KEŽMAROK, BRATISLAVA. „Ako prvé som utekala kúpiť noviny. Veľa sa o nás nevie, lebo sa snažím chrániť tie deti. Až keď mi volali z úradu vlády, uverila som, že to nie je kačica.“
Prieskum sa pýtal dvoch tisíc majiteľov firiem, personalistov a majstrov na 613 odborných škôl na celom Slovensku. Zamestnávateľov najviac zaujíma dĺžka povinnej praxe budúcich zamestnancov.
Súkromná stredná odborná škola v Kežmarku sa umiestnila na druhom mieste v Prešovskom kraji. Odbory si vyberá podľa toho, aké sú v okolí fabriky a čo potrebujú miestne obce.
„Začíname spolupracovať so zamestnávateľmi. Sú tu stolárske firmy a je záujem o murársku prácu,“ opisuje svoju stratégiu A. Jurgovianová.
Škola na kolesách funguje od roku 2009 a 40 percent jej absolventov je zamestnaných. Číslu pomáha aj samotná inštitúcia. Už osem rómskych absolventov si zobrali z evidencie nezamestnaných.
„Stiahla som ich naspäť, lebo si nenašli prácu. Vidím ich fyzický a mentálny potenciál, vedia komunikovať a bola by škoda, aby zostali na úrade práce. Toto sú ľudia, na ktorých sa dá stavať.“
Keď je rozumný starosta
Koncept vzdelávania v škole na kolesách vyplynul zo zistenia, že deti a ich rodičia nemajú peniaze na cestovanie do okresných miest.
„Po dohode so starostami sme otvorili sedem stredísk praxe. Každé z nich je špecifické podľa toho, čo obec potrebuje a na čo je zameraná,“ vysvetľovala Anna Jurgovianová počas šoférovania medzi dedinami.
Žiaci cestujú do Kežmarku iba na teoretické predmety. Na prax chodia do dielní vo svojej osade.
„Niektoré máme zamerané na stavebnú výrobu, iné na prácu s drevom alebo lesnú výrobu.“
V Ihľanoch a Krížovej Vsi sú prevádzky pre dievčatá. Je tu kaderníctvo a krajčírska dielňa, kde sa učia šiť konfekciu, prešívať veci pre seba a svoje deti. Práve dvojročné odbory vedú tak, aby si žiaci vedeli pomôcť priamo v komunite.
„Keď niečo urobíme v obciach, tak sa to nezničí, lebo je to ich práca. Nerozoberú tie lavičky, hojdačky, nerozkopú tie chodníky, nerozkradnú to. Šetria si to, lebo si to vážia.“
Najprv si dokončia základnú školu
Postupná forma vzdelávania tu už bola. Fungovala hlavne v českých školách ako stupňovitý systém. Zo starej metodiky a nových zákonov vybudovala Jurgovianová odborné učilište aj strednú odbornú školu. Na začiatku jej pomohla Anina Botošová, vtedy splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity.
„My to máme tak, že keď žiaci prídu z nižších ročníkov, urobia si dvojročný učebný odbor, čo je základ. Na to nadväzuje trojročný učebný odbor a maturitná nadstavba,“ uvádza.
Počas prvých dvoch rokov si žiak dokončí aj základnú školu.
Dvojročné odbory končia s dokladom o zaučení, trojročné výučným listom. Deti z chudobných rodín podľa Jurgovianovej duševne dospievajú neskôr, a tak sa ich snažia v škole udržať čo najdlhšie. Keď prejdú pubertou, začnú uvažovať nad budúcnosťou a už sa snažia školu dokončiť.
Škola ako módny hit
„Pre Rómov vzdelanie nemá význam, ale dotláča ich k nemu systém. Už začína byť pre tieto deti moderné chodiť do školy,“ povedala A. Jurgovianová.
Hoci si ešte stále môžu nájsť prácu aj bez výučných listov, je to iba práca načierno sprevádzaná s vykorisťovaním. Rodičia aj žiaci prichádzajú na to, že nemusia iba drieť na niekoho iného za smiešne jedno alebo dve eurá na hodinu.
Vidia aj to, že by mohli byť ďalej, ako ich zamestnávatelia a zarobiť viac. Hľadajú možnosti, ako sa dostať k výučným listom.
Žiaci prichádzajú z okresov Kežmarok, Stará Ľubovňa, Michalovce. Môžu si vyberať z jedenástich učebných odborov. V tomto školskom roku vzdelávajú 246 denných študentov a 25 externistov.
Prichádzajú dospelí záujemcovia, ktorí si chcú dokončiť základné vzdelanie a získať výučný list. Takúto iniciatívu podporujú aj úrady práce a obce.
„Máme niekoľko absolventov, ktorí sú už na vysokých školách, pričom pochádzajú z osady. Sú takí húževnatí, že sú už na doplnkovom pedagogickom vzdelávaní. Potom môžu robiť majstrov odborného výcviku,“ povedala A. Jurgovianová.
Za jedenásť rokov práce s tínedžermi našla medzi nimi veľa šikovných ľudí.
Prívlastok súkromná škole nesedí
„Dostávame štátny normatív, aj keď nie plný. My sme atypická škola, lebo ten prívlastok súkromná je zavádzajúci a iná forma tu nie je. Ešte by sme mohli byť národnostná škola, ale do toho nepôjdem, lebo by to nebolo na takej úrovni, aká by národnostná škola mala byť. Ja nie som Rómka,“ hovorí A. Jurgovianová.
Vníma dopyt po opatrovateľskom odbore. Učiť žiakov o prenatálnom období, starostlivosti o dieťa, chorých, starých až po podávanie liekov, hygienické zásady a využívanie liečivých bylín.
Žiaci školy potrebujú hlavne základy z remesiel, aby si mohli sami otvoriť malé prevádzky. Práve preto otvárajú odbory, ktoré sú využiteľné v osadách.
„Nehovorím, že všetci sú dokonalí a jedineční. Ale keď môžem z desiatich detí zachrániť tri, alebo len keď jedno, tak je to stále desať percent.“
Jurgovianová oceňuje úsilie svojich kolegov, ale aj húževnatosť žiakov. Občas sa stretáva s nepochopením a obviňovaním zo segregácie. Podľa nej by pomohlo, keby mzda nebola na úrovni dávky.
