ch vlnách odchodov zostalo v Mečiarovej strane ešte toľko „demokratov“, že sa nazbierali na vlnu štvrtú. Menej obdivuhodné je, ako sa tí demokrati prejavujú, kým sú v HZDS.
Podobne ako všetky doterajšie odchody aj v poradí štvrtý trpí vnútornými rozpormi, ktoré vyplývajú z toho, že demokraticky založený politik mohol v HZDS pôsobiť len v takom prípade, keď sa svojho pôvodného založenia vzdal. Čím dlhšie v hnutí pôsobil, tým viac ho musel minimalizovať. Ak niekto z HZDS odchádza po dvanástich rokoch, tak nemá ani najmenšiu šancu, aby jeho krok vyznel vierohodne. Nemá ju ani Vojtech Tkáč.
Odchádzajúci podpredseda svojho šéfa kritizuje ako ešte nikto. On sa totiž snaží povedať, že je lepším „házetdesákom“ než Mečiar. Tkáč tvrdí, že „časť vedenia HZDS úmyselne znefunkčnila prácu tohto najväčšieho politického subjektu“ a kvôli svojmu predsedovi vraj „strana prestáva plniť regulárnu úlohu opozičnej strany“. Tkáč dokonca naznačil, že Mečiarovi a jeho ľuďom ide o to, aby sa zbavili značky HZDS a tým aj dlžôb a zlého imidžu. Jeho vyhlásenia, že sa strana musí zbaviť Mečiara, lebo je najväčšou brzdou, a že sa ho treba zbaviť preto, lebo „Slovensko potrebuje HZDS a HZDS potrebuje Slovensko“, majú zapôsobiť na členov strany, ktorým imponuje súťaž, kto je lepší „házetdesák“. Pritom je zrejmé, že Tkáč ju nemyslí vážne, lebo keby súťažil naozaj, nemohol by ani pripustiť svoj odchod z HZDS. A on ho už ohlásil.
Na rozdiel od Ivana Gašparoviča, ktorý sa od HZDS a svojej minulosti nedištancoval, Vojtech Tkáč v mene svojej skupiny vyhlásil: „Sme pripravení dištancovať sa od všetkých skutkov, ktoré znevážili meno HZDS v rokoch 1990 až 2002.“ Ako keby to, čo znevážilo HZDS, boli iba jeho skutky, a nie politika. Presne tá, ktorú takmer celá Tkáčova skupina podporovala, a z ktorej prominentní členovia novej platformy aj najviac profitovali.

Beata
Balogová
