Sociologička Barbora Holubová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny sa venuje násiliu na ženách dlhé roky. Pozornosť na túto problematiku pritiahol pred pár dňami Vladimír Jánoš, ktorý sa po tom, čo ho manželka obvinila z týrania, vzdal mandátu poslanca za stranu Smer.
Spôsob, ako prípad Jánoš prenikol na verejnosť, je neštandardný. Informovala o ňom zvláštna organizácia, ktorá sa venuje organizovanému zločinu a terorizmu a na jej čele stojí bývalý policajt a príslušník SIS. Čo si o tom myslíte?
„V každom prípade považujem za pozitívne, že sa takýto prípad vyplavil na povrch. Možno spôsob naozaj nie je štandardný, čo však možno len naznačuje, aké ťažké je takéto prípady dostať na verejnosť a do riadneho trestnoprávneho procesu. Odstrašujúce je, že ak násilie v tomto prípade naozaj trvalo viac ako desať rokov, potvrdzuje to už známe poznatky o násilí na ženách v intímnych vzťahoch. Stupňuje sa, je dlhotrvajúce a ťažko sa z neho vymaniť. Prípad pani Jánošovej je ukážkový v tom, čo všetko sa môže udiať, ak ide o relatívne vysoko postaveného násilníka, aké má rôzne páky, manipulačné techniky, možnosti vydierania, zastrašovania. O to je tento prípad hroznejší.“
Tým, že je to človek z politiky, ktorý dokáže aj ovplyvňovať úrady a štátne orgány, môže ľahšie páchať násilie?
„Minimálne by som predpokladala, že páchateľ sa takto cíti istejší. Naozaj sa mu to prepečie, vie zatiahnuť za tie správne nitky, alebo kontaktovať niekoho, komu môže prisľúbiť nejakú protislužbu. O to je to nebezpečnejšie. Takýchto prípadov je relatívne veľa, ale podľa prípadov odsúdených násilníkov, ktoré sa medializujú v bulvári, to vyzerá tak, že násilie sa vyskytuje iba v príjmovo nižšie postavených rodinách. Nám však výskumy ukazujú, že ženy, ktoré priznali akúkoľvek skúsenosť s násilím, najmä s násilím v intímnych vzťahoch, sú naozaj naprieč všetkými spoločenskými vrstvami.“
Stranícki kolegovia Jánoša vraveli, že si nič nevšimli, javil sa im ako milý človek. Je takáto reakcia okolia príznačná? Robí násilník väčšinou dobrý dojem?
„Poznatky hovoria o tom, že často ide o násilníkov s dvojakou tvárou. Ten človek sa naozaj správa úplne inak v domácnosti voči svojej partnerke a deťom a inak navonok. Ak sa niekto vyjadrí, že páchateľ je slušný človek, minimálne by som čakala dodatok: Ale samozrejme, ja neviem, ako sa takýto človek môže správať v súkromí.“
Počuli sme aj z úst najvyšších predstaviteľov Smeru, že Jánoš urobil dosť tým, že sa vzdal funkcie a mandátu a treba rešpektovať prezumpciu neviny. Sú však ich vyjadrenia o tomto konaní ich kolegu v poriadku?
„Určite musí prebehnúť riadny vyšetrovací proces. Dúfam, že vyšetrovatelia a vyšetrovateľky budú postupovať veľmi dôkladne a zoberú do úvahy aj dĺžku násilného vzťahu, čo nie je samozrejmosťou - vždy sa vyšetruje len aktuálny skutok. Dúfam, že v tomto prípade to tak nebude. Pokiaľ ide o vyjadrenia politikov, obzvlášť jeden ma zarazil. Ak je naozaj pravda, že pán minister vnútra sa vyjadril v tom zmysle, že išlo možno o manželskú hádku alebo o rozhádanú domácnosť, to je naozaj nevhodné. Ak je totiž pravda, že pán Jánoš mohol ohrozovať pani Jánošovú zbraňou, tak v žiadnom prípade nemohlo ísť o rozhádanú domácnosť. Takéto bagatelizované hodnotenie situácie sa vyskytuje často a výrok ako keby predznačoval určitú obhajobu konania násilníka alebo aj jeho legitimizáciu. Respektíve ide o veľmi časté neuznanie traumatizujúcich skúseností žien, v tomto prípade pani Jánošovej.“
Násilie na ženách si často ľudia zamieňajú s bežnými manželskými spormi. Má domáce násilie charakteristické znaky, podľa ktorých sa dá identifikovať?
„Jednoznačne. Hádka a násilné správanie voči partnerke – čiže ponižovanie, neustála kontrola, dehonestácia a vyhrážanie sa – to sú dve diametrálne rozdielne veci. Keď sa stretávame s vedúcimi predstaviteľmi polície, často hovoria o žabomyších vojnách medzi manželmi. Ak majú vykázať násilníka z domu, očividne akoby neboli schopní identifikovať ten rozdiel.
