V minulom volebnom období Štefan Harabin loboval za seba v parlamente. Teraz potrebuje podporu v Súdnej rade.
Nejde iba o predsedu
Na konci tohto týždňa bude osemnásť členov Súdnej rady voliť predsedu Najvyššieho súdu, ktorý sa zo zákona stane aj predsedom orgánu, ktorý ho zvolil.
Prvým oficiálnym kandidátom na tento dvojjediný post je predseda správneho kolégia Najvyššieho súdu Sergej Kohút. Neoficiálne na svoju stoličku už dlho kandiduje aj doterajší predseda Štefan Harabin. Všetko nasvedčuje tomu, že výber medzi nimi bude do značnej miery aj voľbou medzi dvoma budúcimi podobami slovenského súdnictva.
Prestíž a dôveryhodnosť súdnej moci na Slovensku v posledných rokoch upadá. Podľa posledného prieskumu verejnej mienky súdnictvu momentálne dôveruje necelých 17 percent občanov republiky. Žiadna iná spoločenská inštitúcia nie je pre ľudí taká nedôveryhodná ako práve súdy. Tento stav, ktorý musí byť alarmujúci pre všetkých, ktorým záleží na dobrom mene vlastnej profesie, dnešný predseda Najvyššieho súdu nepovažuje za dôvod na zásadnú sebareflexiu.
Štefan Harabin, napriek všetkému, čo sa v poslednom čase v slovenskej justícii stalo, tvrdí, že historicky najhoršie zmýšľanie o situácii v súdnictve je spôsobené masírovaním verejnej mienky v neprospech sudcov. Podľa neho by sa mali informácie o problémových osobách súdnictva uverejňovať až po skončení trestného konania či rozhodnutí disciplinárnej komisie. Reči o rozšírenej korupcii považuje za prehnané a tvrdí, že „negatívny obraz korupcie sa súdom podsúva umelo, aby sa zakryla korupcia na centrálnej úrovni“.
Je evidentné, že dnešný predseda Najvyššieho súdu nevidí problém v súdnictve, ale v tom, ako sa o ňom informuje. Ak je človek s takýmto názorom najdôležitejším mužom súdnej moci, tak to reforme súdnictva a očiste justície určite neprospieva.
Štefan Harabin dnešný stav stav súdnej moci nielen obhajuje, ale ho aj vytvára a stelesňuje.
Pred dvoma mesiacmi podal generálny prokurátor námietku proti predsedovi Najvyššieho súdu, že by nemal rozhodovať o troch sťažnostiach pre porušenie zákona, lebo je zaujatý. Námietka, ktorá by v iných štátoch určite vzbudila pozornosť, na Slovensku prešla takmer bez povšimnutia. Ako keby to bola úplne bežná vec, že prokurátor, ktorý podľa ústavy „chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb“, považuje za potrebné chrániť právo a zákon aj pred predsedom Najvyššieho súdu.
Nie je senát ako senát
Milan Hanzel je autorom aj ďalšieho výroku, ktorý by v citlivejších krajinách spôsobil poplach. Na otázku novinára, aké bude rozhodnutie Najvyššieho súdu v jednej dôležitej záležitosti, prokurátor odpovedal: „Závisí to od toho, aký senát túto vec dostane. Všetci vieme, že na tomto súde platí, že nie je senát ako senát.“
Je rozdiel, či svoje presvedčenie, že niektoré rozsudky na najvyššom poschodí slovenského súdnictva viac súvisia so sudcami ako s meritom veci, dá najavo laik, alebo ho zverejní generálny prokurátor. Otázka znie, či to, čo „všetci vieme“, že na Najvyššom súde platí, že tam „nie je senát ako senát“, nejako súvisí s predsedom Harabinom.
Na to, aby sa ktokoľvek mohol domnievať, že zrejme súvisí, musia byť splnené prinajmenšom dve nevyhnutné podmienky. Šéf Najvyššieho súdu musí dávať najavo, že sú v zostave súdu osoby a senáty, ktoré považuje za „svoje“ viac, ako niektoré iné. A musí mať aj možnosť vplývať na to, ktorý senát dostane prípady, na ktorých záleží. Viaceré okolnosti nasvedčujú tomu, že obe podmienky sa dajú považovať za splnené.
Komu spis, tomu odmeny
Vďaka okolnosti, že Najvyšší súd dostával peniaze na platy pre viac sudcov, ako zamestnával, mohol jeho predseda rozdeľovať na odmenách značné sumy peňazí. Redaktorka Vanda Vavrová zverejnila, že podľa jej informácií na konci roku 2001 dostal predseda jedného kolégia odmenu takmer 290-tisíc korún. Manželka tohto pána predsedu zastupuje Štefana Harabina pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Predseda Najvyššieho súdu sa nielen k sudcom, ale aj k senátom správa tak, že o jeho osobitnom vzťahu k nim nemožno pochybovať. Je to zrejmé aj z prípadu, ktorý bol zo všetkých najviac medializovaný.
Kauzu, či sudkyňa krajského súdu doktorka Smolová konala zákonne, keď dala súhlas so vzatím medzinárodne hľadaného Ivana Lexu do vyšetrovacej väzby, dostal na posúdenie senát Štefana Minárika. Vtedajší advokát a podpredseda KDH Daniel Lipšic verejne vyjadril svoju pochybnosť, „či sa tento spis dostal do senátu doktora Minárika transparentným spôsobom“. Keď trojčlenný senát rozhodol o okamžitom prepustení bývalého riaditeľa SIS z väzby, predseda Harabin sa mimoriadne angažoval pri obhajobe tohto rozhodnutia. S väčším nasadením ako samotný šéf senátu vysvetľoval, že „sudkyňa Smolová, ktorá v predmetnej veci rozhodla, bola zaujatá“. V rozhovore pre Národnú obrodu zašiel predseda Najvyššieho súdu tak ďaleko, že redaktorovi povedal: „Pri Lexovom uväznení došlo k flagrantnému porušeniu zákona…“
Po verejnej obhajobe rozhodnutia Minárikovho senátu ešte finančne rozlíšil jeho členov. Dvom sudcom, ktorí sa pričinili o prepustenie Lexu z vyšetrovacej väzby, udelil vysokú koncoročnú odmenu. Tretiemu, o ktorom je známe, že zastával iný názor, nedal odmenu žiadnu.
Predseda Harabin sa usiloval, aby na stáž na Najvyšší súd prišiel okresný sudca Cimerman. Ide o sudcu, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie za zneužite právomoci verejného činiteľa. Dočasne preložený na Najvyšší súd mal byť aj okresný sudca Pavol Polka, o ktorom zas český súd povedal, že sa pravdepodobne zúčastnil na podplácaní ostravského kolegu. Tento personálny výber je pochopiteľný iba v prípade, že je za ním snaha rozšíriť okruh „svojich“ ľudí na vlastnom pracovisku.
Nenáhodné prideľovanie
Pred dvomi rokmi ponúklo ministerstvo spravodlivosti predsedovi Harabinovi, že zriadi na Najvyššom súde elektronickú podateľňu. Systém náhodného prideľovania spisov má mimoriadne závažné následky. Podľa Jany Dubovcovej, predsedníčky okresného súdu, ktorá ho na Slovensku priekopnícky zaviedla, elektronická podateľňa „úplne oberá predsedu súdu o akýkoľvek vplyv dovnútra súdu, týkajúci sa rozdeľovania prípadov“. Štefan Harabin neprejavil o takýto systém záujem. Aj to bol dôvod, prečo ministerstvo spravodlivosti dalo priamo do zákona, že je povinnosťou súdov, aby bol takýto systém náhodného prideľovania vecí uplatnený a používaný od 1. júla 2002.
Na okresných a krajských súdoch už systém elektronickej podateľne funguje. Napriek tomu, že je to v zákone, Najvyšší súd ho ešte nemá. Tvrdý odpor proti jeho zavedeniu kladie jeho predseda.
V novembri, keď nový minister spravodlivosti Štefana Harabina verejne upozornil, že už to nie je vec jeho ochoty či neochoty, ale otázka rešpektovania zákona, predseda Najvyššieho súdu sa vyhováral, že „nedostal žiaden projekt, ktorý by umožňoval realizáciu zákonného ustanovenia o rozvrhoch práce“. Verejnú výzvu ministra, aby určil pracovníka z podateľne, informatika a dvoch sudcov, a ministerstvo elektronickú podateľňu zriadi, Harabin odmietol. Vyhlásil, že jeho sa táto záležitosť vôbec netýka, lebo je to iba vec ministerstva: „Nech si plnia svoje povinnosti, na to nepotrebujú spoluprácu so mnou.“
V decembri prišiel na nový, lepší dôvod, prečo nemôže splniť svoju zákonnú povinnosť a zrealizovať opatrenie, ktoré by ho obralo o akýkoľvek vplyv na rozdeľovanie prípadov: „Štátny rozpočet absolútne neráta s tým, že zo zákona je potrebné aj na Najvyššom súde vytvoriť elektronickú podateľňu.“ Z toho je jasné, prečo sa nemôžu prideľovať spisy elektronickým spôsobom - lebo ministerstvo, vláda a poslanci na to nedali predsedovi Najvyššieho súdu peniaze.
Je evidentné, že človek, ktorý nemá osobný záujem, aby ovplyvňoval prideľovanie spisov, nemal by ani záujem klásť taký odpor ustanoveniu zákona. Štefan Harabin ho kladie preto, lebo mu netransparentný systém zjavne vyhovuje.
Drahá popularita
Je veľmi pravdepodobné, že mnohým sudcom imponuje, ako Štefan Harabin odmieta výzvy, aby súdnictvo prešlo reformou a obrodou. Ďalším môže imponovať kritikou vlády a ministra, že si štát neplní voči sudcom záväzky v takom rozsahu, v akom ich uzákonil. Iným zrejme vyhovuje, že za sudcovský stav rezolútne odmieta bezpečnostné previerky či eventualitu, aby sudcovia mohli byť po vynesení zjavne problematických rozhodnutí odborne preskúšavaní. Táto obhajoba a ochrana, ktorou získava popularitu a podporu, však nie je zadarmo. Sudcovský stav a celá spoločnosť za ňu platia tým, že na Najvyššom súde, ako hovorí generálny prokurátor, „nie je senát ako senát“. Niektoré využívajú svoju nezávislosť na to, aby presadzovali spravodlivosť, iné ju používajú na účely, ktoré s ňou nemajú nič spoločné.
Štefan Harabin nemôže pomôcť slovenskému súdnictvu s problémami, lebo on sám je jeho problémom.
Za šéfa Najvyššieho súdu navrhli Kohúta
BRATISLAVA - Prvým oficiálne známym kandidátom na post predsedu Najvyššieho súdu je sudca Sergej Kohút. Navrhli ho spoločne traja členovia Súdnej rady: Juraj Majchrák, Štefan Detvai a Ida Hanzelová. „Som presvedčený, že pán Kohút má šancu vo voľbách uspieť a nahradiť tak súčasného predsedu Štefana Harabina,“ vyhlásil Majchrák.
Podobný názor zdieľa aj Štefan Detvai. Je presvedčený, že voľby sú demokratické iba vtedy, keď je možnosť vybrať si z viacerých kandidátov. Je dokonca presvedčený, že na najvyššom súde je minimálne desať sudcov, ktorí by túto funkciu mohli zastávať. (sita)
Štefan Harabin je jediným predsedom Najvyššieho súdu, ktorý vedie spor s vlastnou republikou pred Európskym súdom pre ľudské práva.
V auguste roku 2000 sa prvá Dzurindova vláda uzniesla, že pošle do parlamentu návrh na odvolanie Štefana Harabina. Odôvodnila to tým, že „funkciu predsedu Najvyššieho súdu by mala vykonávať osoba, ktorá je odbornou a morálnou autoritou“.
Odvolávaný predseda podal najskôr podnet na slovenský Ústavný súd. Ten ho ako „zjavne neopodstatnený“ zamietol, pretože sťažovateľ namietol porušenie práva skôr, ako k nemu došlo a žiadal o zrušenie uznesenia vlády, hoci nejde o právny predpis, a tak nie je zrušiteľný Ústavným súdom. Jeho právna zástupkyňa potom odoslala sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva.
Keďže sa v nej objavila požiadavka na odškodnenie vo výške 22 miliónov korún, predseda Harabin to musel verejnosti zdôvodniť. Vtedy povedal, že ak radový poslanec Gaulieder, jeden zo 150-členného zákonodarného zboru, bol odškodnený dvoma miliónmi korún, tak jemu ako sudcovi z 1270-členného zboru, osobe na úrovni predsedu vlády a parlamentu, „prislúcha väčšia suma“. Pretože ho parlament neodvolal, a očakávaná škoda z odvolania nenastala, žiada satisfakciu z iného dôvodu.
Momentálne sa sťažuje, že pri pokuse vlády odvolať ho z funkcie predsedu Najvyššieho súdu boli porušené jeho práva na slobodu prejavu a došlo aj k jeho diskriminácii. Svoju nemajetkovú ujmu vyčíslil na sumu 20 miliónov. Tvrdí, že mu nejde o peniaze, ale o dobré meno justície a o úctu k úradu predsedu Najvyššieho súdu.
Ak vláda v médiách uverejní vyhlásenie („Nie je pravda, že Harabin je odborne a morálne nespôsobilý, hlboko sme sa mýlili a ospravedlňujeme sa mu.“), tak je vraj ochotný zvážiť, či bude trvať na požadovanom odškodnení.
