Bratislava 1. januára (TASR) - Prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster dnes udelil pri príležitosti 10. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky na Bratislavskom hrade najvyššie štátne vyznamenania osobnostiam slovenského kultúrneho, vedeckého a spoločenského života. Prinášame ich životopisy.
Spisovateľ a diplomat Ladislav Ballek sa narodil 2. apríla 1941 v Teranoch. V roku 1963 vyštudoval slovenčinu, dejepis a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici.
Najprv pôsobil ako učiteľ, v druhej polovici 60. rokov ako novinár. Od roku 1972 bol redaktorom v bratislavskom vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
V roku 1977 sa stal vedúcim oddelenia literatúry a divadla a zástupcom riaditeľa odboru umenia na Ministerstve kultúry SR. Od roku 1980 bol námestníkom riaditeľa Slovenského literárneho fondu. V roku 1984 ho zvolili do predsedníctiev Zväzu československých a Zväzu slovenských spisovateľov a za vedúceho tajomníka ZSS.
Od roku 1992 učil na Pedagogickej fakulte v Nitre a Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, neskôr na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Ladislav Ballek patrí k popredným predstaviteľom modernej slovenskej literatúry, je výrazným reprezentantom filozoficky a psychologicky orientovanej tvorby, plnej ľudskej znášanlivosti a tolerancie. Knižne debutoval v roku 1967 knihou Útek na zelenú lúku. Postupne mu potom vyšli ďalšie knihy Púť červená ako ľalia (1969) a Biely vrabec (1970), ktoré smerovali ku kritike rozkladu morálnych hodnôt totalitnej spoločnosti. V druhom období tvorby sa Ballek vracia do krajiny svojho detstva a mladosti v spoločenskom prostredí malého pohraničného mesta s viacnárodným zložením obyvateľov. Napísal knihu poviedok Južná pošta (1974), romány Pomocník (1977), Agáty (1981), Lesné divadlo (1987), Čudný spáč (1990) a knižku Trinásty mesiac (1995).
V roku 2002 mu udelili Európsku cenu za umenie a Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici mu v septembri 2002 udelila titul Doctor honoris causa.
Od marca 2001 je Ladislav Ballek slovenským veľvyslancom v Českej republike.
Štátne vyznamenanie nov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy v oblasti modernej slovenskej literatúry.
Spisovateľ Lajos Grendel sa narodil sa 6. apríla 1948 v Leviciach. Vyštudoval odbor maďarčina - angličtina na FF UK v Bratislave.
Od roku 1973 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Madách v Bratislave, od roku 1988 vo funkcii zástupcu šéfredaktora. V rokoch 1990-1992 bol šéfredaktorom literárneho mesačníka Irodalmi Szemle. V roku 1991 bol jedným zo zakladateľov vydavateľstva Kalligram, od roku 1996 jeho vedúcim pracovníkom. V rokoch 1990-1992 bol predsedom spoločnosti maďarských spisovateľov na Slovensku, v rokoch 1999-2000 predsedom Slovenského centra PEN-klubu.
Lajos Grendel je dlhoročným pedagógom na Katedre maďarského jazyka a literatúry UK v Bratislave.
Od roku 1979 vydal tri zbierky poviedok, sedem románov, zbierku esejí a zbierku publicistiky v maďarskom jazyku. Romány Ostrá streľba a Odkundesi vyšli v slovenskom preklade Karola Wlachovského pod spoločným názvom Odtienené oblomky. V slovenskom preklade vyšli aj ďalšie diela: Obsažná batožina (1989), Okno po erotických snoch (1991, spolu s p. Vilikovským), Cudná správa z vrcholu sna (1998) a román Einsteinove zvony (1998).
Mimoriadnu hodnotu majú jeho publicistické práce a eseje, najmä kniha Moja vlasť, Absurdistan (1998), v ktorej sa zaoberá postavením súčasného človeka s dôrazom na situáciu národnostných menšín.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy dostal za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj národnostnej literatúry.
Generálny biskup Evanjelickej cirkvi na Slovensku Július Filo sa narodil 17. decembra 1950 v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši v rodine evanjelického farára.
Vyštudoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 1974 bol ordinovaný za evanjelického a. v. kňaza. V duchovnej službe pôsobil ako kaplán v Liptovsko-oravskom senioráte v Ružomberku, ako správca teologického domova EBF UK a ako zborový farár v cirkevnom zbore Svätý Jur.
V roku 1975 začal učiť na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK (EBF UK) v Bratislave. Od septembra 1990 bol poverený funkciou prodekana a v školskom roku 1993/1994 na EBF UK v Bratislave pôsobil ako dekan.
Do roku 1984 zastával funkciu podpredsedu Ekumenickej rady mládeže Európy, bol poradcom Rady Svetového luteránskeho zväzu (SLZ), členom komisie pre teológiu i štúdie SLZ a študijného programu o službách Božích a kultúre. V roku 1991 pôsobil pri budovaní študijného strediska Evanjelickej diakonie AGAPÉ na území cirkevného zboru vo Svätom Jure.
Július Filo pôsobil ako člen právneho, ekumenického a diakonického výboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV), bol podpredsedom Synody pri tvorbe teraz platnej ústavy cirkvi, členom kuratória ECAV na Slovensku pre stavbu novej budovy EBF UK a v roku 1994 dekanom Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave.
V septembri 1994 ho zvolili za generálneho biskupa ECAV na Slovensku. Na ďalšie funkčné obdobie do roku 2006 ho do tejto najvyššej evanjelickej funkcie na Slovensku znovu zvolili v roku 2000. Od roku 1994 pôsobí Július Filo ako predseda Ekumenickej rady cirkví (ERC) v SR. Od roku 1997 je na obdobie 7 rokov zvolený za viceprezidenta Svetového luteránskeho zväzu (SLZ).
Július Filo je autorom mnohých vedeckých štúdií, odborných článkov a prác v oblasti teológie z oblasti pastorálnej činnosti kňazov, diakonie, cirkevného práva, štrukturálnych otázok cirkvi.
V novembri 2002 bol vymenovaný za profesora.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy dostal za mimoriadne významné zásluhy o duchovný rozvoj Slovenskej republiky.
Výtvarník Ignác Bizmayer sa narodil 20. apríla 1922 v Košolnej, okres Trnava. Študoval na Keramickej škole v Modre (1936-1939) a potom pracoval ako maliar keramických výrobkov, neskôr bol umeleckým vedúcim dielne Keramika v Modre. Od roku 1954 pôsobil ako samostatný umelec.
Venoval sa úžitkovej maľovanej keramike, majolikovým figúrkam, kompozíciám s folkloristickým obsahom a keramickým reliéfom. Z jeho diel sú známe: Vynášanie Moreny (keramický objekt), Jánošíkovská družina (keramický objekt), Vinohradnícky rok (keramický figurálny cyklus, Etnografický ústav Slovenského národného múzea, Martin), keramický krb pre Slovenskú kolibu na svetovej výstave EXPO 67 (Montreal), súbor figurálnych reliéfov (Detské mestečko, Trenčín-Zlatovce), Na pomoc horám (keramik).
Samostatne vystavoval v Prahe, Bratislave, Banskej Bystrici, Martine a Trenčíne. V zahraničí vystavoval v Nemecku, Maďarsku, Bulharsku, Egypte a Rakúsku.
Udelili mu Cenu užitého umenia a priemyslového výtvarníctva (1975), Cenu Zväzu slovenských výtvarných umelcov (1975) a titul národný umelec (1982).
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy dostal za mimoriadne významné zásluhy v oblasti výtvarného umenia a figurálnej tvorby.
Operná speváčka Magdaléna Hajóssyová sa narodila 25. júla 1946 v Bratislave. Štúdium na konzervatóriu absolvovala v roku 1967 a o štyri roky neskôr na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 1963 pôsobila ako sólistka - sopranistka speváckeho zboru Lúčnice, neskôr sa stala sólistkou opery SND v Bratislave, Štátnej opery v Berlíne a hosťovala na významných európskych scénach.
Je vynikajúcou predstaviteľkou lyrických a melodramatických sopránových partov. Jej hlas má vynikajúcu koloratúrnu pohyblivosť, dosiahnutú kvalitnou vokálno-technickou prípravou. Je nositeľkou viacerých domácich i zahraničných ocenení. Naštudovala napríklad Marienku v Predanej neveste, Kate v Madame Butterfly, Rusalku v rovnomennej opere, Barbarinu vo Figarovej svadbe, Leonoru vo Fideliovi, Margarétku vo Faustovi či Donu Elvíru v opere Don Giovanni.
Štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža III. triedy dostala za významné zásluhy o interpretáciu a popularizáciu slovenskej hudby v zahraničí.
Štefan Rosina sa narodil 7. júla 1932 v Púchove. Absolvoval v roku 1951 Baťove učilište v Zlíne. V štúdiu pokračoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Zlíne, ktorú ukončil v roku 1954. Vysokú školu ekonomickú, odbor ekonomika zahraničného obchodu ukončil v roku 1983 a absolvoval aj postgraduálne štúdium v Inštitúte riadenia Bratislava, ktoré ukončil v roku 1989.
V roku 1954 nastúpil do gumových závodov Matador, účastinná spoločnosť v Púchove (v súčasnosti Matador, a. s. Púchov) ako technológ. Postupne bol výskumným pracovníkom a vykonával viaceré riadiace funkcie. V roku 1990 sa stal generálnym riaditeľom spoločnosti a v roku 1997 prezidentom spoločnosti Matador, a. s. Púchov. Od roku 1992 bol aj predsedom predstavenstva Matador, a. s. Púchov a od roku 1997 predsedom predstavenstva Matador Holding, a. s.
Má rozhodujúci podiel na úspešnej transformácii národného podniku na štátny podnik Gumárne 1. mája Púchov a následne na akciovú spoločnosť Matador Púchov, ktorého výrobky reprezentujú Slovenskú republiku na svetových trhoch kvalitou a priaznivými ekologickými parametrami.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy o hospodársky a sociálny rozvoj Slovenskej republiky.
Herec Karol Machata patrí k najvýznamnejším slovenským predstaviteľom povojnovej hereckej generácie. Takmer päťdesiat rokov (1949 - 1998) patril k popredným protagonistom Slovenského národného divadla.
Karol Machata sa narodil 13. januára 1928 v Malackách. Herectvo študoval na Štátnom konzervatóriu, v rokoch 1949 - 1951 a neskôr bol nepretržite v období 1953 - 1998 členom činohry SND v Bratislave. Jeho romantické i dramatické herectvo sa naplno prejavilo v postave Karola Moora v Schillerových Zbojníkoch (1955), Hynka v Tylovom Krvavom súde (1957) alebo v Rostandovom Cyranovi de Bergerac (1967). Machata patrí v slovenskom dramatickom umení medzi významných predstaviteľov Shakespearových postáv - Doktor Caius vo Veselých pannách z Windsoru (1954, 1958, 1963), Romeo (1957), ale aj ako Hamlet (1964), Jago (1978), či Kráľ Lear (1975). Jeho herecké umenie výrazne ovplyvnila i ruská klasika a svoje umenie prezentoval aj prostredníctvom slovenskej dramatickej tvorby.
Postavy, ktoré stvárnil v slovenskom filme, patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie (Zemianska česť, Dáždnik svätého Petra, Prerušená pieseň, Pieseň o sivom holubovi, Polnočná omša, Zločin slečny Bacilpýšky, Hriech Kataríny Padychovej, Skrytý prameň, Červené víno, Soľ nad zlato a mnohé ďalšie). Svojím sýtym a kultivovaným hlasom sa zaradil medzi najobľúbenejších recitátorov klasickej i súčasnej poézie i prózy,
Za svoje herecké umenie získal množstvo cien, medzi inými Poctu ministerstva kultúry SR udelenú k jeho sedemdesiatym narodeninám. V roku 1967 získal titul zaslúžilý umelec a neskôr v roku 1979 národný umelec.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy v oblasti, divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby.
Dramatik Osvald Zahradník sa narodil 16. novembra 1932 vo Veľkom Bočkove na území vtedajšieho ZSSR.
V roku 1957 absolvoval Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1957-1961 pracoval ako dramaturg v Koncertnej agentúre v Prahe, následne bol v rokoch 1961-1971 režisérom Čs. rozhlasu v Banskej Bystrici, potom nastúpil do funkcie redaktora Čs. rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1973-1976 bol vedúcim divadelného oddelenia Ministerstva kultúry SSR. Do SND prišiel v roku 1976 a do roku 1979 v ňom pôsobil ako šéf činohry. Od roku 1979 pôsobil ako vedúci ideovo-tvorivého odboru Zväzu slovenských dramatických umelcov v Bratislave.
V dramatickej tvorbe sa najskôr prezentoval ako autor rozhlasových diel, v ktorých predniesol svoju výnimočnú invenčnosť a zároveň umenie citlivo vnímať dialóg prezentujúci nesúlad v medziľudských vzťahoch. Na javisku SND debutoval svojou prvou divadelnou hrou Sólo pre bicie (1972). Svoju osobitú filozofiu a poetiku prameniacu z poézie medziľudských vzťahov predstavil i v nasledujúcich divadelných hrách: Sonatína pre páva - 1975, Zurabája alebo Epitaf pre živého - 1973, Prekroč svoj tieň - 1974, Návraty - 1977. Jeho tvorba prenikla na javiská mnohých krajín - Ruska, Maďarska, Nemecka, Poľska, Fínska a iných.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy získal za významné zásluhy o rozvoj slovenskej dramatickej tvorby.
Výtvarník Martin Martinček sa narodil 30. januára 1913 v Liptovskom Petre. V roku 1931 maturoval na gymnáziu v Prešove a právnické štúdium získal na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1937. Po oslobodení Košíc v roku 1945 spolupôsobil pri organizovaní povereníctva spravodlivosti, neskôr povereníctva financií. Od roku 1946 do uväznenia 25. februára 1948 bol prezidiálnym šéfom Úradu Predsedníctva SNR v Bratislave.
Začiatkom 50-tych rokov musel prejsť do výroby, neskôr robil ako poľnohospodársky robotník.
Bol zakladateľom Literárno-historického múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši a od roku 1958 do 1961 bol jeho prvým riaditeľom.
V roku 1970 mu vláda ČSSR udelila titul zaslúžilý umelec. Medzinárodná federácia umeleckej fotografie so sídlom vo švajčiarskom Berne mu udelila čestný titul Excelencia FIAP. Zväz slovenských výtvarných umelcov pri svojom 20. výročí založenia mu udelil Pamätnú plaketu za zásluhy a rozvoj slovenského výtvarného umenia.
V roku 1989 Ministerstvo kultúry ČSR a Zväz českých výtvarných umelcov mu udelili Pamätnú medailu zaslúžilého umelca Josefa Sudka. Na návrh Slovenskej výtvarnej únie mu v októbri 1998 ako prvému fotografovi udelili Cenu Martina Benku.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy dostal za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj slovenskej fotografie.
Géza Erdélyi sa narodil 2. apríla 1937 v obci Oborín na východnom Slovensku vo farárskej rodine.
Po maturite na gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským v Komárne sa rozhodol študovať na Teologickej fakulte v Prahe, kde absolvoval v roku 1958. Potom pracoval v Synode reformovanej kresťanskej cirkvi ako tlačový referent. Neskôr bol farárom v obciach Slavec, Gombasek a Vidová, v Rožňave a v okolitých zboroch, farársku službu vykonával aj v obciach Chanava, Rumince, Číž, Lenártovce. Od roku 1998 je zvoleným farárom v Rimavskej Sobote.
Popri farárskej činnosti v rokoch 1971 - 1985 katalogizoval a anotoval početný knižný stav Krásnohorskej historickej knižnice grófa Andrássyho. V roku 1988 získal doktorát z teológie na pražskej fakulte. V rokoch 1992-96 prednášal na Teologickej fakulte v Prahe, od roku 1994 až do súčasnosti prednáša na Katedre praktickej teológie na Teologickom inštitúte Jána Kalvína v Komárne. V roku 1988 obhájil svoju habilitačnú prácu a získal vedeckú hodnosť docenta. Pravidelne prednáša na domácich a zahraničných teologických konferenciách pričom vyvíja aj bohatú publikačnú činnosť.
V roku 1996 ho Synoda Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku zvolila za svojho biskupa. Na tomto najvyššom cirkevnom poste Gézu Erdélyiho v roku 2002 upevnili.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy o duchovný rozvoj Slovenskej republiky.
Bývalý hokejový reprezentant a neskôr hokejový tréner Jozef Golonka sa narodil 6. januára 1938 v Bratislave.
Ako hokejista reprezentoval Slovan Bratislava, Duklu Jihlava, SC Riessersee a nakoniec LB Zvolen. V bývalej československej lige odohral 14 sezón a v 330 ligových zápasoch nastrieľal spolu 298 gólov. V roku 1961 sa stal najlepším strelcom v lige, keď nastrieľal 35 gólov. V rámci reprezentácie Československa zohral 134 zápasov a strelil 82 gólov. Bol dlhoročným kapitánom československého hokejového mužstva, účastníkom ôsmich majstrovstiev sveta a troch olympijských hier.
Po skončení aktívnej hráčskej činnosti trénoval v hokejovom klube SC Riessersee (1976-1979 a 1982-1983). Pod jeho vedením sa tento klub stal v roku 1978 majstrom Nemecka. V rokoch 1979-1980 trénoval Zetor Brno, potom družstvo hokejistov ČSSR do 20 rokov, mužstvo ČSSR-B, kluby EC Kolín nad Rýnom, HC Davos, ECD Iserlohn a EHC Norimberg. V polovici roka 1997 sa stal trénerom slovenskej hokejovej reprezentácie. Slovenskú hokejovú reprezentáciu viedol v roku 1997 na 61. majstrovstvách sveta v hokeji vo Fínsku. Na februárovom olympijskom kvalifikačnom turnaji v nemeckom Oberhausene o postup na zimné olympijské hry 1998 do Nagana si Golonkovi zverenci zabezpečili postup na ZOH v Nagane 1998.
V roku 1998 sa stal členom Siene slávy IIHF a dňa 30. novembra 2002 ho uviedli do Siene slávy slovenského hokeja.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy o rozvoj športu.
Známy športový reportér a publicista Gabriel Zelenay sa narodil 26. novembra 1922 v Bánovciach nad Bebravou. Gymnázium absolvoval v Trnave a Trenčíne. Z vysokoškolského štúdia farmácie ho vylúčili v roku 1948 tesne pred promóciou, pretože odmietol členstvo v komisii, ktorá očisťovala vysoké školy od politických nepriateľských živlov.
V roku 1946 začal Zelenay pôsobiť ako športový reportér Československého rozhlasu. V rokoch 1958-1963 pôsobil ako slobodný novinár.
Počas života reportoval hokejové, futbalové, atletické podujatia a cyklistické preteky v bývalom Československu, na Slovensku i v zahraničí. Bol aj zakladateľom Medzinárodnej pionierskej olympiády, pre ktorú pracoval od roku 1970 do 1978.
Svoje zážitky so športovcami pretavil do beletrizovaných reportáží a čŕt publikovaných vo viacerých novinách a časopisoch. Veľký ohlas zaznamenala jeho knižka Oprášené historky. Bol spoluautorom knihy S mikrofónom na Olympijských hrách v Mexiku. Vlani mu vyšla kniha Osamelý bojovník Anton Hlinka.
Za publicistickú celoživotnú činnosť dostal od ministerstva kultúry SR Cenu Miloslava Hurbana a od vlády SR Cenu Ľudovíta Štúra. Od hlavy štátu Rudolfa Schustera si vlani prevzal Striebornú medailu prezidenta republiky. Len nedávno za organizátorskú a publicistickú činnosť v prospech detí, mládeže a sociálne slabých ľudí sa stal členom prestížneho Diplomatického medzinárodného klubu Radu Ordu Sancti Constantini Magni. V novembri tohto roku sa dožil vzácneho životného jubilea - osemdesiatich rokov.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy získal za významné zásluhy v oblasti športovej žurnalistiky.
Mária Orgonášová sa narodila 24. marca 1934 v Košiciach.
V roku 1958 absolvovala Lekársku fakultu UK v Košiciach. Začínala ako odborná asistentka Ústavu fyziológie Lekárskej fakulty UK v Košiciach (1958 - 1961). V roku 1990 získala vedeckú hodnosť kandidáta vied v oblasti fyziologických a patofyziologických vied UK v Bratislave. Od roku 1995 pracuje ako koordinátorka programov Phare - Lien, Phare, projektov podporovaných USAID (v prospech integrácie ZPO SR). Prezidentkou Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov Slovenska je od roku 1997. Od roku 1996 až dodnes je externou učiteľkou na Fakulte zdravotne a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Od roku 2000 je národnou tajomníčkou medzinárodnej organizácie Rehabilitation International a od roku 2001 je členkou Rady vlády SR pre problematiku občanov so zdravotným postihnutím.
Od roku 1992 prezentuje problematiku zdravotne postihnutých občanov Slovenska aj v zahraničí.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy dostala za významné zásluhy v oblasti starostlivosti o občanov so zdravotným postihnutím.
Radovan Kaufman je telesne postihnutý športovec v dráhovej (1 km s pevným štartom, stíhacie preteky) a cestnej cyklistike (45/55 km cp.). Narodil sa 9. apríla 1978. Ako študent na Ekonomickej univerzite získal zlatú medailu na majstrovstvách sveta v roku 1998 a je držiteľom svetového rekordu v 1 km s pevným štartom a striebornej medaily na tých istých MS.
Na XI. paraolympijských hrách v Sydney v roku 2000 získal zlato vo finálovej disciplíne (kategória telesne postihnutý LC3, 22 r.) v dráhových pretekoch na 1 km s pevným štartom.
V súčasnosti sa pripravuje na svoju ďalšiu paralympiádu, ktorá by sa mala uskutočniť v roku 2004 v Grécku.
Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy dostal za významné zásluhy o rozvoj paralympijského športu.
*lt zč chor dh jm zg za na rč
NNNN
