Väčšina známych tovární zanikla, dnes vyrába len niekoľko z nich. Úplne zmizli aj tie, ktorých budovy chceli pamiatkári zachovať.
Viera Juhászová a redakcie MY a KORZÁR
P lechy, radiátory, nákladné vagóny a podvozky, veľké zvárané konštrukcie či výložníky pre najrôznejšie stroje. Vyrábajú ich podniky, ktoré sa dokázali prispôsobiť otvorenému svetu. U. S. Steel – bývalé Východoslovenské železiarne, popradská Tatravagónka a PPS group, nástupca Podpolianskych strojární v Detve.
Slovensko je orientované na automobilový priemysel, ktorý dnes živí viac ako 200tisíc ľudí. Aj závody v minulosti živili státisíce, no produkcia bola rozmanitá – na Slovensku sa vyrábali tanky, televízory, motorky, textil, varil sa cukor i soľ. Po mnohých zostali len ruiny alebo ani len tie. Padli i viaceré hodnotné industriálne stavby.
Čo všetko znamenali fabriky pre ľudí a ich sídla, zhodnotia historici a sociológovia. Regionálni redaktori sa pozreli, čo zostalo z tých najvýznamnejších.
Časť cvernovky funguje, sú v nej ateliéry i kancelárie
BRATISLAVA. Továreň na cverny v Bratislave začala fungovať v roku 1901, s viacerými zmenami a prestávkami fungovala do roku 2003. Fabrika s bohatou minulosťou a rušnou prítomnosť.
Zlatá kniha mesta z roku 1928 píše o cvernovke ako o jedinečnej výrobni v celej bývalej monarchii. Počas druhej svetovej vojny podnik označovali ako nepriateľský, tretia ríša chcela zas továreň previesť pod vlastnú správu, roku 1946 nakoniec fabriku znárodnili komunisti. V časoch svojej slávy pracovalo v cvernovke viac než dvetisíc ľudí, na akési povinné pracovné pobyty tam prichádzali aj Kubánci či Vietnamci.
Po roku 1958 prešiel industriálny areál stavebnými zmenami, pribudol internát, učilište aj závodná jedáleň. V roku 1967 tu dokonca pre zamestnancov postavili jasle, továreň mala i svoj požiarny zbor či vlastné skleníky, v ktorých pestovali zeleninu do kuchyne, stavebné zmeny a úpravy trvali až do roku 1992.
V roku 2011 kúpila priemyselný areál francúzska firma Hamilton Group, ktorá tu chce stavať. V júni 2012 začala v areáli nečakane búrať, napriek protestom padli tri industriálne objekty. K zemi išla aj farbiareň s typicky kruhovými oknami z roku 1903, ktorú navrhovali aktivisti vyhlásiť za pamiatku. Bratislavský Ružinov potom búracie povolenie predĺžil a vlastník môže odstrániť ešte šesť budov.
S priemyselným areálom sa však dodnes nedeje nič. Hamilton pritom už pred dvoma rokmi avizoval prestavbu ubytovne na Páričkovej ulici na byty. Jediné, čo by malo z bývalej továrne na nite prežiť, je stará pradiareň, výrobný objekt z roku 1904. Tá žije aj dnes, industriálne priestory zmenili umelci na ateliéry, fungujú tu aj kancelárie, galéria či coworkingové centrum.
Bratislavské fabriky
- Pivovar Stein - po troch požiaroch a rokoch chátrania vydražil pivovar developer YIT Reding, areál napriek snahe aktivistov vlani zbúrali, z pivovaru ostala len kupola niekdajšej kvasiarne;
- Gumonka – po požiari ju nečakane zbúrali v roku 2008, investor Koruna Invest tu chcel stavať mrakodrapy, projekt však stojí;
- Kablo – zbúrané v roku 2008, už dlho sa tu pripravuje projekt Twin City;
- Tabakova továreň na Radlinského – zostane len pivnica, firma Corwin Capital tu má stavať byty, kancelárie a obchody;
- Mlyny a pekárne na Račianskej – po ôsmich požiaroch zbúrané v roku 2008.
Tri známe nitrianske fabriky padli
NITRA. V Nitre fungovali cukrovar, mlyny a pivovar. Všetky už zanikli.
Jedným z najstarších podnikov v Nitre bol parný mlyn z roku 1863, stál na dnešnej Štefánikovej triede. Dnes je na jeho mieste obchodné centrum Mlyny.
Mlyny zbúrali
Alojz Krčmár v knihe Nitra na starých pohľadniciach píše, že v parnom mlyne denne zomleli 500 metrických centov obilia. V roku 1873 v mlyne zriadili cholerový špitál.
Keď mlyn v roku 1922 vyhorel, opäť ho obnovili. V roku 1935 začal v areáli fungovať prvý paprikový mlyn na Slovensku.
Mlyny prestali vyrábať začiatkom 90. rokov. Pamiatkari navrhli, aby boli niektoré objekty vyhlásené za kultúrnu pamiatku. Nepodarilo sa, investor všetky historické budovy zbúral.
Cukrovar súdy uzavreli
Budovy nitrianskeho cukrovaru na Štúrovej ulici zbúrali v roku 2002.
Do cukrovaru sa chodilo brigádovať. „Chodil tam aj môj vnuk, dnes má 45 rokov. Ja som si v cukrovare spolu s manželom počas kampaní privyrábala,“ spomína pani 88ročná Nitrianka Helena.
Cukrovar vznikol v roku 1927, fungoval do roku 1992. Po revolúcii cukrovar sprivatizoval podnikateľ Dušan S., ktorý sa stal v roku 1996 obeťou vydierania. Prípad uzavrel súd v roku 2013. Za vydieranie odsúdili päť osôb, medzi nimi aj údajného šéfa nitrianskeho podsvetia a bývalého pracovníka ministerstva privatizácie.
Pivovar sa odsťahoval
V areáli bývalého pivovaru na Štefánikovej triede stoja dodnes historické budovy. Postavili ich v rokoch 1893 až 1895. Pôvodne v nich bol mestský pivovar.
Keď v roku 1926 zanikol, bola tu továreň na salámy, neskôr sklady a po roku 1944 sušiareň zeleniny. Výrobu piva a sladu v areáli obnovili v roku 1950. Fungovala až do roku 2004, keď ju spoločnosť Heineken Slovensko presťahovala do Hurbanova. Areál kúpil investor, ktorý tu rozbehol developerský projekt Nová Nitra. S výstavbou prvého polyfunkčného domu s bytmi začal v roku 2012.
Považské strojárne preslávili Babetta a Pionier
POVAŽSKÁ BYSTRICA. Jedna z najväčších strojárskych firiem na Považí dnes existuje už len formálne. Od roku 2000 je v konkurze, dosiaľ nie je ukončený.
Považské strojárne preslávili najmä motocykle. Známe boli značky Manet, Pionier či mopedy Babetta a Korado. Vyrábali aj športové motocykle. Spomienkou na túto éru je expozícia Vlastivedného múzea Považskobystrický motocykel.
Obdobie najväčšieho rozmachu podniku i mesta boli roky 1985 až 1995, keď sa rozbiehala výroba leteckých motorov. Postavili nové haly, stavať sa začalo aj sídlisko s priliehavým názvom Rozkvet.
„V roku 1995 sa strojárne transformovali na akciovú spoločnosť, jej dcérske spoločnosti získali po transformácii na holdingový typ právnu subjektivitu. Dnes z nich funguje, ale pod iným obchodným menom a majiteľom, len bývalá výroba ložísk, výroba tepla a elektrickej energie a tepelné spracovanie v bývalej kaliarni. Ostatné závody sa dostali do konkurzov,“ hovorí Pavol Mikuš, člen dozornej rady Považských strojární za zamestnancov.
V areáli, ktorý mal v minulosti strojársky charakter, funguje vyše osemdesiat rôzne veľkých firiem s rôznym výrobným programom. Zamestnávajú zhruba 6500 ľudí.
Samotné Považské strojárne už pripomína iba oplotený areál, vstup doň je voľný.
Strojárne na Považí
- Strojárne na Považí vznikli v r. 1929.
- Od r. 2000 sú v konkurze, ktorý stále nie je ukončený.
- Najznámejším produktom boli motocykle vrátane populárnej Babetty.
- V čase rozmachu mal závod aj pobočkami 12 500 zamestnancov.
- Dnes v areáli strojární fungujú iné firmy.
Od Stalina po ZŤS
MARTIN. Základný kameň strojárskeho podniku v Martine položili 16. mája 1948. Názov menil z pôvodného Závody J. V. Stalina cez Turčianske strojárne až po ZŤS Martin.
V Martine sa vyrábali tanky. Ešte v roku 1993 pracovalo vo vtedajších ZŤS viac ako šesťtisíc ľudí. Dnes už je veľká časť areálu bývalého strojárskeho gigantu schátraná.
V 70. rokoch zišlo z liniek martinského závodu takmer 3900 tankov T-55. Smerovali do krajín Varšavskej zmluvy, ale aj do Indie, Sýrie, Maroka či Egypta. ZŤS Martin sa tak zaradili medzi najväčších svetových výrobcov v odbore.
„Zisk však nebol až taký veľký, pretože väčšina obchodov sa uskutočnila v rámci RVHP s nejasným systémom účtovania,“ hovorí vojenský historik Vladimír Francev.
Modernejší tank T-72 sa už v takých veľkých sériách nevyrábal. Bol konštrukčne zložitejší, a teda drahší. „Tank stál trinásť miliónov korún, desaťkrát viac ako jeho predchodca T-55,“ vysvetľuje historik.
Po roku 1990 sa rozpadli východné trhy a firma sa nedokázala prispôsobiť novým podmienkam. Ešte na prelome 80. a 90. rokov zamestnávala tri štvrtiny pracovníkov martinského priemyslu. Rok 1993 začínali vtedajšie ZŤS Martin s vyše šesťtisíc zamestnancami. O osem rokov neskôr 7. júna 2001 bol na majetok spoločnosti, ktorá medzitým prešla viacerými transformáciami, vyhlásený konkurz. V súčasnosti je podstatná časť areálu schátraná. Ešte v ňom funguje niekoľko menších firiem, ktoré zamestnávajú pár stoviek ľudí
Ozeta skončila
TRENČÍN. Donedávna dnes už neexistujúci odevný podnik v Trenčíne vyvážal prvotriedne obleky, nohavice a kabáty do celého sveta. Ozeta vyrábala od roku 1940 do roku 2007, keď zastavili výrobu aj v poslednej prevádzke v Tornali. Začiatkom 40. rokov mala firma 176 ľudí.
Závod vyrábal takmer výlučne pre zahraničný trh, okrem hlavnej prevádzky v Trenčíne boli výrobné závody aj v Topoľčanoch, Hlohovci, Skalici a Tornali.
V 90. rokoch sa firma pretransformovala na akciovú spoločnosť, no postupne stratila trhy, až sa v roku 2002 dostala do konkurzu. V roku 2003 prevzala podnik finančná skupina Penta. O štyri roky závod zatvorili.
Obuvi je menej
PARTIZÁNSKE. Budúce mesto Partizánske vyrástlo spolu s Baťovými obuvníckymi závodmi na zelenej lúke, v chotári obce Šimonovany. Koncern Baťa si túto lokalitu zvolil v rámci svojej stratégie, ktorá budovala závody v málo rozvinutých regiónoch s vysokým potenciálom pracovnej sily a železničným spojením.
Výstavba závodov sa začala v roku 1938 a v roku 1948 sa obec stala mestom Baťovany. Len o rok neskôr Baťove závody znárodnili, premenovali sa na Závody 29. augusta (ZDA) a z Baťovian sa stalo Partizánske.
Po roku 1990 sa ZDA rozpadli na menšie podniky a v súčasnosti už nie je v meste obuvnícky priemysel ani zďaleka taký dominantný ako kedysi.
Dnes vyrábajú v areáli závodov obuv iba tri či štyri firmy. Spolu je dnes v areáli ZDA zamestnaných iba 1900 ľudí.
ZDA
- 1938 Baťove závody v Baťovanoch,
- 1948 premenované na Závody 29. augusta (ZDA);
- 9. 2. 1949 mesto premenované na Partizánske,
- ZDA vyrábali v 70. rokoch viac ako 25 miliónov párov obuvi ročne; zamestnávali 11-tisíc ľudí.
Sklárne obnovia
POLTÁR. Sklárska výroba živila v okrese Poltár desiatky rokov stovky ľudí. Ako prvá skrachovala skláreň v Málinci, nasledovali ju fabriky v Utekáči, Zlatne, Katarínskej Hute a v Poltári. Z utekáčskej sú dnes ruiny, areál v Málinci je na predaj, zlatniansky chátra. Funguje len fabrika v Poltári.
V bývalom areáli sklárskej fabriky spustili strojársku výrobu. Tento rok by mali obnoviť aj sklársku.
Vláda spoločnosti odsúhlasila investičnú pomoc takmer 12 miliónov eur. Fabriku Poltár Crystal & Steel vlastní Vladimír Poór.
Oživiť chátrajúci areál sa pokúša aj samospráva v Utekáči. Obec v roku 2010 získala štátnu pomoc na obnovu areálu bývalej sklárne Clara.
Areál bývalých sklární pred dvomi desaťročiami zamestnával približne 800 ľudí. Stroje bývalej sklárne skončili v šrote v Maďarsku.
V priemyselnom parku by mohlo nájsť zamestnanie približne 400 ľudí. V obci žije okolo tisíc ľudí a je tu vyše 24-percentná nezamestnanosť.
Železiarne zvýšili počet Košičanov štvornásobne
KOŠICE. Železiarne v časoch najväčšieho rozmachu v roku 1975 zamestnávali takmer 23tisíc ľudí. Počet zamestnancov sa postupne znižoval na súčasných niečo vyše 10 000 a ďalších asi 1500 je zamestnaných v rôznych dcérskych spoločnostiach s väčšinovou kapitálovou účasťou košického U. S. Steelu.
Plánovači z ÚV
Bývalé VSŽ vznikli v hlavách plánovačov na ÚV KSČ v Prahe v 50. rokoch minulého storočia ako nepriamy pokračovateľ Hutníckeho kombinátu (HUKO), ktorý sa mal na Bočiari pri Košiciach budovať od roku 1951. S reálnou výstavbou sa začalo o pár kilometrov ďalej, pri Šaci v januári 1960.
Prvé plechy opustili VSŽ v roku 1964, o rok neskôr začala prevádzku prvá z troch vysokých pecí.
VSŽ sa stali jedným z najmodernejších hutníckych podnikov vo vtedajšom východnom bloku. Vyrábali sa tu najmä plechy, karosérie, oceľové pásy a tiež niektoré strojárske výrobky. Tie sa vo veľkom objeme vyvážali až do 40 krajín sveta vrátane „kapitalistických“ štátov. Vďaka VSŽ sa počet obyvateľov Košíc zvýšil z pôvodných 60 000 až približne na štvornásobok.
Rezeš a syn
Po revolúcii a divokej privatizácii spoločnosti Mečiarovou vládou sa podnik dostal do rúk podnikateľskej skupiny okolo Alexandra Rezeša a jeho syna Júliusa.
V roku 1998 VSŽ takmer zbankrotovali, keď zahraničným bankám dlhovali takmer 13 miliárd korún a tie neboli schopné splácať. Následne na to J. Rezeša nahradil na čele spoločnosti krízový manažér Gabriel Eichler, ktorý mal udržať VSŽ pri živote a pripraviť podnik na predaj niektorému zahraničnému koncernu. To sa udialo 24. novembra 2000, keď čisto hutnícku časť bez rôznych pridružených činností prevzal americký U. S. Steel. Američania už predtým v Košiciach pôsobili, ešte za Rezešovcov vytvorili s VSŽ spoločný podnik.
V roku 2012 dostal U. S. Steel viaceré ponuky na predaj železiarní, tá najkonkrétnejšia prišla od firmy Metinvest ukrajinského multimiliardára Rinata Achmetova. Američania ju odmietli, pretože cena nebola ani polovičná v porovnaní s 1,5 miliardy dolármi, za čo ju údajne chceli predať.
VSŽ
- Železiarne vznikli 4. januára 1960.
- Hutnícka časť spoločnosti zanikla 24. novembra 2000, keď ju odkúpila americká firma The United Steel Corporation (U.S. Steel).
- Nehutnícke časti spoločnosti sa po viacerých transformáciách a zmenách názvov dostali pod spoločnosť Slovenské investičné družstvo spájaného s finančnou skupinou Penta.
VSS Košice
KOŠICE. Začiatok strojárskeho priemyslu v Košiciach sa datuje do roku 1886. Vtedajší národný podnik Východoslovenské strojárne vznikol v roku 1950. Názov s výnimkou rokov 1978 - 1990 (vtedy ZŤS Košice) zostal s rôznymi prívlastkami až do definitívneho konca v roku 2013.
V strojárňach sa vyrábali pneumatické a parovzdušné buchary, trecie vretenové lisy, prevodovky, membránové čerpadlá a vagónové cisterny.
Neskôr sa produkcia špecializovala na najmä na chemický priemysel. Od 70. rokov sa prešlo na výrobu špeciálnych vozidiel, nadstavieb účelových automobilov, lisov a prevodoviek a neskôr aj na automiešače betónu.
Pred revolúciou zamestnávali vtedajšie ZŤS 2500 ľudí, ich počet sa postupne zmenšoval. Po revolúcii tvorilo základ výrobného programu najmä prevodovky, automiešače betónu alebo prepravníky LPG, ktoré sa dodávali až do 50 krajín sveta.
Zamestnanci často aj niekoľko mesiacov nevideli svoje výplaty. Do firmy ešte v roku 2005 vstúpila prevzatím manažérskej kontroly cez svojich partnerov investičná skupina J&T, ktorá tým podľa vlastných vyjadrení len kapitalizovala svoje pohľadávky.
Ani to však podnik nezachránilo, keď dlhy prevýšili desať miliónov eur, VSS sa rozdelili na stratovú strojárenskú časť VSS Trading a zdravú zlievarenskú časť VSS foundry. Už o pár mesiacov skončil v konkurze VSS Trading, v roku 2013 ho nasledovalo VSS foundry.
Ešte minulý rok sa špekulovalo, že by podnik mohol kúpiť nový investor, ale zatiaľ zostalo len pri plánoch.
Soľ sa už neťaží
PREŠOV. Spoločnosť Solivary, a. s., Prešov vznikla v roku 1992. Bola jediným producentom kuchynskej soli na Slovensku, a vyvážala aj do zahraničia. Ročne vyťažili okolo stotisíc ton.
Do vážnych problémov sa spoločnosť dostala v roku 2008. Cenou už nedokázala konkurovať Poľsku, Rakúsku či Ukrajine, ktoré ťažili soľ v omnoho väčších objemoch. Navyše, ich technológia bola už značne zastaraná. V roku 2009 sa dostali Solivary do konkurzu.
Prešovské Solivary kúpila spoločnosť Kolifaktor za osem miliónov eur. Z večera na ráno tak prišlo o prácu 155 ľudí. Spoločnosť získala technológiu, nehnuteľnosti aj rozostavaný závod v Zbudzi pri Michalovciach. Neťažia však, hoci stále sa prešovská soľ predáva. Nie je však z Prešova.
Areál magnezitky chátra
Pálený magnezit sa na košickom Bankove vyrábal od roku 1901. Podnik vo forme, v akej ho poznajú Košičania, sa do priestorov medzi Aničkou a Ťahanovcami presťahoval v roku 1953. Zanikol v roku 1997.
Magnezitka s rozlohou pätnásť hektárov leží v priemyselnej zóne. Väčšia časť komplexu je v dezolátnom stave, v časti areálu je sklad železného šrotu.
V starej magnezitke na Bankove fungovali dve šachtové pece, v tej presťahovanej na košickom Severe pracovali štyri rotačné pece, z ktorých sa neskôr dve odstavili.
Do vzniku VSŽ bola magnezitka najväčším zamestnávateľom v meste. Už za socializmu silneli tlaky, aby sa magnezitka pre znečisťovanie životného prostredia zrušila alebo presťahovala mimo mesta.
Starý závod odstavili v čase primátorovania Rudolfa Schustera, v období, keď ešte nebol uvedený do prevádzky nový závod v Bočiari. O prácu prišlo 600 ľudí.
Pätnásťhektárový areál chátra, uvažovalo sa o výstavbe kogeneračnej elektrárne na výrobu tepla a elektrickej energie, o betonárke, hoteli či o predajni švédskeho nábytkárskeho reťazca IKEA.
Teslu zničil trh
NIŽNÁ. Teslákom na Orave je za ich fabrikou smutno. Bola fenoménom, ktorý výrazne ovplyvnil životy ľudí v regióne, pomohla kultúre, športu, vzdelávaniu, bytovej výstavbe i doprave.
V čase rozmachu zamestnávala Tesla Orava v materskom závode a v pobočkách zhruba osemtisíc ľudí, vyrábala až pol milióna televízorov ročne. Jej výrobok bol vari v každej domácnosti v bývalom Československu.
V trhovom systéme po otvorení hraníc to však Oravci nezvládli. V prvej polovici 90. rokov sa československý monopol začal zmietať v rýchlo sa meniacom konkurenčnom prostredí. Strácal odbytiská a ľudia strácali prácu. Možnosť záchrany videla fabrika v spolupráci so zahraničným partnerom, o možnostiach rokovala s viacerými. Podľa Stanislava Abaffyho, niekdajšieho riaditeľa trstenského závodu Tesly Orava, tieto rokovania nezvládli. „Nové mladé vedenie podniku malo síce veľkolepé plány, ale chýbali mu skúsenosti. Myslím si, že v tom čase mal manažment konať ráznejšie. Mohol radšej využiť spoluprácu s ázijskými a východoeurópskymi firmami, ktoré v tom čase mali záujem vstúpiť na naše a východoeurópske trhy.“
V roku 2000 doviedla klesajúca konkurencieschopnosť a úverová zadlženosť fabriku na Orave do konkurzu.
Na hornej Orave je málo rodín, z ktorých by niekto nebol teslákom a mnohí na ňu spomínajú.
Fabrika v Nižnej
- Fungovala od r. 1957 do r. 2000.
- Vyrábala televízory.
- Zamestnávala 8000 ľudí.
Podpolianci si zachránili podnik
DETVA. Pracovníci máloktorej firmy sa v boji za svoju vec zviditeľnili tak ako zamestnanci Podpolianskych strojární v Detve. Prvého júla 2003 na dva dni zablokovali štátnu cestu I/50. Išlo o zúfalý krok, ktorý napokon prispel k tomu, aby sa veci pohli dopredu. O nevyplatené mzdy a odstupné síce zápasili na súdoch ešte niekoľko rokov, no v ten rok fabriku zachránili pred likvidáciou.
Základný kameň spoločnosti tvoriacej súčasť národného podniku Tatra Kopřivnice položili v roku 1950. Prvý výrobok - rýpadlo Škoda D500, opustil brány podniku v roku 1954.
Za oficiálny dátum samostatného pôsobenia podniku je považovaný 1. január 1955, odkedy začal podnik pôsobiť pod názvom Podpolianske strojárne Detva. V časoch najväčšej slávy zamestnával viac ako šesťtisíc ľudí.
Podnik vyrábal stavebné stroje a výrobky špeciálnej techniky, teda zbrane. Medzi najznámejšie patril pásový obrnený transportér OT 62 a pásové bojové vozidlá pechoty BVP-1. Špeciálna výroba v Detve skončila po Nežnej revolúcii v roku 1989.
Dnes pôsobí v areáli bývalého strojárskeho gigantu viac firiem, nástupnícka PPS Group zamestnáva takmer 1100 ľudí.
Ťažiskový výrobný program je zameraný na výrobu zvarencov – ramien, rámov, výložníkov a ďalších oceľových konštrukcií pre výrobcov banských, stavebných, manipulačných a lesných mechanizmov a strojov.
So Slovenkou zhodili i minulosť
BANSKÁ BYSTRICA. Keď sa pred dvoma rokmi zahryzli bagre do starých objektov bývalého textilného areálu Slovenka v Banskej Bystrici, mnohí ľudia prežívali veľké sklamanie.
Historička architektúry Klára Kubičková vtedy povedala, že odchádza aj časť priemyselnej histórie mesta. Búrali sa nielen novšie objekty Slovenky, ale aj pozostatky starých významných fabrík, ktoré v areáli kedysi sídlili – Furdikovskej súkenky či Stoličkovej továrne na výrobu ohýbaného nábytku.
Pamiatkari trvali aspoň na zachovaní takzvaného furdikovského domu, no nepodarilo sa zachrániť ani ten. Dôvodom vraj bola narušená statika.
Stoličkovú továreň založil v roku 1874 podnikateľ Gustáv Harnisch, pričom patrila v tom čase k najvýznamnejším fabrikám na strednom Slovensku.
Neskôr sa premenovala na Banskobystrickú nábytkáreň (1892) a začiatkom 20. storočia ju vlastnil koncern Mundus. Po prvej svetovej vojne kúpila továreň firma Jána Furdika a prebudovala ju na súkenku.
Po roku 1948 fabriku znárodnili a neskôr prestavali na pletiarsky závod Slovenka. Ten po roku 1989 po privatizácii zanikol.
Kysuce. Prežil len areál
KRÁSNO NAD KYSUCOU. Kysucké drevárske závody boli svojho času druhým najväčším zamestnávateľom v kysuckom regióne a najväčším drevárskym zamestnávateľom na strednom Slovensku. V časoch svojho rozkvetu zamestnával podnik 2500 až 3000 ľudí.
Závody v Krásne boli zároveň strediskom pre všetky drevospracujúce závody na Kysuciach. Podnik vyrábal okná a balkónové dvere, prenosné bunky, dosky a nekonečné hranoly.
Pri podniku fungovalo stredné odborné učilište drevárske s internátom.
V roku 1998 podnik ohlásil bankrot. Areál bývalého závodu zaberá 130 hektárov, dnes tu pôsobí niekoľko firiem strojárskeho a drevárskeho zamerania. Vyrastá tu tiež nový závod na výrobu automobilových komponentov, v ktorom by už v dohľadnom čase mali nájsť zamestnanie stovky ľudí.
Pratexácky tunel
ČADCA. Osud čadčianskej Sloveny, neskôr premenovanej na Pratex, poznačil životy stoviek ľudí. Na výplaty po krachu fabriky čakali deväť rokov.
Textilka fungovala v Čadci od roku 1905 do roku 1922, obnovili ju v máji 1946. Závod, ktorý patril pod podnik Slovena Žilina, zamestnával spočiatku 600 ľudí. V Čadci sa vyrábali oblekové, pletené, nábytkové látky, tiež aerotermické prikrývky. V roku 1975 dokončili nový závod na výrobu česanej priadze. V roku 1982 mal závod už viac ako 2000 pracovníkov a tento stav sa udržal až do roku 1990, keď sa stal obeťou privatizačných záujmov.
Nástupca Sloveny Pratex Čadca skončil výrobu v roku 1999. Po vytunelovaní textilky zostalo na dlažbe 700 ľudí, ktorým firma, ktorá sa dostala do konkurzu, dlhovala na mzdách a odstupnom približne 10 miliónov korún. Zamestnancom nepomohla ani hladovka.
Súdny spor sa skončil až začiatkom roku 2006. Ďalšie dva roky predávala správkyňa konkurznej podstaty majetok. Bývalí zamestnanci Pratexu sa v roku 2008 obrátili na Najvyšší súd a na ministra spravodlivosti.
Výplat a odstupného sa pratexáci dočkali po vyše deviatich rokoch, v októbri roku 2008. Bola potrebná zmena zákona, ktorou sa bývalí zamestnanci skrachovaných podnikov preklasifikovali zo štvrtej do druhej skupiny nárokujúcich si veriteľov.
Tatravagónka ťahá 93 rokov
POPRAD. Tatravagónka Poprad funguje od roku 1922. Začínali opravou železničných vozňov, dnes ich vyrábajú. Podnik zamestnáva okolo 2150 ľudí. Prevádzku prerušili iba v 30. rokoch, keď sa dostal do konkurzu.
Známa bola ako zámočnícka dielňa Jána Halata, ktorá opravovala vozne. Neskôr začala s výrobou dvojnápravových vagónov. V roku 1948 podnik znárodnili a vznikla Vagónka Tatra. Stala sa jediným výrobcom otvorených vozňov.
V roku 2006 sa spoločnosť Optifin Invest stala majoritným vlastníkom Tatravagónky Poprad.
Autor: redakcie MY, KORZÁR
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
