FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Divé vetvenie konflikt zneprehľadňuje, ale na základnom pohľade sa nič nemení: Aj keby malo KDH vo všetkom stopercentnú pravdu, tak „politický nástroj na uplatnenie svojho názoru“ (Pavol Hrušovský), ktorý zvolilo, je neospravedlniteľný. Sekundárny je pritom aj rozpočtovo-reformný rozmer prepadnutého zákona. „Živé“ spory sa nikde v normálnej politike neriešia skrečovaním už prijatých dohôd. Tie sú sväté, lebo inak padá všetko. Ak sú nové skutočnosti, ktoré strane bránia dohodu naplniť, zmena stanoviska sa vopred ohlasuje. To je vôbec krajný prípad. Argument, že na naparovanie sa ANO inak upozorniť nešlo, nie je pre dospelé publikum.
O poschodie nižšie stojí spor okolo politických nominácií. Je mylný názor Ľubomíra Lintnera, že „je prirodzené, ak minister chce mať v predstavenstve svoju väčšinu“. Ak totiž elektrárne s „ministrovou väčšinou“ skrachujú, politická zodpovednosť nezostane na ministrovi Nemcsicsovi a strane ANO, ale rozloží sa na celú koalíciu. Pýta sa dnes niekto, kto bol ministrom financií, keď zo štátnych bánk „odišli“ desiatky miliárd? Zodpovedné sú politické garnitúry, ktoré vládli - jednoznačne. Na druhej strane, utkvelá predstava KDH, že „vo vedení štátnych podnikov majú byť zástupcovia všetkých koaličných strán“, je rodnou hrudou partokracie a klientelizmu. Systémové riešenie je iba jedno - všetko do súkromných rúk, štát nemá čo podnikať.
Alarmujúce na konflikte však nie sú vecné podstaty, ktoré sú prekonateľné a dá sa im aj predísť. Varovný je jedovatý prídych šarvátky, plný pochybností o etike a čistote úmyslov protistrany. Najmä z prejavu KDH je zrejmé, aká cudzia im je mentálna výbava a minulosť partnerov. Preto ťažké podozrenia, nedôvera i neprijatie Lintnerovej pravice podpredsedom hnutia Minárikom.
Obozretnosť KDH môže byť na mieste, sebazáchovné inštinkty ich viackrát nesklamali. Pravidlá sú však iba jedny a ich prekročenie nič nerieši. Ak rovno nevyvoláva reťazenie. PETER SCHUTZ
