Podľa humoristu Stana Radiča je v móde hovoriť, že rozdelenie bolo nevyhnutné. Bolo?
„Spočiatku nie, ale postupne sa v politike vážne i banálne zápletky rozvinuli do pascí. Obe strany sa nevedeli dohodnúť, ako spoločný štát ‘prevádzkovať‘. Väčšinové slovenské a české predstavy o ekonomickej transformácii boli odlišné, viac ľavicové postoje Slovákov neladili s ‘rýchlenými‘ českými pravicovými postojmi. Prirátajme historický fakt, že od vzniku Československa sa periodicky vracali kritické situácie slovensko-českého štiepenia. Takže rozdelenie nepovažujem za nevyhnutné, ale nebolo ani náhodné a neskôr už bolo iba ťažko odvrátiteľné.“
Možno zjednodušene povedať, že Čechov o rozdelení presvedčili peniaze a Slovákov túžba žiť vo vlastnom štáte?
„Čechov presvedčili predovšetkým volebné výsledky na Slovensku v júni 1992. Keď si niektorí z českej politickej elity ešte predtým spočítali, že rozdelenie by mohlo byť pre nich ekonomicky pomerne výhodným podnikom, oslabilo to ich ochotu trpezlivo a s veľkými ústupkami vyjednávať, aby spoločný štát pokračoval. Slováci chceli posilniť vlastné postavenie v spoločnom štáte a iba menšina chcela z neho úplne odísť. Nacionalistické vystúpenia boli odpudzujúce.“
Prečo sa po rokoch mení pohľad ľudí na rozdelenie a prijímajú ho už aj tí, ktorí ním neboli nadšení?
„U ľudí preváži zväčša realizmus, zmierenie sa s tým, ‘čo sa stalo‘. Aj situácia bola od samotného rozdelenia definovaná tak, že na Slovensku sa bude zápasiť o charakter Slovenskej republiky a o slušné slovensko-české vzťahy, nie o obnovenie Česko-Slovenska. Bolo to pozitívne presmerovanie energie, keď sa uzatvorila jedna historická kapitola.“
Po rozdelení štátu HZDS vyčítalo politikom KDH, že nechceli samostatné Slovensko. Myslíte si, že kresťanskí demokrati boli proti z obavy, aby ich nespájali s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou a s rozbitím nielen prvej, ale aj druhej Československej republiky?
„Kresťanskí demokrati žili s ideou slovenského národa zakorenenou hlbšie ako rýchlokvasení ideoví aj pragmatickí nacionalisti. Ale situáciu vyhodnocovali opatrnejšie. I to, komu okamžité rozdelenie prospeje a aké riziká to Slovákom prinesie. Zistili, že v českej elite sú ľudia, ktorí pred väčšími ústupkami uprednostnia rozdelenie – a tak boli v požiadavkách opatrnejší než slovenskí víťazi, ktorí na veľkú ústupčivosť druhej strany stavili. Historické memento opatrnosť kresťanských demokratov pri vyhodnocovaní situácie posilňovalo. Hoci aj medzi nimi sa názory rôznili, neboli odporcami slovenskej samostatnosti.“
