Dnes má v denníku SME celú stranu Róbert Kotian,
moderátor rozhlasovej diskusie Dejiny.sk,
spolupracovník denníka Šport
Multikulturalizmus zlyhal – znie počas diskusií v celom západnom svete. Sú karikaturisti Charlie Hebdo skutočne symbolom slobody prejavu? A ako vyzerá multikulturalizmus na Slovensku, hovoríme s politológom a rektorom Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií Samuelom Abrahámom.
Angela Merkelová sa už pred niekoľkými rokmi vyjadrila, a po vražednom útoku na Charlie Hebdo to dnes opakujú mnohí, že multikulturalizmus ako koncept zlyhal, že v západnej Európe sa neuchytil. Vidíš to podobne?
„Toto je povestné miešanie hrušiek a jabĺk, respektíve typické skratové vnímanie politikov. Multikulturalizmus ani vo svojej najodvážnejšej podobe nemal za cieľ predísť terorizmu, resp. presvedčiť teroristov, aby sa sústredili na demokratické hodnoty. Napokon milá Angela M. je pravicová politička a tí mali multikulturalizmus vždy v žalúdku. Samozrejme, kramárska logika tohto argumentu je, že napriek veľkorysej snahe západného sveta prijať a integrovať menšiny do svojho lona, tieto menšiny sa odvďačujú nenávisťou a násilím. A preto akékoľvek očakávanie, že tieto menšiny sa stanú takí ako my, je zbytočná. Jedna z reakcií na podobné vyhlásenia sú pochody v Drážďanoch, kde sa len s veľkým vypätím zakrýva fakt, že časť z protestujúcich sú neonacisti a cez odpor k menšinám si našli mainstreamových spojencov a to je pre demokraciu nebezpečný koktail.“
Podstatou multikulturalizmu by malo byť – podľa poučiek – „aby spoločnosť pozostávala z rozličných kultúr, národov, etník a rás, z ktorých každá má mať v rámci spoločnosti rovnaké postavenie a práva“. Nie som si však istý, či táto rovnakosť práv a postavenia nie je v rozpore so zaužívanými zvyklosťami v spoločnosti kresťanskej či sekulárnej, riadiacej sa zákonmi a dodržiavaním ľudských práv, na ktoré narážajú, či sú v priamo rozpore predstavy imigrantských komunít, presadzujúcich svoje náboženské zvyklosti. Ako by mala podľa teba riešiť tento „konflikt civilizácií“ sekulárna, západná krajina, aby si udržala svoj charakter spoločnosti, v ktorej vládne zákon, a pritom tolerovala do únosnej miery iný (náboženský) spôsob života svojich občanov?
„Existujú dve, navzájom rozporujúce si priority multikulturalizmu. Prvá sa zhoduje s práve citovanou, teda ako dosiahnuť to, aby tí, čo imigrujú do západnej spoločnosti, získali rovnaké práva ako tí ostatní, alebo ako domáca väčšina. Napokon tento cieľ má v ústave každá vyspelá demokracia. Druhá priorita je, ako zabezpečiť špecifické práva adekvátne pre rozdielne menšinové komunity – etnické, náboženská či rodové. To prvé musí prísť spontánne v celej spoločnosti, to druhé závisí od politického rozhodnutia a zákonov. Nájsť medzi nimi balans je náročné, ale možné. V západnej Európe k niečomu takému nedošlo.“
Prečo nie?
„Väčšinová spoločnosť neakceptovala rovnosť práv menšín – podvedome alebo tichou dohodou – ale politici odsúhlasili zdroje a priestor na rôzne práva, ktoré menšinám poskytli možnosť udržať si náboženské a dokonca právne zvyklosti z ich nedemokratických spoločností, z ktorých prichádzali. Keďže som bol 15 rokov imigrant, tak viem, že prvá generácia znamená pre prijímaciu spoločnosť určitý risk. Dôležité je poskytnúť im priestor na vzdelanie, ekonomickú spokojnosť a pocit, že nie sú občania druhej kategórie.“
Problémy však eskalujú až teraz...
„Západné krajiny musia hlavne bojovať o druhú generáciu, ktorá je automaticky jazykovo integrovaná, a musí dostať priestor na sociálnu a mentálnu integráciu.
