budú pravdepodobne dlhodobo viazať na seba časť bývalých voličov HZDS, SNS a SDĽ, čo by im na čas mohlo zaistiť až dvojcifernú podporu voličov.
Na druhej strane, v praxi nemajú čo týmto voličom ponúknuť, akokoľvek by si želali spätnú zmenu režimu, nie je už možná a v novej spoločnosti sú zbytoční. Ich riešenia patria do éry pred rokom 1989 a dnes sa už nedajú použiť, navyše sa žiadna iná strana nebude kompromitovať spoluprácou s nimi. Svoj čas v parlamente jednoducho presedia - dovtedy, kým ich voliči sami nezistia, že z nadávania na režim sa ešte nikdy nikto nenajedol.
Podobne ako komunisti sú v postsocialistickej spoločnosti stratené aj odbory. Nemajú za sebou nijaké tradície obhajovania práv pracujúcich ľudí, vznikli transformáciou ROH, ktoré bolo slúžkou komunistickej strany. Ak Ivan Saktor hrdo vyzýva poslanca Galbavého, aby sa priznal, čie záujmy obhajuje (SME 27. 12.), zabúda podobnú otázku položiť sám sebe.
Odbory sú totiž na celoštátnej úrovni silné len vtedy, ak majú autoritu na úrovni jednotlivých fabrík. Ak sa dokážu účinne zastať pracovníka, ktorého zamestnávateľ protiprávne prepustil, prípadne mu „zabudol“ vyplatiť odchodné či dokonca poslednú výplatu. Sú schopné organizovať štrajk v spoločnosti, ktorá by si mohla dovoliť zvýšenie platov, ale bez vonkajšieho tlaku tak nechce urobiť. Dokážu zabrániť čiernemu zamestnávaniu cudzích štátnych príslušníkov či tunelovaniu podniku. Ak majú samotní zamestnanci pocit, že platiť členské príspevky sa jednoducho oplatí.
Takéto odbory okrem iného napríklad vedia, čo skutočne zamestnanci potrebujú. Napríklad limitovanie počtu nadčasových hodín, ktoré presadzuje Ivan Saktor, potrebuje väčšina pracujúcich asi toľko ako ryba bicykel. Pokiaľ pracujú v súkromnej firme, majiteľ zákaz zväčša nejako obíde v horšom prípade tak, že vyžaduje od ľudí nadprácu zadarmo. Takýmto spôsobom postupujú niekedy aj štátne školy, žiaci nemôžu ostať bez dozoru len preto, že učitelia majú vyčerpané nadčasy… Naopak, ak má sanitár v nemocnici „odrobené“ nadčasy, do práce skutočne nenastúpi (a jeho prácu musia zadarmo odrobiť sestričky).
Inak povedané, keďže odbory na lokálnej úrovni poriadne nefungujú, nevedia, čo majú žiadať na úrovni celoštátnej. Mechanicky potom prenášajú na slovenskú pôdu požiadavky odborárov Európskej únie, ktorí však existujú v diametrálne iných podmienkach.
Naše odbory nikdy neboli skutočným oponentom vedení podnikov a nedokážu sa ním stať ani dnes. Naopak, neustále sa snažia vybavovať u vlády veci, ktoré mala na starosti za socializmu, ale dnes už nie napríklad spomínané zvýšenie platov. Nakoniec, je ošemetné ťahať sa za prsty s vplyvnými majiteľmi podnikov v regiónoch. Oveľa jednoduchšie je priviesť do Bratislavy autobusy plné robotníkov či hodiť Dzurindovi do záhrady hrdzavý bicykel - organizovať z vyzbieraných peňazí výlety vedeli odbory už za čias socializmu.
Nečudo, že ich autorita neustále klesá. Ak by dnes Ivan Saktor vyzval pracujúcich na generálny štrajk, výsledkom by bola komédia, jednoducho by ho takmer nikto neposlúchol. Nie preto, že by ľudia neboli nespokojní, ale preto, že nemajú dôvod dôverovať Saktorovi.
Ak by sa teda splnila Mečiarova vízia a šéf odborov by sa stal lídrom novej zjednotenej ľavice, malo by to najmä dva dôsledky, akcia „Koncoš II“ by bola posledným klincom do ľavicovej rakvy a samotný Saktor by zbytočne prišiel o celkom dobrý plat.
