SME

Rozosmial vás pohľad na policajta? U nás majú dobré uniformy (čítanie+)

Rozosmial vás pohľad na policajta? U nás majú dobré uniformy (čítanie+)

Sme roky pozadu v schopnosti obliecť policajtov tak, aby vyvolávali rešpekt a pocit dôvery. Navrhnúť uniformu je pritom dizajnérska výzva

FOTO - PROFIMEDIA

Sme roky pozadu v schopnosti obliecť policajtov tak, aby vyvolávali rešpekt a pocit dôvery. Navrhnúť uniformu je pritom dizajnérska výzva

TEXT: Veronika Remišová, Zuzana Uličianska

N a ulici vás zastaví policajt. Je v ružovej uniforme. Čo si pomyslíte? Udržíte na tvári vážny výraz? Cítili by ste sa inak, keby bol oblečený ako bývalí príslušníci Verejnej bezpečnosti?

V civilizovaných krajinách rodičia učia deti, aby policajtov rešpektovali a dôverovali im, v krajinách, kde má polícia zlú povesť, policajt funguje ako strašiak, no vždy ho identifikujeme podľa uniformy. Policajná uniforma je stereotypom samým osebe, psychologickou skratkou k zviditeľneniu statusu, autority a moci.

Sociálna identita

Nový rok otvoril minister vnútra Robert Kaliňák vo veľkom štýle: ohlásil povianočný nákup uniforiem pre policajtov za viac ako 8,4 milióna eur. V polovici januára už bolo publikované predbežné oznámenie o verejnom obstarávaní služobnej rovnošaty pre príslušníkov Policajného zboru.

Zámer nakupovať uniformy však hovorí len o zlepšení kvality rovnošaty (lepšia látka, dlhšia trvácnosť, ľahšia údržba), no v predbežnom oznámení sa nič nehovorí o dizajne uniformy.

Napriek tomu, že osem miliónov je veľký peniaz, uniforma je pre policajta pri troche zveličenia taká dôležitá ako jeho výzbroj. Keď policajt prechádza po ulici, väčšinou nikoho nepozná, no všetci poznajú jeho, teda sociálnu identitu, ktorú zosobňuje.

[content type="longread-pos" pos="left"]Slovenskí policajti.[/content]

Policajná uniforma reprezentuje tradíciu, ktorá siaha do roku 1829, keď londýnska polícia zaviedla štandardné policajné oblečenie. Tmavomodrá rovnošata odlišovala strážcov poriadku od vojska, ktoré malo rovnošatu červenej a bielej farby.

Hoci sa štýl uniforiem menil, dizajn, a najmä farebná schéma ostali takmer identické. Monotónne tmavé farby pretrvali takmer dve storočia. Väčšina uniforiem bola tmavá pre mnohé praktické výhody: nevidieť na nich špinu, v nebezpečných situáciách a v noci je tmavá postava menej nápadná ako svetlá.

Dobro a zlo

Výber farby mal často aj podvedomé konotácie. V dejinách bolo dobro a zlo personifikované napríklad anjelom v bielom šate a čiernym diablom. Tieto sociálne konštrukty sa v západnej kultúre odrazili aj na zobrazení a význame farieb, svetlá farba predstavovala dobro, čistotu a nevinnosť, zatiaľ čo tmavá farba smrť.

Lekári majú napríklad vo väčšine krajín rovnošaty bielej alebo svetlej farby symbolizujúcej očisťovanie, uzdravovanie, život.

Tmavé odtiene policajných uniforiem zdôrazňujú úlohu strážcu, ale aj trest a spravodlivú odplatu. Ernest Nickels vo svojom článku Dobrí chlapci nosia tmavé uniformy a percepcia polície občanmi z roku 2008 tvrdí, že metaforický kód farby vznikol skôr automaticky a nebol výsledkom nejakého intelektuálneho procesu.

Zároveň robil medzi občanmi výskum, kde mnohí respondenti asociovali tmavé farby uniformy práve s nebezpečím, ktoré je súčasťou policajnej práce. Policajt v ružovej farbe by pravdepodobne nevzbudzoval taký rešpekt ako policajt v čiernej uniforme.

Je to stigma

Pôvodne boli uniformy dizajnované na mužov a zvýrazňovali široké plecia (epolety, strih), ktoré zdôrazňovali silu, moc a mužnosť. Ako pri všetkých uniformách, aj tu hrá úlohu „rovnakosť“ a jednota Policajného zboru.

Zaujímavým zistením niektorých autorov, ktorí skúmali psychologický vplyv uniformy, bol fakt, že respondenti sa vo výskumoch sťažovali, že uniforma slúži ako bariéra.

Niektorí dokonca nosenie uniformy prirovnali k takzvanej Goffmanovej stigme, keď je jednotlivec diskreditovaný a odmietaný spoločnosťou na základe niektorých vonkajších znakov. Uniforma oberá nositeľa o jeho vlastnú identitu a stigmatizuje policajta tým, že k nemu ľudia automaticky priraďujú nejaké sociálne atribúty, ktoré s jeho vlastnou osobnosťou a správaním nemusia mať nič spoločné.

Stigmatizácia je pravdepodobne problémom v krajinách, kde má polícia negatívnu povesť spojenú s perzekúciou a represiou, tak ako to bolo napríklad počas obdobia komunizmu v strednej a východnej Európe. V krajinách, kde má polícia, prípadne ozbrojené sily dlhodobo dobrú povesť, je nosenie uniformy vecou prestíže.

Chce to zmenu. Čím skôr

K pozitívnemu obrazu slovenskej polície určite nepomáha to, že rovnošaty pokračujú v tradícii komunizmu. Tí, ktorí majú skúsenosti s políciou z čias minulého režimu, pravdepodobne len ťažko prekonávajú bariéru, ktorú táto zelená uniforma zosobňuje. Takému človeku naskočí husia koža, keď vidí zelený mundúr, ku ktorému cíti hlbokú averziu.

[content type="longread-pos" pos="right"]Uniforma srbského policajta.[/content]

„Je to totálne zlyhanie. Farba je zachovaná ešte z čias komunizmu. Chcelo by to od začiatku prekopať,“ hovorí Dana Kleinert, slovenská módna návrhárka, ktorá bola osobnou štylistkou premiérky, navrhovala oblečenie pre gymnastky, letušky či pilotov, známa bola aj jej kolekcia pre našich olympionikov.

„Uniformy našich policajtov nevyvolávajú prirodzený rešpekt, pocit dôvery ani stability, u staršej generácie skôr strach alebo odpor a nechuť. Uniformy nie sú ani príťažlivé, nerobia dobrú postavu, čo je tiež dôležité. Absolútnou katastrofou sú dámske uniformy. Myslím, že zmenu by potrebovali naši policajti čím skôr,“ podotýka.

Ak by dostala ponuku dizajnovať takúto zmenu ona, prijala by ju, pretože pre návrhára je to veľká výzva. Také niečo by sa malo s pokorou a v spolupráci s kompetentnými odborníkmi prehodnotiť, pretože zložitosť takéhoto zadania spočíva v tom, že dosah jeho práce, výmena uniforiem, je vždy na dlhší časový úsek.

„Vizuál policajta je jeho prvým jazykom, ktorým sa prihovára ´klientom´. Pocit, ktorý uniforma vyvolá, je kľúčový aj pre vnímanie policajtov v spoločnosti,“ vysvetľuje návrhárka.

Dizajn ovplyvní veľa

Kleinert obliekala gymnastky, letušky a pilotov či pracovníkov klientských centier mobilných operátorov. Pre olympiádu vo Vancouvri 2010 riešila aj to, že v downtowne bolo miernejšie podnebie, ale vo Whistleri bola zároveň tuhšia zima.

„Našťastie som tam nejaký čas žila, takže som vedela, čo športovcov z tohto hľadiska čaká. Inak riešite funkcionárov a inak samotných športovcov či trénerov. Stále však musíte mať na mysli jednotnosť vizuálu a schopnosť modely vyrobiť načas a v danej kvalite. Aj pri policajných uniformách by bolo treba riešiť komplexné, ale aj čiastkové otázky kolekcie,“ myslí si.

[content type="longread-pos" pos="left"]Francúzski policajti.[/content]

Podľa nej sme roky pozadu vo vnímaní dôležitosti kvalitného dizajnu a nepohneme sa ďalej, ak budú rozhodujúcim faktorom peniaze.

„Chápem, že cena je dôležitá, ale samostatná položka by mala byť nevyhnutne vyčlenená na dizajn. Myslím, že štát by mal vedieť využívať dokonale každú príležitosť prezentovať seba a šikovnosť svojich ľudí, firiem a remesiel. Mali by sme ukázať naplno kreatívny potenciál našej krajiny. Dizajn dokáže ovplyvniť oveľa viac, ako si myslíme, je trestuhodné sa s ním zahrávať, prípadne ho obchádzať iba kvôli vidine prospechu či neprofesionalite,“ uzatvára Dana Kleinert.

Valentino aj Armani

To, že policajné uniformy sú lukratívna zákazka, potvrdzuje aj pohľad do portfólia najlepších svetových mien módy. Talianskych policajtov svojho času obliekol Armani, karabinierov Valentino. V roku 2007 vypísala London School of Fashion, z ktorej vyšli také esá ako Jimmy Choo, dnes kráľ topánok, súťaž pre svojich študentov. Zadanie bolo stručné: ukážte, ako by mali vyzerať príslušníci The Metropolitan Police.

Uniforma nerobí lepšieho policajta, ale v mnohom mu pomáha k pozitívnemu obrazu u občana a zároveň k zdravej sebadôvere. Povesť a vnímanie policajných zložiek sa u nás zlepšuje len veľmi pomaly, hoci polícia robí mnohé užitočné kroky. Keď už investujeme milióny do nových uniforiem, nezastaňme na polceste.

[content type="longread-pos" pos="center"][/content]

Hradnú stráž obliekol oscarový výtvarník

Theodor Pištěk navrhoval na prianie rezidenta Havla, pre Klausa už pracovať nechcel

TEXT: Zuzana Uličianska

P ištěk, ktorý stál ako kostýmový výtvarník za desiatkami filmov od rozprávky Tři oříšky pro Popelku až po Formanov film Amadeus, navrhol pre hradnú stráž Václava Havla svetlomodré uniformy s množstvom ozdôb.

Pôvodne dokonca chcel, aby bola stráž v uniformách legionárov z prvej svetovej vojny, ktorí boli prvou gardou prezidenta T. G. Masaryka.

Keďže tento nápad nebol realizovateľný, pokúsil sa aspoň do novej uniformy zakomponovať isté legionárske prvky - spony, gombíky či náramníky s ornamentmi lipových listov.

Nezavďačil sa však ani obci legionárov, ktorým sa zdalo, že návrh je skôr kópiou uniformy amerických marinérov. Sporné sa zdali hlavne červené kabáty hradnej kapely, ktoré označovali za cirkusové, tie sa skutočne neskôr prestali používať. Uniformy kritizovali aj niektorí veteráni, ktorým sa zdalo, že by hradná stráž mala viac nadväzovať na prvorepublikovú tradíciu, a teda by mali byť zelené s červenými výložkami na golierikoch.

Ako trochu prehnané, nepatričné či neštandardné ich kritizoval aj Václav Klaus, dokonca ešte predtým, než sa stal prezidentom. Chvíľu to vyzeralo, že sa budú musieť vymeniť, dokonca ani nie z Klausovej vôle, ale preto, že si ich stiahnutie žiadal autor návrhov.

Theodor Pištěk totiž nechcel, aby sa stali symbolom aj Klausovej prezidentúry. Argumentoval tým, že ako autor mal výhradné právo dať súhlas na využitie svojho diela na verejnosti a že ich robil na prianie prezidenta Havla.

Pištěkov list v tom čase vyvolal diskusiu na tému autorských práv, situácia bola nejasná aj preto, že návrhy vytvoril zadarmo bez akejkoľvek zmluvy, dokonca sa nenašla ani len objednávka.

Podľa pôvodného autorského zákona mal skutočne právo žiadať o stiahnutie uniforiem, ale v roku 2000 bolo jeho znenie novelizované s tým, že doň bola vložená pasáž o tzv. úradnom diele, kam patria napríklad aj štátne symboly.

Súd medzi ministerstvom obrany a Pištěkom trval niekoľko rokov, vyhral ho Pištěk v roku 2013. Uniformy museli prešiť tak, aby ešte presnejšie zodpovedali jeho návrhom, aj čo sa týka farebnosti. Nakoniec, mnohé gardy v zahraničí hýria farbami ešte viac a tie české sa vraj turistom páčia.

TEXT: Monika Grešová

Z načka Hugo Boss zarába milióny a dodnes dobre funguje na všetkých trhoch sveta, hoci jej minulosť podmyl škandál. Firmu obvinili, že jej zakladateľ Hugo Boss navrhol čierne nacistické uniformy. Nie je to presná formulácia, ale súvis s Hitlerom je jasný.

V skutočnosti má táto rovnošata korene v pruskom štýle a jej dizajn sa postupne vyvíjal a modifikoval so založením ozbrojenej zložky SS v nacistickom Nemecku v roku 1925 až po jeho svetom oslavovaný rozpad o dve desaťročia neskôr.

Samotná povestná čierna uniforma vznikla až v roku 1932 a za jej stvoriteľa sa pokladá umelec a vedúci dôstojník SS Karl Diebitsch, ktorý pracoval po boku grafika Waltera Hecka. Ani jeden z nich však v tom čase nepracoval pre Huga Bossa. Tomu sa pripisuje len ďalší z krokov k zrodu temných uniforiem - samotná manufaktúrna výroba.

Čistý pragmatik

Príbeh Huga Bossa sa začína v roku 1885. Narodil sa rodičom, ktorí vlastnili obchod so spodnou bielizňou v malom mestečku Metzingen, južne od nemeckého Stuttgartu.

Po skončení vojenskej služby v prvej svetovej vojne si založil v roku 1924 vlastnú továreň, ktorá sa špecializovala na výrobu oblečenia. Vyrábali najmä pláštenky a športové odevy. Jedným z prvých klientov bol textilný distribútor Rudolf Born, ktorý Bossa poveril výrobou hnedých košieľ pre pravicovú organizáciu NSDAP.

Koncom 20. rokov sa rastúca nacistická strana stala stálym klientom a zdalo sa, že Boss nevidel za týmto vzťahom nič iné ako biznis. Koniec koncov, Boss produkoval uniformy pre mnoho organizácií vrátane polície a poštových služieb a bolo viac než očividné, že apolitický podnikateľ rád vyrobí oblečenie pre každého, kto platí svoje účty.

Až v roku 1931 urobil Hugo Boss krok, ktorý navždy spojil jeho meno s nacizmom. Vstúpil do nacistickej strany. Mal na to dva dôvody.

Prvý bol najmä obchodný, keďže pre Bossa ako člena strany bolo jednoduchšie získať zákazky od nacistov, ktorí pomaličky začínali ovládať skoro každú oblasť života v Nemecku.

Druhým dôvodom bola viera, že Hitler bol jediný človek, ktorý by bol schopný vytiahnuť Nemecko z hospodárskej stagnácie. Hugo Boss však nebol žiadny fanatický nacista. Bol prosto pragmatik.

Poškodená povesť

Vďaka dobrým vzťahom s nacistami už o pár rokov vyrábal nielen odevy pre SS, ale aj pre Hitlerjugend a „hnedé košele“ - polovojenské krídlo nacistickej strany, a neskôr získal dokonca kontrakt na výrobu armádnych uniforiem. Na začiatku 40. rokov už zamestnával približne 250 pracovníkov, čo z jeho malej firmy urobilo podnik stredne veľkých rozmerov.

No rovnako ako mnoho iných, aj Boss zistil, aké ťažké je nájsť zamestnanca počas vojny, a preto začal ako šičky zamestnávať aj nútene nasadené ženy z Francúzska a z Poľska. Hoci jeho továreň nebola súčasťou koncentračného tábora, podmienky, v ktorých jeho pracovníci žili, sa nedali označiť inak ako katastrofálne.

Po vojne bol Hugo Boss klasifikovaný ako aktívny zástanca nacizmu a dostal pokutu 100-tisíc ríšskych mariek, bol zbavený práva voliť a podnikať. To sa mu samozrejme nepáčilo a až odvolanie na súde mu zmiernilo trest a uštedrilo mu miernejšiu nálepku - nasledovník nacizmu.

Tri roky po vojne Hugo Boss zomrel, no jeho značka prežila do súčasnosti, aj keď sa z času na čas ešte stále nájde niekto, kto pripomenie jej spojenie s nacizmom.

Čítajte ďalej

Nevstupovať. Iba ak zháňate hašiš (reportáž) Foto

Boli sme sa pozrieť na miesto, ktoré funguje ako európsky veľkosklad pre drogy.

V gangoch síce tvoria väčšinu moslimovia, no nejde tam o náboženstvo. Chudobných je najľahšie zneužiť.

Ako vidia nevidiaci v snoch a predstavách

Aj nevidiaci majú predstavy, sny alebo vizuálne spomienky.

Nevidiaci Ivan Novák je bývalý majster Slovenska v klasickom aj bleskovom šachu - medzi vidiacimi.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop