Životopisy laureátov štátnych vyznamenaní, ktoré odovzdal prezident Schuster

Bratislava 1. januára (TASR) - Prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster dnes udelil pri príležitosti 10. výročia vzniku samostatnej Slovenskej ...

Bratislava 1. januára (TASR) - Prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster dnes udelil pri príležitosti 10. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky na Bratislavskom hrade najvyššie štátne vyznamenania osobnostiam slovenského kultúrneho, vedeckého a spoločenského života. Prinášame ich životopisy.

Mons. prof. František Tondra, ThDr. sa narodil 4. júna 1936 v Spišských Vlachoch, okres Spišská Nová Ves. Teologické vzdelanie absolvoval v období 1957-1962 na Rímskokatolíckej Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1962 kňazskou vysviackou.

Pôsobil ako kaplán v Levoči (1962-1963), správca fary v Hnilci (1963-1970), Zázrivej (1970-1983), Tvrdošíne (1983-1987), Levoči (1987-1989), kde bol od roku 1989 dekanom. V roku 1989 ho vymenovali za spišského diecézneho biskupa.

V roku 1978 získal František Tondra doktorát z teológie na Rímskokatolíckej Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1978-1983 bol odborným asistentom morálnej teológie a v období 1990-1995 prednášal na Teologickom inštitúte Rímskokatolíckej Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty UK v Spišskej Kapitule - Spišskom Podhradí. Profesorom v odbore teológia sa stal v roku 1997. V roku 1989 sa stal biskupom a v roku 1991 podpredsedom, neskôr predsedom Biskupskej konferencie ČSFR.

Popri svojej pastoračnej a významnej pedagogickej činnosti sa venuje riešeniu závažných problémov morálnej teológie a kresťanskej sociológie. Od augusta 2000 je predsedom Konferencie biskupov Slovenska (KBS). V tejto funkcii reprezentuje na rôznych vedeckých medzinárodných konferenciách a sympóziách nielen Katolícku cirkev, ale celú Slovenskú republiku.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy dostal za mimoriadne významné zásluhy o duchovný rozvoj Slovenskej republiky.

Profesor Karol Virsík sa narodil 25. augusta 1915 v Malackách. V tridsiatych rokoch vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského. Od roku 1946 bol asistentom na I. internej klinike Lekárskej fakulty u profesora Dérera, v roku 1949 stal primárom a v roku 1950 aj zástupcom prednostu Kliniky tuberkulózy Lekárskej fakulty.

V roku 1952 dostal za úlohu vybudovať tuberkulózny dispenzár v priestoroch bývalého kaštieľa v Podunajských Biskupiciach. Ako vedúca osobnosť v odbore tuberkulóza a respiračné choroby bol členom pléna Vedeckej rady ministerstva zdravotníctva, bol hlavným československým koordinátorom výskumných úloh v rámci Štátneho plánu technického rozvoja, za ktorých úspešné vyriešenie dostal spolu s kolektívnom spoluautorov v roku 1981 Cenu ministra zdravotníctva a v roku 1986 Cenu predsedu komisie pre vedecko - technický rozvoj.

V Slovenskej lekárskej spoločnosti bol profesor Virsík v rokoch 1969 - 1973 prvým podpredsedom a členom predsedníctva, dlhoročným predsedom a členom výboru Slovenskej pneumologicko - ftizeologickej spoločnosti. Je čestným členom viacerých zahraničných odborných spoločností.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy dostal za mimoriadne zásluhy v oblasti medicíny.

Popredný slovenský výtvarník, zakladateľ modernej slovenskej grafiky 20. storočia Koloman Sokol sa narodil 12. decembra 1902.

Študoval na súkromných školách v Košiciach a v Bratislave a v rokoch 1925-1932 na Akadémii výtvarného umenia v Prahe, kde bol žiakom Maxa Švabinského. Počas štipendijného pobytu v Paríži v roku 1932 sa osobne spoznal s Pablom Picassom a Františkom Kupkom.

Po návrate z Francúzska sa usadil v Prahe. V Mexiku, kam ho pozvala tamojšia vláda, ho v roku 1937 vymenovali za profesora na Escula Nacional de Artes Plasticas mexickej univerzity. Učil tam v rokoch 1937-1943, neskôr žil a pracoval v USA.

Po vojne krátko pôsobil v Prahe a v roku 1946 prišiel do Bratislavy, kde učil na Slovenskej vysokej škole technickej a na Pedagogickej fakulte. O rok neskôr získal národnú cenu za umenie. Po roku 1948 sa definitívne usadil v USA, v Bryn Mawr v Pennsylvánii. V súčasnosti žije so svojou manželkou, americkou výtvarníčkou Lýdiou Kratinovou, u syna v americkom Tucsone v štáte Arizona.

Koloman Sokol sa od raných začiatkov venoval najmä grafike, drevorezu, kresbe a postupom času sa prikláňal k maliarskemu poňatiu svojich diel. Stal sa členom viacerých zahraničných umeleckých spoločností. Vystavoval v Chicagu, Los Angeles, Mexiku, Guatemale, Hondurase, Nicarague, vo foyer Assambly Chamber v Rade Európy v Štrasburgu, ale aj vo Viedni, Varšave, Krakove a Prahe. Po príchode na Slovensko viackrát vystavoval v Bratislave a v Oblastnej galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.

Okrem množstva zahraničných ocenení, ktoré počas plodného života umelec získal, udelil mu prezident Českej a Slovenskej federatívnej republiky Václav Havel v roku 1991 Rad Tomáša Garriqua Masaryka. Jeho významné dielo ocenili aj na Slovensku. V roku 1992 mu udelili Cenu ministra kultúry SR za celoživotné dielo a v roku 1994 získal Cenu Matice slovenskej za výtvarné umenie. Prezident SR Michal Kováč mu v roku 1997 udelil Rad Bieleho dvojkríža.

Štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža I. triedy dostal za mimoriadne významné zásluhy v oblasti kultúry a grafického umenia.

Herečka Kveta Stražanová sa narodila 10. mája 1942 v Novákoch. V rokoch 1959-1961 bola členkou spevohry v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, od roku 1961 účinkovala v činohre tohto divadla.

Ako herečka stvárnila množstvo divadelných postáv. Bola ideálnou predstaviteľkou lyrických aj temperamentných dievčat. Kľúčový význam pre jej ďalší herecký vývoj mali dve Shakespearove postavy - Júlia (Romeo a Júlia, 1964) a Katarína (Skrotenie zlej ženy, 1965). Svoje dramatické umenie potvrdila stvárnením množstva zložitých ženských hrdiniek: Hana Čajková (Hájnikova žena, 1965), Roxana (Cyrano z Bergeracu, 1977) a mnohé iné.

V roku 1963 debutovala Kveta Stražanová vo filme Tvár v okne. Neskôr stvárnila niekoľko filmových úloh a hrala aj v televíznych inscenáciách.

Stražanová je nositeľkou Ceny ZSDU za divadelnú tvorbu z roku 1986 a v roku 1989 dostala titul zaslúžilá umelkyňa.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy získala za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby.

Branislav Mamojka sa narodil 1. júna 1948 v Modre s vrodeným sivým zákalom. Bol prakticky nevidiaci, so zvyškom zraku na pravom oku. Jeho zrak sa postupne zhoršoval, až ho úplne stratil v roku 1974.

Základné a stredné vzdelanie absolvoval na špeciálnych školách pre zrakovo postihnutých v Prahe a Bratislave. V roku 1971 ukončil štúdium na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, odbor matematika a fyzika, špecializácia teoretická fyzika. V roku 1981 získal vedeckú hodnosť kandidát fyzikálno-matematických vied (CSc.).

Od roku 1971 do roku 1991 pracoval vo Fyzikálnom ústave SAV v Bratislave, kde sa venoval kvantovej teórii merania a fyzike tuhých látok. Od roku 1991 pracuje v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) ako riaditeľ Centra technických a informačných služieb (CETIS). Ako predseda ÚNSS sa venuje stratégii jej rozvoja ako organizácie vytvárajúcej podmienky na plnú účasť zrakovo postihnutých občanov na živote spoločnosti.

Hneď po novembri 1989 sa zúčastňoval na príprave samostatnej organizácie občanov so zrakovým postihnutím, ktorá bola založená 7. apríla 1990. Dodnes je jej predsedom.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy dostal za významné zásluhy v oblasti starostlivosti o zrakovo postihnutých občanov.

Spisovateľka Mária Ďuríčková, občianskym menom Masaryková, rodená Piecková, sa narodila 29. septembra 1919 vo Veľkej Slatine (dnes Zvolenská Slatina). Je vdovou po popravenom účastníkovi SNP, učiteľovi Vojtechovi Masarykovi. Umelecké meno si zvolila podľa dievčenského mena svojej matky.

V roku 1938 zmaturovala na Učiteľskom ústave v Lučenci. Popri učiteľskom zamestnaní študovala na Pedagogickej fakulte v Bratislave kombináciu slovenský a ruský jazyk.

Literárnou tvorbou pre deti sa začala zaoberať v roku 1951. Bola šéfredaktorkou časopisu Družba, neskôr Zorničky a v rokoch 1969-1970 bola prvou šéfredaktorkou obnoveného Slniečka, kde aj publikovala.

Od roku 1971 sa venuje len literatúre. Debutovala veršovanou Rozprávkou o dedovi Mrázovi. Ako autorka kníh pre deti, zberateľka a upravovateľka ľudovej slovesnosti sa naplno prejavila v zbierke básní Čarovná píšťalka (1958) a Zajtra bude pekne (1959). Popri pôvodnej tvorbe sa venovala i prekladateľskej činnosti, scenáristickej a redaktorskej práci v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii. Známe sú jej preklady Nosovových kníh o Nevedkovi, ruských rozprávok ako Bohatier Kremienok, Sedemfarebný kvietok a iné.

Jej knihy Dunajská kráľovná a Krása nevídaná sú zapísané na Čestnej listine Hansa Christiana Andersena. Získala aj mnoho ďalších ocenení doma i v zahraničí. Je napríklad štvornásobnou držiteľkou Ceny Vydavateľstva Mladé letá, Európskej ceny za detskú literatúru v talianskej Padove v roku 1978 za knihu Zlatá brána atď. Jej knihy preložili do 21 jazykov, medzi nimi aj do japončiny. Viaceré boli spracované do filmovej a televíznej podoby. Pri príležitosti 80. narodenín jej v roku 1999 odovzdali národnú cenu - Plaketu Ľudmily Podjavorinskej.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy získala za významné zásluhy v oblasti slovenskej literatúry pre deti a mládež.

Ivan Sýkora sa narodil 3. januára 1943 v Poltári.

Po ukončení Odborného učilišťa energetického v Žiline absolvoval večerné štúdium 11-ročnej strednej školy a potom Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, smer priemysel. Po jej absolvovaní začal pracovať v Stredoslovenských sklárňach a začal vyvíjať dobrovoľnú činnosť vo Zväze invalidov (ZI) pre zdravotne postihnutých občanov. Neskôr absolvoval aj večerné štúdium nadstavbovej zdravotnej školy v Bratislave, smer rehabilitačný pracovník.

Po rozpade ZI v roku 1990 spolu s ďalšími dvoma dobrovoľníkmi sa pričinil o založenie Slovenského zväzu zdravotne postihnutých (SZZP) so sídlom v Martine, ktorý má dnes už 46 901 členov. Stal sa hneď aj riaditeľom Úradu SZZP. V súčasnosti pôsobí v SZZP ako dobrovoľník vo funkcii podpredsedu Predsedníctva Ústrednej rady.

Sýkoru v roku 1996 a neskôr aj v roku 2000 zvolili za prezidenta Slovenskej humanitnej rady (SHR). Jeho presadzovanie pružného a tvorivého charakteru SHR v oblasti humanity, charity a sociálnej oblasti ocenila i organizácia UNHCR tým, že SHR poverila spoluplnením programu UNHCR - vysokého komisára OSN pre utečencov.

Ivan Sýkora sa 3. januára 2003 - na začiatku Európskeho roka zdravotne postihnutých dožije životného jubilea 60 rokov.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy dostal za významné zásluhy v oblasti starostlivosti o občanov so zdravotným postihnutím.

Štefan Bošnák je absolventom Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. Do roku 1990 pracoval v Biogale, a.s. v Špačinciach ako zástupca riaditeľa pre technické veci. V rokoch 1990-1994 bol poslancom Mestského zastupiteľstva a zástupca primátora mesta Trnava. Od roku 1994 až doteraz je primátorom Trnavy.

Vo voľbách v roku 1992 ho zvolili za poslanca Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v bývalom Československu a bol tajomníkom ústavnoprávneho výboru SN FZ.

Aktívne sa zapája do činnosti organizácií samospráv Únie miest SR, kde je členom Prezídia a Slovenskej rady ZMOS, predsedom Finančnej sekcie ZMOS a členom Rady Združenia historických miest a obcí SR. V roku 2001 ho zvolili za poslanca do zastupiteľstva Trnavského samosprávneho kraja.

Štefan Bošnák za viac ako 30-ročné obdobie profesionálnej kariéry pracoval v oblastiach, kde uplatňoval svoje manažérske a riadiace schopnosti v komunálnej politike.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy dostal za významné zásluhy o rozvoj územnej samosprávy Slovenskej republiky.

Elemír Rákoš sa narodil 14. septembra 1935. Po maturite vyštudoval archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

V rokoch 1965 -2001 pracoval v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. V rokoch 1990-1994 bol prvým predsedom Spoločnosti slovenských archivárov. Od roku 1973 pôsobí ako externý učiteľ na Katedre archívnictva a pomocných vied historických Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Pracoval a pracuje vo vedeckých komisiách Slovenskej akadémie vied, je členom Vedeckej archívnej rady, Slovenskej archivistiky.

Rákoš je autorom viacerých syntetických a analytických archívnych pomôcok - sprievodcov a katalógov, priekopníkom vo vydávaní edícií prameňov k dejinám 20. storočia. Patrí medzi zakladateľov modernej slovenskej archivistiky a dejín správy. Jeho edície prameňov k dejinám 20. storočia dokumentujú činnosť slovenských národných orgánov, slovenské vysťahovalectvo, pripojenie Bratislavy k Československej republike a ďalšie. Patrí medzi uznávaných teoretikov archivistiky ako vedy.

Ako člen Vedeckej archívnej rady je autorom a iniciátorom viacerých odporúčaní pre rezort Ministerstva vnútra SR na úseku archívnictva.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy získal za významné zásluhy o rozvoj archívnictva v SR.

Herečka Viera Strnisková patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám povojnovej hereckej generácie. Narodila sa 30. októbra 1929 v Hlohovci. Študovala na Filozofickej, neskôr na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1962 až doteraz je členkou Slovenského národného divadla v Bratislave.

Od roku 1948 bola členkou Novej scény v Bratislave, neskôr hrala v divadle v Kolíne, vo Zvolene a v Nitre. Vo svojej dlhej a plodnej divadelnej, filmovej a rozhlasovej kariére stvárnila množstvo veľkých charakterových, tragických, ale aj komických postáv.

Na doskách sa najvýraznejšie presadila ako Katarína zo Skrotenia zlej ženy (1953), Želmíra z Geľa Sebechlebského (1954). Výnimočne plodná éra nitrianskeho divadla jej priniesla postavy oceňované v celoštátnom kontexte: Manon Lescaut vo Svätej hriešnici (1957), Yuki v Lampiónovej slávnosti (1958), Angela v Polnočnej omši (1959), Regina v hre z Druhej strany pralesa a iné.

Na scéne SND najčastejšie hrala tragické hrdinky poznamenané osudom ako Gittel v Dvoch na hojdačke (1963), Blanche du Bois v Električke zvanej túžba (1964) či pani Borkmannova v hre John Gabriel Borkmann. Nezabudnuteľná bola v stvárnení Mary Maleckej v Ženskom zákone. Z postáv v aktuálnom repertoári SND treba spomenúť Jacobiovú v Bergmanových Scénach z manželského života (2001), či Kennedyovú v Márii Stuartovej (1999).

Výraznejšie sa presadila aj vo filmoch - Námestie svätej Alžbety, Smrť prichádza v daždi, Sladký čas Kalimagdory, Zločin slečny Bacilpýšky, Soľ nad zlato a iných. Významná bola jej recitačná a rozhlasová činnosť. V roku 1969 získala titul zaslúžilej umelkyne.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostala za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby.

Básnik Ľubomír Feldek sa narodil 9. októbra 1936 v Žiline. Po stredoškolských štúdiách v rokoch 1954 - 1959 študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Pôsobil ako vydavateľský a časopisecký redaktor, neskôr bol spisovateľom v slobodnom povolaní a od roku 1973 do roku 1986 bol vedúcim redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Súčasne pôsobil ako dramaturg Poetického súboru Novej scény.

Od roku 1989 je profesionálnym spisovateľom a žije v Prahe. V novembri 1989 bol spoluzakladateľom a členom koordinačného centra hnutia Verejnosť proti násiliu a redaktorom kultúrnej prílohy denníka Verejnosť.

Feldek bol jedným z najpriebojnejších členov takzvanej "trnavskej skupiny" básnikov, ktorá zohrala významnú úlohu pri formovaní modernej slovenskej poézie. Jeho občianske postoje a spoločenská angažovanosť vyústili v roku 1989 do jednoznačných postojov, ktorých dôsledkom bola zmena spoločenského režimu.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy v oblasti kultúry a demokracie.

Arcibiskup prešovský a metropolita českých krajín a Slovenska, vladyka Nikolaj, občianskym menom Mikuláš Kocvár, sa narodil 19. decembra 1927 v Hanigovciach pri Sabinove.

Študoval na Ruskom gymnáziu v Humennom a na Pravoslávnom seminári v Prahe. V 50. a 60. rokoch pôsobil ako správca alebo špirituál na viacerých miestach východného Slovenska. V roku 1959 ukončil štúdium na Moskovskej duchovnej akadémii. Vo februári 1965 bol postrihnutý za mnícha s menom Nikolaj.

V tom istom roku ho eparchiálne zhromaždenie zvolilo za biskupa prešovského. V roku 1987 sa biskup Nikolaj rozhodnutím Posvätnej synody Pravoslávnej cirkvi v Československu stal arcibiskupom. Po rozdelení Československa a po schválení novej Ústavy pravoslávnej cirkvi sa arcibiskup Nikolaj ako predseda Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku stal arcibiskupom prešovským a Slovenska.

Vladyka Nikolaj sa všestranne podieľa na živote pravoslávnej cirkvi. Dlhé roky pôsobí na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte.

Za záslužnú arcipastiersku prácu je otec Nikolaj nositeľom mnohých cirkevných vyznamenaní.

Ako dlhoročný námestník metropolitu Doroteja, arcibiskupa pražského, metropolitu českých krajín a Slovenska, sa po jeho smrti (Dorotej zomrel 30.12.1999) stal metropolitným správcom Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku.

Jeho Blaženosť Nikolaj je v poradí 4. predstaviteľom autokefálnej-samostatnej Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku od roku 1951, keď získala samostatnosť. Otec Nikolaj sa tak v roku 2000 stal jedným zo štrnástich najvyšších predstaviteľov cirkvi v rámci svetového pravoslávia.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy o duchovný rozvoj Slovenskej republiky.

Biskup Ján Hirka sa narodil 16. novembra 1923 v Abranovciach v Prešovskom okrese. Teológiu začal študovať na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove a pokračoval v štúdiu na Teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Za kňaza bol vysvätený v Prešove 31. júna 1949 biskupom Vasilom Hopkom. Kňazskú službu začal vykonávať v Ľutine.

Po násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v roku 1952 pracoval ako stavebný robotník v Trenčíne. V tom istom roku ho zatkli a odsúdili pre vieru na tri roky väzenia. Po amnestii pracoval ako robotník v Brezne, ale už v roku 1955 ho znova zatkli a Najvyšší súd v Prahe ho odsúdil na dva a pol roka väzby. Počas nich pracoval v uhoľných baniach v Rtyni a v Podkrkonoší. Po prepustení z väzenia v roku 1958 sa dostal znova do Brezna ako robotník.

Až po roku 1968 znova nastúpil do pastorácie a stal sa správcom katedrálneho chrámu v Prešove. V tom istom roku sa kňazom a veriacim na čele s J. Hirkom podarilo vymôcť vládne nariadenie o obnovení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Pápež Pavol VI. ho v roku 1968 vymenoval za ordinára gréckokatolíckej cirkvi a apoštolského administrátora s právami sídelného biskupa. Štátny súhlas na vykonávanie tejto funkcie dostal v apríli 1969.

Skutočné oživenie gréckokatolíckej cirkvi však nastalo až v roku 1989. Vtedy J. Hirku (21. decembra) pápež Ján Pavol II. vymenoval za sídelného prešovského biskupa. Konsekrovaný bol kardinálom Jozefom Tomkom 17. februára 1990.

Pri príležitosti 6. výročia vzniku samostatnej SR a jeho životného jubilea udelili J. Hirkovi štátne vyznamenanie Rad Andreja Hlinku I. triedy. Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy o duchovný rozvoj Slovenskej republiky.

Režisér, scenárista, kameraman a výtvarník Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 v Kojšove na východnom Slovensku. Vyštudoval odbor umeleckej fotografie na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a v roku 1959 ho prijali na FAMU do Prahy, kde študoval réžiu. Spolupracoval okrem iných s Milošom Formanom či Vierou Chytilovou.

Jeho absolventským filmom na škole bolo v roku 1965 Čakanie na Godota. Onedlho nakrútil svoj prvý film Kristove roky, ktorý vzbudil pozornosť i v zahraničí. Nasledovali filmy Zbehovia a pútnici (1968). Ďalšie dva Jakubiskove filmy Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Do videnia v pekle, priatelia (1970) boli zaradené medzi ideovo nevyhovujúce a uviedli ich až po dvadsiatich rokoch. V časoch normalizácie mal deväť rokov zákaz nakrúcať dlhé hrané filmy a v tom čase sa venoval dokumentárnej tvorbe a reklamám. Až v roku 1979 mohol podľa cudzieho scenára nakrútiť nekonvenčnú štúdiu Postav dom, zasaď strom. Nasledovala veselohra Nevera po slovensky (1980) a v roku 1983 film Tisícročná včela, za ktorý získal Jakubisko Zlatého leva na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach.

V roku 1985 pripravil koprodukčnú rozprávku Perinbaba s Giulietou Masinovou, v roku 1987 Pehavého Maxa a strašidlá a v roku 1988 film Sedím na konári a je mi dobre. V tom istom roku nakrútil aj film Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Jeho ďalší film Nejasná správa o konci sveta získal ocenenie na montrealskom festivale za kameru (Ján Ďuriš) a doma získal tri ocenenia České levy - za najlepšiu hudbu, zvuk a strih.

Jakubisko získal cenu československej kritiky za najlepší československý film roku 1967. Jeho filmy ocenili aj na Grand Prix Unicef a na MMF v Moskve i v Karlových Varoch.

V júni 2002 prevzal Cenu Zlatá kamera, ktorú tradične udeľujú osobnostiam domácej i zahraničnej kinematografie za podiel na rozvoji filmového umenia na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach. Od začiatku 90. rokov žije a tvorí v Prahe.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy v oblasti slovenskej kinematografie.

PhDr. Dušan Kováč, DrSc., sa narodil 3. januára 1942 v Humennom. Absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave (1964). Pôvodným povolaním bol učiteľ na strednej škole, kde pôsobil v rokoch 1964- 1968. Od roku 1968 pôsobil v Slovenskej akadémii vied. V rokoch 1992-1998 vykonával funkciu riaditeľa Historického ústavu SAV a v rokoch 1998- 2001 bol vedeckým sekretárom SAV. Zároveň v rokoch 1993-1998 bol poradcom prezidenta Slovenskej republiky.

Odborným zameraním historika Dušana Kováča sú slovenské a stredoeurópske dejiny 19. a 20. storočia. Je predsedom Slovenského národného komitétu historikov, predsedom slovenskej časti slovensko-nemeckej a slovensko-rakúskej komisie historikov, členom Collegia Carolina v Mníchove, korešpondujúcim členom Kráľovskej historickej spoločnosti v Londýne. Dostalo sa mu výnimočného ocenenia, keď sa stal laureátom rakúskej štátnej ceny Antona Gindelyho za práce o dejinách strednej Európy. Pôsobí aj ako hlavný redaktor Historického časopisu a zároveň je členom redakčných rád viacerých domácich a zahraničných časopisov i vedeckej rady Univerzity Komenského.

Kováč publikoval v domácich a zahraničných časopisoch vyše 100 článkov a esejí z oblasti histórie, politológie a filozofie. Je editorom všeobecne známej Kroniky Slovenska. Medzi jeho najvýznamnejšie historické diela patrí: Od Dvojspolku k politike anšlusu (1979), Nemecko a nemecká menšina na Slovensku 1871-1945 (1991), Slovensko v Rakúsko-Uhorsku (1969), Slováci a Česi. Dejiny (1997), Dejiny Slovenska (1998) a iné.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy v oblasti histórie, politológie a filozofie.

Herec Stanislav Dančiak sa narodil 26. októbra 1942 v Bratislave. Vysokoškolské vzdelanie absolvoval na Vysokej škole múzických umení (VŠMU), kde študoval herectvo.

Bol členom Slovenského národného divadla (1965-1968), Divadla na Korze (1968-1971), Novej scény (1971-1988). Do SND sa vrátil v roku 1988.

Dančiak patrí k najvýznamnejším predstaviteľom generácie, ktorá vstúpila do divadelníctva v polovici šesťdesiatych rokov a obohatila ho vlastnou osobitou reflexiou života a sveta. Aktívne prispieval k formovaniu generačných pohybov v zoskupení nazvanom SoNDa, ktoré potom vyvrcholilo založením významnej generačnej platformy Divadlo na korze. Je výrazný charakterový herec, jeho doménou je tragikomédia. Hral aj v mnohých televíznych inscenáciách a filmoch. Spolu s Mirom Nogom napríklad vytvoril jednu z hlavných postáv v populárnom koprodukčnom programe Slovenskej televízie a spoločnosti Tatra Star Bud Bindi, ktorý získal viacero medzinárodných ocenení, napríklad na festivale v Hustone v roku 1995 a na 39. filmovom festivale Golden Gate Awards 1996 cenu Silver Spire Winer.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby.

Viera Krakovská je starostkou kúpeľnej obce Brusno v okrese Banská Bystrica. Narodila sa 27. februára 1952 v Brusne.

Od roku 1971 pracovala v Závodoch výpočtovej techniky v Banskej Bystrici. V roku 1983 sa stala matrikárkou v rodnej obci. Po novembri 1989 si ju občania Brusna zvolili za predsedníčku Miestneho národného výboru. Starostkou v rodisku, ktoré má v súčasnosti 2100 obyvateľov, je od komunálnych volieb v novembri 1990. Služby obce využíva aj približne 230 ďalších občanov, ktorí sa liečia v priľahlých kúpeľoch.

Od vzniku Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) bola V. Krakovská členkou Rady ZMOS a od roku 1994 aj členkou jeho Predsedníctva. Podpredsedníčkou ZMOS sa stala v roku 1998.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy dostala za významné zásluhy o rozvoj územnej samosprávy Slovenskej republiky.

*lt zč chor dh jm zg za fk na rč

NNNN

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Hitparáda štiav
  2. 14. ročník AmCham „JOB FAIR“ v Košiciach
  3. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  4. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  5. Malé knedličky, veľké dojmy
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  7. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  8. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  9. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  10. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 852
  2. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 236
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 678
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 972
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 774
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 4 066
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 507
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 116
  9. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 374
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 185

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. Keď pôjdeme tvrdou silou, nemáme šancu.

KULTÚRA

Minúta po minúte: Moonlight má prvého Oscara

Odovzdávanie budeme sledovať naživo.

TECH

Nokii sa podarilo vstať z mŕtvych. Ukázali Nokiu 3310

Majú Android, nízku cenu a dobrý hardvér.

ŠPORT

Sagan ukázal cit pre taktiku a ešte lepšiu formu ako pred rokom

V sobotu bol druhý, v nedeľu už vyhral.

Neprehliadnite tiež

Raper Kali: Silným motívom je smrť Róberta Remiáša

Raper Kali, vlastným menom Koloman Magyary (34), napísal titulnú pesničku k filmu Únos. Tvrdí, že ho obdobie 90. rokov láka.

Kaliňák sa potichu zmieril so sporným stavbárom z Gorily

Rezort vnútra viedol sériu súdnych sporov so stavebnou firmou Euro-Building, ktorá figuruje vo viacerých kauzách. Potichu uzavreli zmier.

Prioritou v rómskej otázke je vzdelávanie, zhodli sa účastníci relácie

Vláda predstavila akčné plány na integráciu rómskej menšiny.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop