aj počas sviatkov. Úplne opustenú. Nemal som nič, sám som bol v totálnej apatii a nemohol som jej pomôcť.
Nikdy nezabudnem na jej do seba zmotanú postavu a smutné oči. Sú všetci, čo okolo nej chodia, slepí? Neexistuje nikto, kto by jej zaplatil nejaké bývanie? Neviem, čo sa s ňou nakoniec stalo, ale na druhý rok tam už nespala.
Všetko závisí od toho, či je zima studená, dlhá a krutá. FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Prvé Vianoce
Alena je z tých šťastnejších, má strechu nad hlavou, so svojím druhom býva v záhradnej chatke.
„Máme klasické Vianoce. Aj stromček mám ozdobený. V záhrade máme malé smrečky a jeden z nich vždy skrášlim. Aj strom je spokojný, že ho nevyrežú, aj my,“ dodáva so smiechom.
Predáva časopis Nota bene, ktorý každoročne organizuje vianočný večierok. Klasické menu, kapustnica, ryba, šalát, koláče a množstvo ovocia. K tomu rozdávanie darčekov. Každý dostane balíček. Bohatý program.
Keď som naň prišiel prvýkrát, dlho som sa nezdržal. Bolo mi do plaču, nekonečný smútok, musel som odtiaľ čo najrýchlejšie odísť.
