V noci 29. apríla 1996 explodovalo v Bratislave v blízkosti reštaurácie Riviéra auto. Zahynul v ňom mladý 26-ročný bývalý príslušník kriminálnej polície Róbert Remiáš. Bol blízkym priateľom Oskara Fegyveresa, príslušníka SIS, korunného svedka v kauze zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny.
Na prípad sa vzťahovali tzv. Mečiarove amnestie z roku 1998. O zrušenie amnestií sa chce opäť pokúsiť KDH, naposledy vyšiel v parlamente s touto iniciatívou Ján Mičovský z klubu Obyčajných ľudí v júni minulého roku.
Matka Roberta Remiáša Anna Remiášová stále verí, že vinníci zodpovední za smrť jej syna budú potrestaní. V parlamente ich zrušenie neprešlo ani tento rok.
Veríte, že Mečiarove amnestie raz zrušia a vražda vášho syna sa vyšetrí?
„Áno, verím. Stále je nádej. Vraždu už vlastne vyšetrili, lenže Mečiarove amnestie zablokovali, aby boli vinníci potrestaní. Ak by všetci, ktorí majú tú právomoc, logicky rozmýšľali a s čistým svedomím rozhodovali, tak by amnestie zrušili už len preto, že udeľovanie amnestií je výsostné právo prezidenta, a to až po uvedení do funkcie. Ako je možné, že túto právomoc zneužil iba zastupujúci člen vlády? Ním udelené amnestie mali byť neplatné. A ako je možné dať amnestiu na zločin, ktorý ešte nevyšetrili? Všetkým je jasné, že amnestie udelili sami sebe, pretože teroristický čin únosu a vraždy spáchal štátny orgán, bola to politická vražda na objednávku.“
Rana zo straty syna sa nikdy nezacelí. Ako ste sa s tým naučili žiť?
„Najväčšia bolesť, ktorá nikdy neutíchne je, keď matka pochováva svoje dieťa. V tomto prípade je to o to krutejšie, lebo Róberta upálili zaživa. Denne sa mi vracia predstava, ako kričí o pomoc a prežívam tú hrôzu. Plakať už nedokážem, všetky slzy som si už vyplakala, bolesť je preto o to silnejšia. Tento rok to bude už 19 rokov od zavraždenia môjho syna, pre mňa je to však stále ako včera. Veľmi som túžila zomrieť, nebolo mi to dopriate. Preto, ak tu ešte musím žiť, tak nech som užitočná. Snažím sa pomáhať iným v ich bolestiach a trápeniach. To mi pomáha prežívať.“
Koľko rokov by mal dnes váš syn?
„Tento rok by sa dožil 45 rokov.“
Aký bol?
„Mal necelých 26 rokov, keď ho zavraždili. Tak ako všetci v jeho veku mal svoje priority, sny a túžby. Bol priateľský a obetavý. Mal úžasnú schopnosť vyžarovať pozitívnu energiu, pokoj a dobro, čo pocítil každý, kto s nim prišiel do styku.“
Prečo podľa vás musel zomrieť?
„Zavraždili ho preto, lebo chcel, aby sa všetci ľudia na Slovensku dozvedeli, že predstavitelia vládnej moci páchajú teroristické činy na vlastných občanoch. Ťažko sa mi žije s tým, že tu už nie je, ale som naňho hrdá, lebo zachránil dva ľudské životy, keď páchatelia likvidovali svedkov.“
Kto je podľa vás za vraždu vášho syna zodpovedný?
„Mečiar a Lexa. Potvrdil to i nebohý Svěchota.“
Ako vnímate, že bývalého šéfa SIS Ivana Lexu súdy postupne oslobodili vo všetkých kauzách, ktoré súviseli s výkonom jeho funkcie a uspel aj so sťažnosťou proti Slovensku na Európskom súde, aj vďaka Mečiarovým amnestiám?
„Toto je možné iba na Slovensku. Slovenská spravodlivosť má poriadne zaviazané oči. Naše zákony sú zlé. Dávajú priestor zločincom, aby zostali nepostihnuteľní, ak na to majú dostatok prostriedkov. Európsky súd zrejme rešpektuje rozhodnutie súdu zo Slovenska, a preto nemal inú možnosť.“
