Predseda SMK Béla Bugár včerajší prejav predsedu parlamentu Pavla Hrušovského, podobne ako mnohí ďalší politici, ocenil. Na fotografii zľava P. Rusko, B. Bugár, R. Schuster, P. Hrušovský a M. Dzurinda
FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
„Odmietali a posudzovali, vyzdvihovali a hanili, mytologizovali a démonizovali sme dosť dlho aj obšírne. Dnes už máme povinnosť začať tvoriť,“ povedal.
Hovoril o tvári krajiny, ktorá „najviac vypovedá o tom, aké spoločenstvo ju tvorí“, ktorá odzrkadľuje všetko „dobré aj zlé, otvorené aj zabudnuté“.
Myšlienku hľadania vlastnej tváre použil Hrušovský z Biblie, keď citoval z knihy Jób: „Keď si zakryje tvár, kto ho uvidí?“ Hrušovský vidí v tejto otázke návod, ako sa má Slovensko správať pri vstupe do Európskej únie. „Odkaz knihy Jób znie: Ukážte svoju tvár,“ povedal.
Hrušovský sa nevyhol žiadnemu zo sporných momentov slovenských dejín a za ich súčasť považuje aj uhorské dejiny. „Boli sme súčasťou ríše, ktorej vládli takí významní panovníci ako svätý Štefan, Karol Róbert, Matej Korvín či Mária Terézia. Boli to aj naši králi a panovníci a Slovensku sa pod ich vládou darilo. Nezbavujme sa ich, nenechajme si ich vziať.“
Spomenul aj maďarizáciu v 19. storočí, keď „maďarské elity opustili odkaz zakladateľa Uhorska, kráľa Štefana“, ktorý vo svojom závete vyzval na rešpektovanie jazykovej a etnickej rôznosti obyvateľov svojho kráľovstva. „Ani maďarizačný tlak však nepotlačil energiu, ktorá v súlade s európskym dianím formovala základy moderného slovenského národa.“
V tom čase však začala byť slovenská spoločnosť rozpoltená a dodnes sa tejto rozpoltenosti podľa Hrušovského nezbavila. Prejavila sa aj v roku 1918 pri vzniku Československa, keď „existovala aj výrazná skupina, ktorá nový štát odmietala“. Hrušovský však pripomenul, že práve vtedy dostalo Slovensko „svoje meno a územie“ a príležitosť na rozvoj v demokratickom prostredí. „V marci 1939 sa väčšina slovenskej politickej elity rozhodla vyhlásiť slovenský štát a vyhnúť sa tým rozdeleniu Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko,“ povedal Hrušovský s tým, že „nemalá skupina slovenských občanov však prijala koniec prvej Československej republiky s ľútosťou“.
Obdobie komunizmu zanechalo podľa Hrušovského „hlbokú jazvu, ktorá nikdy úplne nezmizne“. Okrem toho, že komunizmus znemožnil Slovensku rovnocenne napredovať so štátmi dnešnej únie, „ešte dlho budeme prekonávať skutočnosť, že industrializácia našej krajiny sa uskutočnila podľa sovietskeho vzoru“.
November 1989 bol podľa Hrušovského jediný „historický medzník, ktorý nebol naplnený vnútorným konfliktom“, lebo bol „prijatý jednotne a s radosťou“.
Na záver prejavu si Hrušovský položil otázku, ako prekonať rozpoltenosť spoločnosti.
Hrubú čiaru za minulosťou nepovažuje za poctivú alternatívu. Riešenie vidí v novej politickej kultúre, v spoločnej úcte k ústave a v zhode, že „veci štátneho záujmu nebudú predmetom politického zápasu“.
(edi)
