Príbeh tety Tonky, ako jej hovoria deti v osade Pusté, je smutný aj krásny zároveň. Na sklonku roku 1944 mala dvanásť, keď nacisti nahnali do miestnej školy asi 60 Rómov a partizánov. Boli medzi nimi aj ženy a deti.
"Obyvatelia Čierneho Balogu v spolupráci s farárom Jozefom Poláčkom mnohých zo zajatcov zachránili. Nosili im jedlo, a pritom sa im podarilo prepašovať aj nejaké oblečenie," uvádza etnológ Slovenskej akadémie vied v Bratislave Arne Mann.
"Nemeckí strážni vojaci si nevšimli, že zo školy niekedy odišlo viac ľudí, ako ich tam prišlo. Pomoc poskytovali aj miestni Rómovia."
Spomienky stále bolia
Antónia Pustajová už nechcela o udalostiach z roku 1944 hovoriť. Filmárom vysvetľovala, že si musí chrániť zdravie, lebo po spomínaní na vraždenie vo Vydrove a Jergove vždy skončí v nemocnici.
Zobrala si čas na rozmyslenie. Pýtala sa, za akým účelom film vzniká. Nakoniec súhlasila iba preto, aby sa mladí ľudia dozvedeli o zverstvách páchaných na ľuďoch počas vojny a aby sa na to nezabudlo. Jej výpoveď tvorí podstatnú časť filmového dokumentu o holokauste Rómov počas druhej svetovej vojny Baro mariben.
"Ani neviem, čo to bolo vo mne, že som sa odvážila tam ísť. Bolo mi ľúto tých detí. To si ani neviete predstaviť, čo tie deti robili. Skákali na mňa, také boli hladné. Vravím im: Dajte mi kandličku, zajtra prídem znova," spomína.
Neznámy holokaust
Mocenské orgány slovenského vojnového štátu vydávali postupne stále tvrdšie nariadenia a zákony, ktoré šikanovali rómske obyvateľstvo. Rómovia boli umiestňovaní do pracovných táborov, aby vykonávali v drsných podmienkach tie najťažšie fyzické práce. Takto vznikli železničné trate a mosty na východnom Slovensku.
V Dubnici nad Váhom zriadilo vtedajšie ministerstvo národnej obrany v roku 1944 Zaisťovací tábor pre Cigánov. V tábore s kapacitou 300 osôb žilo v katastrofálnych podmienkach 729 ľudí, z toho 250 detí.
Počas epidémie škvrnitého týfusu rozhodli Nemci o vyvraždení všetkých chorých i podozrivých z nákazy a ich uložení do masového hrobu. Exhumácia mŕtvych prebehla ihneď po prechode frontu. Znalcov prekvapila brutalita, s akou Rómov zavraždili.
„Naozaj je to téma, ktorá bola dlhé obdobie nepoznaná aj na strane odbornej verejnosti, aj na strane samotných Rómov. V povojnovom období bolo treba žiť každodenný život a tí, ktorí zažili tie príkoria, nemali chuť sa k nim vracať," vysvetľuje etnografka bratislavského združenia In Minorita Zuzana Kumanová.
"Takže o tejto téme sa nehovorilo ani v rómskych rodinách a to, čo ľudia prežili neprenášali na svoje deti," povedala Kumanová pre film Baro mariben.
Pamätníček rómskym obetiam holokaustu vo Vydrovskej doline. FOTO: INGRID ĎURINOVÁ
Medzinárodný deň pamiatky obetí
Svetová verejnosť si každoročne pripomína obete holokaustu 27. januára. Naše kultúrne inštitúcie zaraďujú v tomto období do svojho programu tematické podujatia.
Jedným z nich je medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet, ktorý ponúka vo viacerých sekciách kvalitné filmy. Práve sekcia Stop extrémizmu upozorňuje na stále aktuálnejší problém v našej spoločnosti.
V deň pamiatky obetí holokaustu štartuje kultúrny uzol Stanica Žilina-Záriečie školské projekcie festivalu Jeden svet pod názvom Jeden svet pre školy. Na festivale sa bude premietať aj dokumentárny film Baro mariben - veľká vojna, ktorý zaznamenáva príbeh Antónie Pustajovej.
Beata
Balogová
