Kým bol Mečiar silný muž, odídenci ho nemuseli trápiť. Konjnuktúrnych rytierov schopných znášať aj vrtochy zakladateľa bolo vždy dosť. Teraz, keď je Mečiar už len bohatý a padol aj jeho mýtus spasiteľa, ktorý sám nič nechce, ale dopraje svojím verným, sú hlasy požadujúce jeho odchod z čela hnutia a politiky oveľa nebezpečnejšie. Pre slovenskú politiku tiež.
Mečiar sa stal symbolom nulovej koaličnej schopnosti, izolácie svojského výkladu demokracie väčšiny a stal sa neprijateľným k dosiahnutiu aspoň východiskových predsavzatí krajiny - teda členstva NATO a EÚ. Stal sa teda politikom, ktorý ešte vedel utrpieť víťazstvo, ale už nie je schopný vládnuť. Nieto totiž s kým.
Stal sa však jedinou personifikáciou zla v slovenskej politike. Každý, kto ho za desať rokov opustil, sa stal zrazu prijateľným demokratom. Nedávno tu ešte hrozilo možné spojenectvo s Gašparovičom a jeho HZD. Našťastie Gašparovič neumožnil slovenským politikom znovu preukázať schopnosť neskonalého morálneho relativizmu, no táto schopnosť v Bratislave stále žije a má svoje riziká.
Ak Mečiar padne, v hnutí zostanú ľudia, ktorí mu boli verní až do poslednej chvíle. Prečkali s ním štvorročné obdobie v opozícii a čakali na ďalšiu príležitosť. Ona však príde len bez otca - zakladateľa, a tak sa Mečiar stal nepohodlným, čo je však najhoršie, podobne ako v prípade transformovaných komunistov sa stanú aj Mečiarovi najbližší transformovanými mečiaristami hľadajúcimi svoje miesto. Hrozí, že ľudia, ktorí s ním vedome spolupracovali po povestnej novembrovej noci, po únose Kováča mladšieho, po znemožnení vyšetrenia politickej vraždy, po vypoklonkovaní z Madridu a Luxemburgu, sa zrazu ocitnú v pozícii želateľného koaličného partnera. Stačí len trochu intenzívnejší odstredivý pohyb vo vládnej koalícii.
Na Slovensku znovu hrozí hrubá čiara za minulosťou.
