Prejav Pavla Hrušovského na slávnostnej schôdzi NR SR k 10. výročiu vzniku SR

Bratislava 1. januára (TASR) - Pri príležitosti slávnostného zasadnutie Národnej rady SR k 10. výročiu vzniku samostatnej Slovenskej republiky uvádzame prejav predsedu parlamentu Pavla Hrušovského v plnom znení:

"Vážená pán prezident,

vážené poslankyne, vážení poslanci,

vážený pán predseda vlády,

vážení ministri,

vážení členovia diplomatického zboru,

vážení spoluobčania,

Láska, šťastie a zdravie sú základným predpokladom pokoja, ktorý všetci tak veľmi potrebujeme. Rád by som nám všetkým zaželal plnosť všetkých troch, aby bol tento rok naplnený radosťou a pokojom pre celú našu krajinu a všetkých jej obyvateľov.

Uplynulo desať rokov od vzniku Slovenskej republiky. Jej zrod patrí spolu s Novembrom 1989 a očakávaným vstupom Slovenskej republiky do NATO a Európskej únie k trom kľúčovým okamihom našich najnovších dejín.

November 1989 znamenal začiatok budovania novej, slobodnej spoločnosti na Slovensku. Bez neho by nebolo 1. januára 1993 a vzniku demokratickej samostatnej štátnosti. Vstup do európskych štruktúr otvára cestu k našej ďalšej existencii a uplatneniu v západnom svete slobody, demokracie a prosperity.

Dnešok je pre nás predovšetkým výzvou do budúcnosti. Máme jedinečnú a v našich dejinách ojedinelú príležitosť vytvoriť slušný a vo svete rešpektovaný domov pre všetkých občanov našej vlasti.

V dnešnom dni je pre nás sprítomnených desať rokov budovania vlastného štátu. Počas nich sme viedli zápas o nové pravidlá spoločnosti. V tomto zápase sme nielen revidovali demokratické deficity, ale zároveň hľadali najlepší spôsob ako odstrániť dedičstvo komunistickej samovlády, ktorého dôsledkom bol sebazničujúci úpadok spoločnosti. Prežili sme roky enormného vypätia, ktoré neobišlo ani jedného člena našej spoločnosti. Všetkým občanom patrí vďaka za to, že za desať rokov sa podarilo zabezpečiť pre Slovenskú republiku vnútornú stabilitu. Bez nej by žiadne zmeny neboli možné.

Dnes je Slovensko vďaka rokom práce v úplne inej situácii ako v novembri 1989 alebo januári 1993. Máme nové perspektívy, stojíme pred novými výzvami.

O niekoľko mesiacov máme šancu zasadnúť ako plnoprávny člen do dvoch najvýznamnejších organizácií euroatlantického spoločenstva. Tento vstup bude znamenať prijatie nových záväzkov a postúpenie časti našej suverenity, čo nás stavia pred novú, nesmierne náročnú situáciu, ktorá ovplyvní charakter našej spoločnosti. A keďže práve o tento charakter zvádzame historický zápas, je potrebné pozrieť sa, v akom stave sa dnes - pred výzvami budúcnosti - nachádzame. V tento slávnostný deň v historických priestoroch Národnej rady sa preto treba upriamiť nielen na budúcnosť a prítomnosť, ale aj na našu históriu. Ona totiž otvára cestu k dnešku a určuje smerovanie k budúcnosti.

Pri dnešnej slávnostnej príležitosti chcem ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky otvoriť diskusiu o Slovensku v inej podobe, ako sme ju poznali od roku 1989. Nebudem klásť dôraz na obhajobu či kritiku jednotlivých fragmentov alebo udalostí v dejinách slovenského národa, nebudem súdiť jednotlivé osobnosti. Tieto plochy boli dostatočne vyčerpané polemikami historikov, sociológov, ideológov - a vo veľkej miere aj politikov. Bol to nevyhnutný proces, ale práve tento štýl argumentácie nás nepriviedol k tomu najpotrebnejšiemu k prijatiu našich dejín. Odmietali a posudzovali, vyzdvihovali a hanili, mytologizovali a démonizovali sme dosť dlho aj obšírne. Dnes už máme povinnosť začať tvoriť. Tvoriť obraz toho, čo je vpísané hlboko v nás, v našich predkoch, našej krajine. A na tomto základe sebavedome predstaviť Slovensko ako krajinu pripravenú vplývať na vývoj Európy a dianie vo svete.

Ak som spomenul zápas o charakter, ten sa najlepšie odráža v tvári. Bude to TVÁR našej krajiny, o ktorej budem hovoriť. Ako u človeka aj pri krajine totiž práve jej tvár najviac vypovedá o tom, aké spoločenstvo ju tvorí, čo prežilo, a čím je vo svojej podstate. Tvár o podstate vypovedá oveľa viac ako samotné meno, pretože odzrkadľuje všetko dobré aj zlé, otvorené aj zabudnuté. Tvár nie je možné odňať a veľmi ťažké je nestretnúť sa s ňou. Preto je najlepším a najvernejším obrazom histórie individuálneho človeka aj krajiny. Desiate výročie je vhodný čas na to, aby sme sa úprimne pozreli na našu tvár a zistili, akí sme. Len s týmto poznaním budeme môcť zmysluplne kráčať ďalej a vedome písať svoju budúcu históriu.

Vážené dámy, vážení páni,

tvár krajiny, v ktorej žijeme, má v sebe niekoľko základných čŕt, ktoré sú nezmazateľné. Najdôležitejšou je prijatie kresťanstva v roku 829. Prijali sme ho podstatne skôr, než tento geografický priestor dostal meno odrážajúce slovanský pôvod jeho obyvateľov. Do tváre našej krajiny sa tak zapísala základná črta, ktorá ju navždy urobila podobnou tváram iných európskych krajín. V rámci kresťanstva sme sa potom pôsobením svätých Cyrila a Metoda - v politickom priestore Veľkej Moravy - priklonili k jeho západnej tradícii. Stalo sa tak vymenovaním druhého z vierozvestcov za misijného arcibiskupa. Spolu s kresťanstvom Slovensko prijalo vzorce kultúrneho správania, ktoré nám umožnili vytvorenie národnej identity. Nie je náhodou, že tie slovanské národy, ktoré odmietali prijatie kresťanstva, v priestore Strednej Európy neprežili.

Druhou výraznou črtou zapísanou do tváre budúceho Slovenska bol vznik Uhorska v roku 1000. Slovensko sa stalo súčasťou kráľovstva, ktoré deväťsto rokov tvorilo dejiny Strednej Európy. Prorocky znejú slová zakladateľa Uhorska sv. Štefana, ktorý v záveti vyzýval svojho syna k rešpektovaniu jazykovej a etnickej rôznosti obyvateľov svojho kráľovstva. Takmer osemsto rokov jeho nasledovníci toto prorocké odporúčanie rešpektovali a aj preto bolo Slovensko osemsto rokov nie objektom - ale subjektom uhorských dejín. Práve vďaka tomu sa do tváre našej krajiny vpísala bohatá skúsenosť všetkých dôležitých udalostí, ktoré hýbali Európou.

Na tvári Slovenska aj preto vyrástli stredoveké mestá, ktoré sa neskôr stali centrami obchodu a kultúry. Bratislava vďaka Akadémii Istropolitane a Trnava vďaka Trnavskej univerzite boli vo svojej dobe významnými centrami vzdelanosti.

V tvári Slovenska je zapísaná aj historická úloha, ktorú naši predkovia zohrali počas dvoch storočí protitureckého odboja. Slovensko tvorilo od bitky pri Moháči v roku 1526 až po bitku pri Viedni v roku 1683 hrádzu voči prenikaniu Osmanskej ríše do Európy. Bez obáv, s hrdosťou a patriotizmom treba preto povedať: vyše 140 rokov bolo Slovensko centrom histórie celého Uhorska a jeho politických dejín.

V Bratislave sa schádzal uhorský snem a bola hlavným mestom Uhorska dvakrát dlhšie ako Budapešť. Práve tu boli niekoľko storočí korunovaní uhorskí králi, tu bolo jedno z centier stredoeurópskeho vzdelania a kultúry.

Nebojme sa priznať k tomu, na čo môžeme byť oprávnene hrdí. Boli sme súčasťou ríše, ktorej vládli takí významní panovníci ako svätý Štefan, Karol Róbert, Matej Korvín či Mária Terézia. Boli to aj naši králi a panovníci a Slovensku sa pod ich vládou darilo. Nezbavujme sa ich, nenechajme si ich vziať. Silnými ideami a činmi sú zapísaní do našej histórie. Neobchádzajme, neretušujme túto črtu. Hlásme sa preto hrdo k uhorským dejinám ako súčasti našich dejín.

V prvej polovici devätnásteho storočia sa začal ako súčasť tvorby moderných politických stredoeurópskych národov utvárať aj moderný slovenský národ. Jeho moderným politickým programom sa stali mikulášske Žiadosti národa slovenského z mája 1848.

V úprimnosti popisu tváre Slovenska však nemožno obísť jazvu maďarizácie. Maďarské elity opustili - najmä v druhej polovici devätnásteho storočia - odkaz zakladateľa Uhorska, kráľa Štefana. Ani maďarizačný tlak však nepotlačil energiu, ktorá v súlade s európskym dianím formovala základy moderného slovenského národa.

Práve počas tohto procesu sa však do našej tváre začala pomaly vrývať črta, ktorá nás charakterizuje dodnes. Je ňou rozpoltenosť, ktorá sprevádza takmer všetky zlomové momenty našich moderných dejín. Predovšetkým medzi vzdelancami katolíckej a evanjelickej konfesie sa od konca osemnásteho storočia len pozvoľne formovala súhra pri presadzovaní slovenských národných záujmov, ktorá dozrela pamätným spoločným prijatím spisovného jazyka v roku 1843 a politickým vystúpením v roku 1848.

Až v matičnom období šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia bola konfesijná rozpoltenosť prekonaná. Národná emancipácia Slovákov viedla k požiadavke autonómie v rámci Uhorska sformulovanej v Memorande národa slovenského z roku 1861. Odmietnutie tejto požiadavky a zostrenie národnostného útlaku po Rakúskouhorskom vyrovnaní z roku 1867 viedli k oslabovaniu lojality slovenských politických elít k Uhorsku. Prvá svetová vojna potom už len vyústila k historickému zlomu.

Vznik nových štátov v Strednej Európe - medzi nimi aj Československa - je ďalšou výraznou črtou v tvári Slovenska. V roku 1918 - a po ňom - značná časť obyvateľov našej krajiny vznik Československa privítala. O našej rozpoltenosti však svedčí, že časť obyvateľov prijala vznik nového štátu indiferentne a existovala aj výrazná skupina, ktorá nový štát odmietala. Je však neoddiskutovateľnou skutočnosťou, že v roku 1918 dostalo Slovensko svoje meno a územie a že od roku 1918 sa mohli Slováci rozvíjať v prostredí demokratického štátu, ktorý poskytol priestor pre vznik slovenských štátnych, vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií.

Tým sa potvrdilo a upevnilo vedomie svojbytnosti slovenského národa a vytvoril sa nový, významný impulz pre náš kultúrny a politický rozvoj.

V marci 1939 sa väčšina slovenskej politickej elity rozhodla vyhlásiť Slovenský štát a vyhnúť sa tým rozdeleniu Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko. Väčšina obyvateľov Slovenska toto rozhodnutie akceptovala a tento fakt nemožno historicky poprieť. Nemalá skupina slovenských občanov však prijala koniec prvej Československej republiky s ľútosťou.

Z tváre vojnovej Slovenskej republiky tiež nemožno zmazať, že v štáte existovala iba jedna politická strana a Slovensko vyhlásilo vojnu krajinám protihitlerovskej koalície. Nemožno zabudnúť najmä na tragický osud Židov, ktorí boli zbavení občianskych práv a deportovaní do koncentračných táborov. S týmto dedičstvom - ktoré ostáva škvrnou na slovenských dejinách - sa dodnes vyrovnávame.

V roku 1944 vzniklo z odporu proti vojnovým zločinom Slovenské národné povstanie, ktoré sa stalo východiskom z vojnovej situácie a priradilo nás na stranu víťazných veľmocí. Uvedomujem si však aj skutočnosť, že Povstanie bolo - okrem boja proti Nemecku - aj bojom medzi občanmi jedného štátu. Je paradoxom našich dejín, že v päťdesiatych rokoch sa jeho účastníci stretli v tých istých celách komunistických väzení s predstaviteľmi Slovenského štátu, proti ktorým bojovali.

Vývin na konci druhej svetovej vojny poznačil tvár našej krajiny ďalšími dvomi tragédiami. Prvou boli deportácie desaťtisícov našich občanov do stalinských gulagov. Druhou bol odsun karpatských Nemcov a represie voči príslušníkom maďarskej menšiny spojené s mnohými ľudskými nešťastiami v znamení kolektívnej viny.

Za významnú pozitívnu črtu tváre Slovenska považujem voľby v roku 1946. Demokratické politické elity sa dokázali spojiť v snahe zabrániť nástupu komunizmu. Vďaka zodpovednosti predstaviteľov politických táborov, ktoré len dva roky predtým proti sebe bojovali, boli komunisti jednoznačne porazení. Rozdelenie Európy medzi veľmoci a vnútorná slabosť demokracie v Československu však spôsobili, že sme sa na štyri desaťročia stali súčasťou komunistického bloku.

Tých štyridsať rokov komunizmu vytvorilo v tvári našej krajiny hlbokú jazvu, ktorá nikdy úplne nezmizne. Státisíce našich občanov boli politicky perzekvovaní. Potlačovanie slobody znemožnilo Slovensku napredovať rovnocenne s krajinami, ktoré sú dnes členmi Európskej únie. Ešte dlho budeme prekonávať skutočnosť, že industrializácia našej krajiny sa uskutočnila podľa sovietskeho vzoru. Ešte dlho budeme v súťaži s inými štátmi znevýhodnení tým, že komunistický režim budoval v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch svoje hospodárstvo na úkor budúcich generácií. Komunizmus na štyri desaťročia znemožnil aj postupné a prirodzené vyrovnávanie sa s našou rozpoltenosťou. Až s rokom 1989 prišla nádej, že sa túto našu črtu podarí prekonať.

Ak má Slovensko historický medzník, ktorý nebol naplnený vnútorným konfliktom je ním November 1989, prijatý jednotne a s radosťou. Ideály Novembra - sloboda, demokracia, právny štát a začlenenie Slovenska do Európy - spájali občanov Slovenska bez rozdielu národnosti a vierovyznania. Roky 1989 až 1992 môžeme nazvať obdobím budovania Slovenska a hľadaním štátoprávneho usporiadania Česko-Slovenska ako demokratického a právneho štátu. Ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky s hrdosťou konštatujem, že to bola práve Slovenská národná rada, ktorá sa dokázala ospravedlniť za dve krivdy našich dejín. Pred Vianocami v roku 1990 vyjadrila hlbokú ľútosť nad deportáciami Židov a začiatkom roka 1991 sa ospravedlnila za odsun karpatských Nemcov a odmietla ich kolektívnu vinu.

Som presvedčený, že slovenský parlament vtedy vykročil správnym smerom. Slovensko sa tým postavilo čestne k dvom historickým tragédiám.

Je naším prianím vyrovnať sa aj s otvorenými otázkami slovensko-maďarskej histórie. Naším vkladom do tejto diskusie je ochota postaviť sa čelom k problému represie a diskriminácie maďarskej menšiny po druhej svetovej vojne. Podobný krok - vyrovnávajúci sa s represiami a diskriminovaním Slovákov - pokladáme za vec vnútorného rozhodnutia našich maďarských partnerov. Osobne som presvedčený, že obojstranné vyrovnanie sa s históriou by pomohlo zbaviť našu budúcnosť opakovaného vyvolávania tráum minulosti a otvoriť cestu k nezaťaženej spolupráci.

Roky 1989 až 1992 boli aj obdobím hľadania nového štátoprávneho usporiadania. Po dvoch rokoch vyjednávania medzi slovenskou a českou politickou reprezentáciou sa však nepodarilo nájsť prijateľný kompromis, ktorý by zodpovedal predstavám a očakávaniam väčšiny verejnosti. Voľby 1992 priviedli k moci novú českú a slovenskú politickú reprezentáciu, ktoré sa dohodli na rozdelení štátu. Aj vznik Slovenskej republiky pred desiatimi rokmi sprevádzala tradičná slovenská rozpoltenosť. Jedna časť občanov vznik štátu vítala, iná ho prijímala s rozpakmi, že sa k jeho vzniku nemohla vyjadriť v referende. Dnes, po desiatich rokoch, treba pokojne konštatovať, že štát je všeobecne akceptovaný a rozpoltenosť v postoji k nemu je prekonaná.

Celých desať rokov od vzniku štátu môžeme nazvať obdobím sporu o jeho charakter. Po svojom vzniku bola Slovenská republika rozdelená na dva politické tábory. O hĺbke rozdelenia najlepšie svedčí fakt, že v politickom zápase boli použité prostriedky, ktoré viedli až k medzinárodnej izolácii Slovenska. Rozhodnutím občanov v rokoch 1998 a 2002 sa izolácia skončila, čo bolo potvrdené pozvaním do NATO a Európskej únie.

Zápas o charakter štátu však pokračuje. Je len na nás, či bude spoločnosť slušná alebo bude tolerovať korupciu, či bude rešpektovať ústavu a zákony, alebo ich bude ignorovať a obchádzať, či bude právo vymožiteľné a spravodlivosť dostupná pre každého a či to bude spoločnosť citlivá k svojim členom alebo bude dominovať nesúcitný egoizmus.

Vážené dámy a páni,

toto sú základné črty zapísané v tvári našej krajiny: kresťanstvo, podiel na dejinách Uhorska, tvorba moderného politického slovenského národa, odolanie maďarizácii, ale aj rozpoltenosť, sprevádzajúca takmer všetky významné historické medzníky od 19. storočia.

Tieto črty sú naše, aj keď sa nám niektoré nepáčia. Na ich základe si musíme odpovedať aj na otázku dnešného dňa: Ako sa postaviť k desiatim rokom nášho štátu? Prvá možnosť je, že budeme konštatovať pokračovanie historickej rozpoltenosti našej krajiny. Táto možnosť však nedáva žiadnu perspektívu do budúcnosti. Druhou možnosťou by bolo urobiť hrubú čiaru za minulosťou a povedať si: "poďme sa zmieriť". Táto alternatíva by však nebola poctivá a ostala by len pózou.

Na základe skúsenosti z prvých desiatich rokov našej štátnosti som presvedčený, že najdôležitejším predpokladom prekonania rozpoltenosti je nastolenie novej politickej kultúry v našej krajine. Nová politická kultúra predpokladá naplnenie dvoch základných podmienok: prvou je spoločná úcta a rešpektovanie našej ústavy všetkými občanmi a predstaviteľmi politických elít; druhou je spoločná zhoda, že veci štátneho záujmu nebudú predmetom politického zápasu. Som presvedčený, že Národnej rade Slovenskej republiky sa postupne podarí novú politickú kultúru nastoliť. Jej prvé prejavy boli v poslednom období čitateľné pri spoločnom úsilí o vstup našej krajiny do Európskej únie a NATO, takisto pri všetkých doterajších schôdzach parlamentu v novom funkčnom období. Chcem sa za to poďakovať všetkým poslancom Národnej rady Slovenskej republiky koaličným aj opozičným.

Ako predseda slovenského parlamentu vás pri príležitosti 10. výročia vzniku štátu žiadam a prosím, aby sme spoločne v tejto snahe o novú politickú kultúru pokračovali. Názory môžeme mať odlišné. Štát však máme spoločný a jeho budovanie je našou povinnosťou.

Nebudeme mať nikdy vo všetkom rovnaké názory, nezmiznú naše politické spory. Môžeme však významne posunúť ich kvalitu, - ak ich nebudeme stavať do roviny osobných antagonizmov a nenávisti, ak budeme používať argumenty a nie demagógiu, ak si budeme vážiť jeden druhého ako politického partnera človeka.

Vážené dámy a páni,

v Biblii je slovo tvár jedným z najčastejšie používaných slov. Hľadanie vlastnej tváre je namáhavý proces, plný utrpenia a často aj beznádeje. Tak, ako je to napríklad vyrozprávané v knihe Jób.

Máme za sebou desiaty rok namáhavého hľadania našej tváre. V knihe Jób nachádzame otázku: "Keď si zakryje tvár, KTO ho uvidí?" Nachádzame tu teda návod, ako postupovať pri uchovávaní našej identity v momente, keď sa päťmiliónová krajina chystá vstúpiť do niekoľko stomiliónového spoločenstva európskych národov. Odkaz knihy Jób znie:

"Ukážte svoju tvár!"

Kresťanstvo urobilo našu tvár podobnou iným európskym krajinám. Uhorské dejiny jej dali stredoeurópsku podobu. Národné obrodenie urobilo našu tvár jedinečnou v Strednej Európe. Tieto tri črty určili základ našej tváre. Holokaust vryl do tváre našej krajiny jazvu, ktorá bude trvale pripomínať veľkú tragédiu. Komunizmus zanechal na našej tvári ďalšiu jazvu, ktorá sa bude hojiť ešte dlhé roky. Historická rozpoltenosť poznačila našu tvár črtami, s ktorými sa len postupne vyrovnávame.

Nebojme sa pozrieť na svoju tvár - je poznačená stáročiami: dobrom aj zlom, úspechmi aj porážkami, hrdinstvom aj zlyhaniami. Prijmime ju takú, aká naozaj je. Nehanbime sa za ňu. Ukážme ju svetu s vedomím, že aj naša generácia môže a má zanechať na tvári svojej krajiny výraznú stopu.

Začíname druhé desaťročie našej štátnosti. Čaká nás historický zlom. So vstupom do Európskej únie je spojené postúpenie časti suverenity našej krajiny. Po tomto kroku už nebudeme nikdy takí, ako predtým. Nesmie nás to však zvádzať k ľahkomyseľnosti alebo malomyseľnosti, strate odvahy, či uzavretiu sa do seba. Musíme si byť vedomí svojich možností. Len tak budeme mať dostatočnú silu sebavedome formovať naše dejiny a necítiť sa len výsledkom vonkajších vplyvov a objektom udalostí.

Vážené dámy a páni, milí spoluobčania,

budúcnosť bude natoľko naša, nakoľko pre nás bude dôležité formovanie a uchovanie vlastnej tváre. Práve to bude naša najdôležitejšia úloha v druhom desaťročí štátnosti a k tomu potrebujeme byť spravodliví, múdri a postupovať spoločne v základných otázkach.

Len tak zachováme tvár našej krajiny a uchováme si identitu aj v európskom spoločenstve. Prijmime túto výzvu. Spolu sa nám to podarí.

Nech nám v tom Pán Boh pomáha!"

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  2. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  2. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  3. Nová veľvyslankyňa Turecka na návšteve EU v Bratislave
  4. Prijatie delegácie rektorov ekonomických univerzít z Indonézie
  5. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  7. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  8. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  9. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 12 517
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 719
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 8 051
  4. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 5 850
  5. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 5 668
  6. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 5 500
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 320
  8. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 4 965
  9. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 3 959
  10. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 3 845

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lipšicova advokátka: S takým postupom prokuratúry som sa ešte nestretla

Exposlanec zrazil 72-ročného chodca v septembri. Hrozí mu za to trest na dva až päť rokov väzenia.

KOMENTÁRE

Milosťou pre Kajínka Zeman spochybnil právny štát

Český prezident má stále dosť sily škodiť českej demokracii.

Neprehliadnite tiež

Ľudia podľa prieskumu nesúhlasia s rozhodnutím Matoviča nechodiť do parlamentu

S rozhodnutím Igora Matoviča nechodiť do parlamentu nesúhlasí vyše 62 percent opýtaných.

Do Súdnej rady sa nedostali zástupcovia združenia Za otvorenú justíciu

Združeniu sudcov Slovenska prešlo všetkých šesť kandidátov.

Autá tajnej služby videla celá ulica. Ako sledovali Kováča mladšieho

Ústavný súd má necelé dva týždne na to, aby rozhodol o osude Mečiarových amnestií. Ak ich zruší, pred súd sa postaví aj bývalý šéf SIS Ivan Lexa.