SME

Varga, Vilikovský, Zemko. Prezident Kiska udelil svoje prvé vyznamenania

Varga, Vilikovský, Zemko. Prezident Kiska udelil svoje prvé vyznamenania

Prezident Andrej Kiska udelil v utorok štátne vyznamenania desiatim významným osobnostiam.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Prezident Andrej Kiska udelil v utorok štátne vyznamenania
desiatim významným osobnostiam


[/content]

Milan Zemko

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Historik, filozof a politológ Milan Zemko, ktorý dostal od prezidenta Slovenskej republiky štátne vyznamenanie in memoriam, patril nielen k neprehliadnuteľným postavám nášho kultúrneho a verejného života, ale svojim spôsobom stelesňoval aj pohnuté osudy autentického slovenského intelektuála.

Prezentoval to jednak vlastnou široko spektrálnou vedecko-výskumnou, resp. vedecko-organizačnou prácou, jednak neutíchajúcimi spoločenskými, čiastočne i politickými aktivitami.

Počas vysokoškolských štúdií v prvej polovici šesťdesiatych rokov sa zapojil do študentského hnutia. Bol redaktorom i usilovným prispievateľom do jeho časopisov Echo a Filozof.

Už tu prezentoval nielen svoje bystré, impozantnými znalosťami podložené názory, ale aj zdravú skepsu a príťažlivú formu podania. Tieto črty si zachoval až do konca svojej publicistickej činnosti.

Už vtedy sa začal profilovať na akéhosi neoficiálneho politológa, hoci tento odbor bol na Slovensku ešte v prednatálnom štádiu. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa stal M. Zemko obeťou tzv. normalizácie, ktorá priam neomylne postihovala tie najinvenčnejšie a najvýraznejšie osobnosti slovenského kultúrneho života vo všetkých jeho oblastiach. Aj v týchto nepriaznivých podmienkach však písal, aj keď iba „do zásuvky“, zúčastňoval sa pololegálnych stretnutí predstaviteľov nekonformnej slovenskej kultúry, kde zanietene diskutoval.

Po roku 1989 nakrátko vstúpil do politického života, kde zastával viaceré funkcie v parlamente, resp. v prezidentskej kancelárii. Nedal sa však strhnúť do aktívnej politiky, lebo si od nej zachovával kritický odstup.

„Hviezdne hodiny“ M. Zemka sa spájajú s jeho prácou v Slovenskej akadémii vied. Historický ústav v jeho osobe získal erudovaného bádateľa, obetavého redaktora a autora viacerých syntetických i monografických prác a štúdií, invenčného organizátora a iniciátora výskumných projektov, kultivovaného moderátora vedeckých podujatí a neúnavného propagátora vedeckých výsledkov z oblasti dejín.

Zemkov široký výskumný záber vo výstižnej skratke charakterizujú názvy jeho dvoch posledných publikácií: Slovensko – krajina v medzičase; Občan , spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín.

Milan Zemko svoj prístup k slovenskej histórii nikdy nechápal úzko nacionalisticky a izolovane, ale v širokých medzinárodných súvislostiach , čím pomáhal zapojiť slovenské dejepisectvo do celoeurópskeho kontextu.

Nemožno zabudnúť ani na Zemkove ľudské vlastnosti, ktoré dotvárajú profil jeho osobnosti: dobroprajnosť, ochota pomôcť kolegom, vzácna tolerancia k iným názorom, potešenie kultivovane diskutovať i polemizovať.

Teda črty, spájajúce s predstavou moderného intelektuála ktorých na Slovensku nemáme až tak veľa.

Ivan Kamenec, historik

Jozef Kafka

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

Psychiater Jozef Kafka (80) patrí medzi zakladateľov slovenskej psychiatrie.

Prednosta I. psychiatrickej kliniky lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach urobil za svoj život okolo tisíc znaleckých posudkov obvinených.

Duševne chorí podľa neho len zriedka zabíjajú. „Ľudia s nervovo-psychickými poruchami nepáchajú trestné činy často. Nebezpečnejší sú tí, ktorí vyzerajú zdraví,“ povedal v roku 2010 pre Korzár. Duševne chorých vrahov od začiatku svojej kariéry v 50. rokoch minulého storočia posudzoval len dvakrát.

Svedomie podľa neho viac ťaží neodsúdených zločinov, ako odsúdených. „Veľmi som sa potešil,“ reagoval včera na to, že ho prezident vyznamená.

Ján Krempaský


Štefan Klein

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

Štefan Klein je dizajnér, sochár, konštruktér a pedagóg.

Verejnosť si jeho meno začala spájať s lietaním len nedávno. Priemyselný dizajnér bol sedem rokom prorektorom VŠVU, kde v roku 1993 založil ateliér dopravného dizajnu.

Od roku 2007 ho vedie a zosúlaďuje jeho spoluprácu s vývojovými centrami najvýznamnejších svetových automobiliek.

V roku 1990 sa začal zaoberať myšlienkou na lietajúce auto. Pred piatimi rokmi založil firmu, ktorá ho má dostať na komerčný trh.

Helena Woleková

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

Helena Woleková je bývalá ministerka sociálnych vecí a už roky riaditeľka nadácie Socia.

Sociologička sa angažuje v treťom sektore, je v rade vlády pre mimovládne organizácie.

Prezidenta Andreja Kisku sprevádzala na stretnutí s Koalíciou pre deti. „Rozoberali sme sociálne problémy detí a rodín s deťmi. Táto téma pána prezidenta veľmi zaujíma,“ hovorí.

V novembri 1989 sa začala angažovať vo Verejnosti proti násiliu, pracovala vo federálnej vláde, v rokoch 1991 a 1992 bola prvou ponovembrovou ministerkou v slovenskej vláde. Jedno štátne vyznamenianie už má, v roku 2004 jej prezident Rudolf Schuster udelil Pribinov kríž III. triedy.

Pavol Šajgalík

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy

Profesor Pavol Šajgalík pracuje v Slovenskej akadémii vied už 35 rokov. Pred týždňom ho Snem schválil za jej predsedu, ešte ho musí potvrdiť prezident.

Vyštudovaný fyzik sa k chémii dostal až po absolvovaní Prírodovedeckej fakulty UK. Pôvodne chcel pokračovať v „ašpirantúre“ na Univerzite Komenského, stranícky výbor bol ale proti. Ústav anorganickej chémie hľadal fyzika, prihlásil sa a prijali ho. Časom sa vypracoval na riaditeľa tohto ústavu, v oddelení keramiky sa špecializoval na jej výskum. S tímom navrhol napríklad keramický materiál, ktorý slúži ako náhrada kĺbov a kolenných chrupaviek.

Odborník v oblasti progresívnych keramických materiálov sa pred deviatimi rokmi stal Vedcom roku, na odborné publikácie má viac ako tisíc citácií.

Jeho želaním je, aby uznanie slovenskí vedci konečne nachádzali nielen v zahraničí ale predovšetkým doma. Nielen morálne ale aj to finančné. Nech už nikto nevysloví, že vedci sa v SAV iba hrajú.

Jarmila Horáková

Augusta Heréniová-Starostová

Pribinov kríž I. triedy

Celý jej život sa točil okolo baletu, v baletnom súbore SND pôsobila neuveriteľných 37 rokov od roku 1947-1984. „Bol to krásny život, môžem povedať, i keď balet nie je ľahká vec ale drina, ale zasa aj tú radosť vám dá, keď máte úspech, aj sa držíte fit.,“ povedala v rozhovore s Evou Gajdošovou.

Vždy si dala záležať na tom, aby bola vo forme, v 84-rokoch prijala úlohu v rozprávke Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky, ktorá má premiéru v SND vo februári. Ako osemdesiatročná ešte účinkovala v balete Made in Canada Jamesa Kudelku na hudbu Vivaldiho Štyroch ročných období, v ktorom predstavovala matku hlavného hrdinu. Choreograf jej vzhľadom na vek odporúča urobiť len jednu piruetu, ale ona doma skúšala tak tvrdo, že nakoniec sa na predstavení otočila dvakrát.

Dodnes je vášnivou návštevníčkou divadla.„Labutie jazero si rada idem pozrieť raz za čas, pretože ešte len keď počujem tú hudbu, už som nervózna. Chcem vidieť sólistov, akí sú, ako sa zhosťujú technických vecí,“ rozpráva.

Sama Odettu-Odíliu naštudovala tri krát, v roku 1953, 1964 aj v roku 1972, a to už mala štyridsaťdva rokov, čo je na jednu z najťažších úloh baletného repertoáru skutočne kritický vek. Pripustila, že špičková tanečnica nemá veľa času na nejaké hobby. „Nanajvýš zbierať nejaké známky alebo ručné práce, také čo ho neunaví a nie je nebezpečné.“ V živote tanečníka sa všetko sústreďuje na nohy, aby ho nezradili. Sviatky prestávajú existovať a život sa podriaďuje prísnej životospráve.

Už ako osemročná začala chodiť na baletú školu v Bratislave. „Ty musíš tancovať, ty budeš tancovať,“ povedala jej Ella Fuchsová-Lehotská. Keď pochopila, že dieťa má talent, začala sa jej viac venovať.

Debutovala v Gershwinovej Rapsódii v modrom a v Stravinského balete Petruška. V päťdesiatych rokoch sa dostala na štvormesačnú stáž do Moskvy, kde ju trénovala Sulamif Meserevovová, bývalá primabalerína Veľkého divadla.

Postupne pribúdali ďalšie úlohy ako Zlatovláska z Nedbalovho baletu Z rozprávky do rozprávky (1956), lesná víla z Rozprávky o Janovi (1960), herečka z Afanasievových Plameňov Paríža (1952) alebo Zarema z jeho Bachčisarajskej fontány (1953), Aurora z Čajkovského Spiacej krásavice (1957), Popoluška z Prokofievovho rovnomenného baletu (1951), Pani Medenej hory z Kamenného kvietka (1958) alebo Júlia z Rómea a Júlie (1968).

Po takmer tridsaťročnej sólovej dráhe sa v roku 1977 sa stala baletnou majsterkou a asistentkou choreografa baletu SND. V osemdesiatych rokoch ešte dva roky pedagogicky pôsobila v vtedajšom Západnom Nemecku.

Balet ju spájal aj s manželom, bývalým sólistom baletu SND Milanom Hérenyim.

Zuzana Uličianska


Pavol Branko

Pribinov kríž II. triedy

Známy filmový kritik a publicista. Pôvodným menom sa volá Pavel Haas. Pocítil na sebe krutosť fašistickej aj komunistickej totality.

Jeho otec bol Žid, mama Ruska. Narodil sa v roku 1921 v Terste. Vyrastal v Hačave, od roku 1931 žije v Bratislave. V období Slovenského štátu ho za protifašistický odboj odsúdili na doživotie. V posledných mesiacoch vojny sa ocitol v koncentračnom tábore Mauthausen. V rokoch 1945 až 1956 prekladal a písal filmové kritiky. V roku 1948 vystúpil z komunistickej strany.

V rokoch1957 až 1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo. Od roku 1972 do novembra 89 bol na čiernej listine a nesmel publikovať. Vydal výber z publicistiky Straty a nálezy a autobiografickú knihu Proti prúdu. Za celoživotné dielo získal filmovú cenu Slnko v sieti. Je známy svojimi kritickými postojmi ku konzumnej spoločnosti. Hlási sa k ateizmu.

Iris Kopcsayová


Marián Varga

Pribinov kríž II. triedy

Keď som sa pred niekoľkými dňami dopočul, že k tomuto aktu má prísť, pokúsil som sa v duchu vcítiť do pocitov človeka, ktorého tvorba a občianske postoje (nielen) pre moju generáciu vždy vykazovali „neoceniteľnú“ hodnotu...a veľmi rezervovaný postoj k oficialitám. Keby to neznelo tak naivne, povedal by som, že meno Marián Varga sa v čase môjho dospievania ocitlo v panteóne reálnych, teda žijúcich, nefiktívnych „hrdinov“.

Nielen preto, že nám z platní a koncertných pódií sprostredkovával „bezhraničné “ umenie, bez nutnosti vlastniť pas, víza a protekčné pečiatky.

Tá bezhraničnosť bola v ňom samom, v jeho vizáži, gestách, postojoch, ako neartikulovaný a predsa krikľavý návod, ako zostať v čase normalizácie normálny. Vtedy aj teraz. A navyše slušný – akokoľvek sa to slovo bije s jeho aureolou neprispôsobivého „chuligána“. Počas jeho vystúpení, či už sólových, alebo s kapelou Collegium Musicum, som si nikdy nenechal ujsť ten pohľad, keď po koncerte vstával od nástroja a klaňal sa publiku, ktoré mu často veľmi freneticky vzdávalo hold.

V tom geste a mimike sa nedalo nepostrehnúť čosi ako rozpaky, plachosť, neistota. Akoby ten potlesk tak trochu narúšal kruhy, ktoré sa na hladine ešte nestihli uzavrieť, doznieť či ďalej plynúť do nenávratna. Možno aj preto som naňho pár hodín pred slávnostným okamihom udeľovania tej významnej ceny myslel natoľko intenzívne, až sa ma zmocnila tréma.

Čo mu asi bude bežať hlavou, práve jemu, človeku, čo by pri akomkoľvek laudátiu zrejme najradšej urobil to, čo spisovateľ Thomas Bernhard, ktorý si pri jednej takejto príležitosti nesadol na čestné miesto, ale do publika... Či ako ho poznám, najradšej by ani nikam nešiel...

To ocenenie mimochodom dostal už dávno. V podobe toho – tak nezúčastnene – prijímaného potlesku od nás všetkých, ktorým jeho tvorba celé desaťročia dávala ten bezhraničný pocit. Ale dobrý pocit nakoniec môžeme mať vlastne všetci, pretože v krajine, kde Mariánovia Vargovia dostávajú takéto pocty, sa asi predsa len čosi pohýna k...normálu.

P. S. Nevydržal som a zavolal som Mariánovi pár hodín pred ceremoniálom, aby som mu pogratuloval, vyjadril „spoluúčasť a jednou vetou sa ho spýtal, čo práve prežíva. Bol ako vždy stručný: „Musím myslieť na môjho pána profesora Romana Bergera, ktorý si v roku 2004 podobné ocenenie z „pochopiteľných“ dôvodov neprevzal. Verím, že sa u nás veci naozaj pohýnajú dopredu....“

Peter Uličný


Pavel Vilikovský

Pribinov kríž II. triedy

Ľudí, ktorí píšu a vydávajú knihy, je na Slovensku veľa. Spisovateľov je iba zopár. A Pavel Vilikovský je len jeden.

Je to autor rýdzo slovenský, a predsa svetový.

Slovenský preto, že sa narodil na Slovensku, v Palúdzke, ktorá je dnes súčasťou Liptovského Mikuláša. Do svojich textov vnáša slovenské motívy a reálie, raz povedzme Jánošíka, inokedy zasa podrobný opis Bratislavy a jej zákutí zo šesťdesiatych rokov. No napriek tomu čitateľ nemusí byť Slovák aby mu rozumel. A práve preto je Vilikovský svetový.

Svetový je tiež tým, že svetovo (priam bohovsky, mohli by sme povedať) píše. Má na konte 17 kníh, väčšinu z nich napísal od konca 80-tych rokov do súčasnosti. Teda ako zrelý autor, keďže sa narodil 27. júna 1941.

Patrí medzi najoceňovanejších a zároveň najcennejších slovenských spisovateľov. Ako jedinému sa mu podarilo dvakrát siahnuť na prestížnu cenu Anasoft litera. V roku 2006 ju získal za zbierku poviedok Čarovný papagáj a iné gýče, v roku 2014 za knihu Prvá a posledná láska.

Hoc je Vilikovský rodák z Liptova, zároveň priam stelesňuje noblesného anglického džentlmena. Nielen preto, že sa venoval prekladom anglickej a americkej prózy, ale aj vo svojom písaní – odstupom, zdržanlivosťou, niekedy až štylizovanou rezervovanosťou, s akou dokáže do svojich textov vpašovať bonmot, vtip, alebo emocionálne silnú pointu vyrozprávanú triezvym a úsporným jazykom, akoby autorovi vykĺzla len tak mimochodom. Napríklad v jeho knihe Letmý sneh si prečítame slová: „Z toho úsmevu, ktorý sa držal na tvári ako človek visiaci z okna na deviatom poschodí, mi bolo do plaču.“

Na prvom mieste je u Vilikovského vždy silný príbeh, silný dokonca aj vtedy, keď sa zdanlivo nič nedeje a keď sa hrdina len tak pre nič za nič rozhodne cestovať autobusom do Vrábľov. Vilikovského nenápadným majstrovstvom prerozprávané príbehy sú plné rovnako nenápadne nápadných postáv, ktorým pritom tak dobre rozumieme.

Je potešujúce, že sa nápadne dobrý spisovateľ dočkal aj oficiálneho ocenenia. Zaslúži si ho, pretože ho nedostáva za politickú angažovanosť, ani z titulu kamarátstva či protekcie. Zaslúži si ho, pretože v tom množstve autorov a medzi niekoľkými skutočnými spisovateľmi je len jeden Pavel Vilikovský.

Márius Kopcsay, spisovateľ

Ján Valach

Medaila prezidenta Slovenskej republiky

Skladateľ, koncertný organista, dirigent a pedagóg. Ján Valach sa ako vyštudovaný lekár preslávil aj svojim výnimočným hudobným talentom.

Narodil sa 22. septembra 1925 v Hnúšti. Počas štúdia medicíny v Bratislave študoval aj hru na organe a dirigovanie. Čisto hudbe sa neskôr venoval na Akadémii múzických umení v Prahe. Svoje dielo začal v Opere SND, ale talent prezentoval neskôr i vo svete - v Egypte ako profesor konzervatória, v Nemecku ako dirigent a tiež v Belgicku. To sa mu stalo domovom.

Pôsobil ako dirigent Antverpskej Kráľovskej opery. Práve tu úspešne uviedol 4 slovenské opery, medzi inými Krútňavu s 18 reprízami.

Ján Valach je aj v súčasnosti umelecky aktívny. Na Slovensku pravidelne sponzoruje ceny celoslovenskej súťaže žiakov základných umeleckých škôl. Sám skomponoval vyše 120 skladieb a napísal veľké množstvo článkov propagujúcich slovenskú hudbu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu