SME

Historik: Hitlerovi by sme sochu v rodisku nepostavili, tak treba vnímať aj Biľaka

Historik: Hitlerovi by sme sochu v rodisku nepostavili, tak treba vnímať aj Biľaka

Biľaka treba odstrániť, negatívnym osobnostiam histórie by sa pamätníky stavať nemali, tvrdí historik František Neupauer.

[content type="longread-pos" pos="full"]

[/content]

Keď padol v Československu komunizmus, mal iba desať rokov. O obete komunistického totalitného režimu sa zaujíma profesionálne, ako historik. FRANTIŠEK NEUPAUER je zakladateľom Múzea zločinov a obetí komunizmu. Na svedomí ich má aj Vasil Biľak, ktorému v jeho rodisku nedávno odhalili pamätník.

Je to, či má mať Vasil Biľak pamätník, vecou uhla pohľadu, alebo je to principiálna otázka?

„Každý má po smrti svoj vizuálny pamätník, ktorým si ho uctia zvyčajne jeho najbližší, a tým je jeho hrob. Na cintorínoch dnes žiaľ nájdeme aj takéto monumentálne pamätníky mafiánov, no je legitímne prísť k hrobu človeka, ktorý zomrel, nech je to ktokoľvek. Niekedy je tento posmrtný egocentrizmus na smiech, ale nikto do toho nezasahuje, v priestore cintorína to ľudia tolerujú. Úplne iná vec je však verejný priestor. Stretol som sa s názorom, že pamätník Vasila Biľaka môže byť v poriadku, no nech je pri ňom napísané, že bol zodpovedný za okupáciu.“

Viete si predstaviť, že tí, ktorí mu pamätník postavili, by k nemu takýto nápis pridali?

„Neviem si to predstaviť. Na druhej strane, podľa mňa by nestačila ani takáto informácia. Dieťa, ktoré nevie čítať, ba ani mnohí dospelí, nerozumejú slovu okupácia. Negatívnym osobnostiam by sa pamätníky stavať nemali. O tom by mali hovoriť informácie pri takzvaných tragických miestach pamäti. V tomto sme tiež veľmi pozadu.“

Nepripomíname si tieto miesta?

„Na Devíne je pamätník nazvaný Brána slobody. Kto ho dal urobiť? Štát? Alebo verejná inštitúcia? Nie. O pamätník, ku ktorému prišla aj anglická kráľovná, sa postarala Konfederácia politických väzňov Slovenska, teda občianske združenie. Inde vo svete je to aj vec samosprávy, štátu, vlády. V Berlíne je veľký pamätník obetiam holokaustu. Keď človek príde do tohto monumentálneho labyrintu, uvedomí si ťaživosť doby, ktorú pripomína, osudy nevinných. V priestoroch, kde bola vyšetrovačka nemeckej tajnej polície Stasi, je veľké múzeum. U nás priestory, ktoré symbolizujú brutalitu totalitného režimu, sú často vyhladené, vynovené, už tam nie je nič, čo by pripomínalo kruté udalosti z minulých čias. Štát, ale aj cirkevné inštitúcie by mohli na tieto miesta viac poukazovať. Fara v Borovciach, kde v roku 1987 zavraždili kňaza Štefana Poláka, už neexistuje, postavili novú. Len časť kameňa, na ktorom vykrvácal, je uložená pod kostolom a pamätná tabuľa je osadená opäť len vďaka iniciatíve Konfederácii politických väzňov. Pričom práve vražda tohto kňaza viedla k sviečkovej manifestácii, ktorú si na Slovensku pripomíname ako Pamätný deň.“

Teda pamätník Vasila Biľaka vo verejnom priestore ako historik a občan jednoznačne odmietate. Vyskytli sa totiž názory, že s tým možno nesúhlasiť, ale treba to tolerovať.

„Pýtam sa, pre koho je ten verejný priestor určený? Moja odpoveď je: Pre tých, na ktorých môžeme byť hrdí. Už to, že tam ten pamätník je, vzbudzuje dojem, že mu chceme verejne prejaviť úctu a rešpekt. Je to podľa mojej mienky akt rehabilitácie, ktorý je neprípustný. Len mätie a balamutí ľudí. Ale nalejme si čistého vína, ako to bolo v prípade Vasila Biľaka. Nerehabilitovala ho už počas života jedna komerčná televízia, keď sa stal súčasťou „smotánky“? Máme dosť významných osobností z oblasti kultúry, športu, vedy, techniky, ale aj politiky, ktorých si môžeme uctiť a vnímať ich pozitívne. K takýmto ľuďom iste nepatria tí, ktorí boli spoluzodpovední za to, čo sa tu dialo v období totalitného režimu. A to je aj prípad Vasila Biľaka.“

Čo existujúce totalitné režimy? Tie stavajú sochy svojim vodcom v nadživotnej veľkosti.

„V čase komunistického režimu by mal Vasil Biľak sochu v nadživotnej veľkosti. Dnes to zástancovia totality kamuflujú bustou v životnej veľkosti, ako by chceli deklarovať, že je rovnaký ako ostatní ľudia. Mal som možnosť navštíviť Čínu. Bol som na mieste, kde sa do zeme zrútila stredná škola aj s učiteľmi a žiakmi počas zemetrasenia.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Architekt: Nikde som nezažil to, čo na Námestí slobody

Socializmus na Námestí slobody architektovi neprekáža, dôležitá je funkčnosť.

Ilustračné foto

Extrémizmus neprišiel s Kotlebom. Ani s ním neodíde Plus

Ak chceme systém naozaj ochrániť, nečakajme, že to za nás vybaví Najvyšší súd.

Sedem krokov, ako sa vyhnúť problémom so šmejdmi

Zmluvy, ktoré človek podpíše na nelegálnej akcii, neplatia.

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop