Sú to dôležité okamihy. Situácie, keď už ďalej nemôžete mlčať a chcete priznať pravdu nielen sebe, ale aj svojim blízkym. Keď chcete, aby pravdu bolo vidieť.
Slovensko nebolo pripravené na lásku dvoch ľudí rovnakého pohlavia, Braňo a Rasťo museli odísť do Veľkej Británie, kde ich sprevádzal fotograf Michal Burza. Esej o otvorenosti a úprimnosti napísal Denis Bosnić, tieto snímky a tento text sme sa rozhodli spojiť.
TEXT: Denis Bosnić, FOTO: Michal Burza
Text a fotografie pôvodne vznikli pre magazín MONO.
P ohoda 2005. Pri vstupnej bráne hneď vedľa dreveného boxu plného bezplatných festivalových brožúr stojí dievča a rozdáva piatkové vydanie SME. Je zadúšajúce teplo a jej nadšenie vyprcháva každým unaveným prestúpením z nohy na nohu na suchej hrboľatej tráve.
[content type="longread-pos" pos="left"]
Text: Denis Bosnić
Editor: Tomáš Prokopčák
Foto: Michal Burza
Fotoeditor: Tomáš Halász
[/content]
SME je tento rok partnerom Pohody a jeho tlačené vydanie so špeciálnou prílohou nie je len štandardnou zmesou správ a komentárov, ale slúži aj ako bezplatný festivalový sprievodca. Do rúk ho teda chtiac-nechtiac ten víkend dostane každý.
Dievča si povzdychne, podá mi jeden výtlačok a oveje sa ďalším. Netuší, že na strednej dvojstrane je zalomená moja fotografia, moje meno a dlhý článok s názvom "Som homosexuál – čo na to moji rodičia?"
Ja zas v tom momente netuším, koľko ľudí ma počas ďalších hodín na koncertoch, neskôr rokov na uliciach, bude spontánne spoznávať. Od toho víkendu už ubehlo skoro desať rokov a veľa vecí sa zmenilo. Gratulácie k prelomovosti, odvahe a otvoreniu tabuizovanej témy v slovenskom časopriestore vtedy zneli úprimne.
Vďačnosť známych a neznámych, ktorých sa článok dotkol, bola neuveriteľne odzbrojujúca a naznačovala, že zverejnené riadky mali zmysel. Rovnako tak odzbrojujúce a neuveriteľné boli aj stovky anonymných a nenávistných mailov.
Vtedy boli obe reakcie pochopiteľné a očakávateľné. Byť otvorene a verejne gayom však dlhšiu dobu nebolo ničím zvláštnym a citová angažovanosť za naše práva sa pokladala za nemódny sentiment. Články v podobnom znení, ako bol ten môj spred dekády som ešte niekoľko mesiacov dozadu - pri všetkej zhovievavosti a záujme o tému - preskakoval, považoval za emočne prepäté, tematicky prekonané a predovšetkým neriešiace podstatu veci.
Zdalo sa jasné, že v dobe encyklopédií do vrecka by homosexualita nemala u mladých vyvolávať existenčné krízy – a v širšej spoločnosti schizmy pripomínajúce časy protimečiarovského kulturkampfu.
[content type="longread-pos" pos="full"][/content]
Bubliny bezpečia
O dekádu neskôr je jasné, že toto zdanie bolo klamlivé a história sa sama o seba nepostará. Aj v týchto chvíľach sa o hodnote môjho života zavádzajúco nediskutuje len na absolútne obskúrnom blogu Vladimíra Palka, ale absolútne všade.
Kto by niekoľko rokov dozadu čo i len tušil, že Vladimír Palko bol vlastne vizionárom? Totižto, už nejaký čas je jasné, že mnohými gaymi vysnívané pohodlie života v mnohoročnom partnerstve obklopenom názorovo kompatibilnými priateľmi je len zdanie; len bublina, do ktorej sme sa my, homosexuáli v bratislavských podnájmoch a bytoch na hypotéku, v túžbe po bezpečí zatvorili.
