ou v nástupníckych štátoch optimisticky. Najmarkantnejšie sa to prejavilo odmietnutím referenda, ktoré bolo pre prípad rozdelenia štátu zakotvené v ústavnom zákone.
Ale to bol len dôsledok dlhodobého ignorovania práva, respektíve odmietnutia nutnosti zabezpečiť transformáciu ekonomiky novými zákonmi pred rozkradnutím majetku štátu hŕstkou „vyvolených“. Navyše Slovensko získalo v medzinárodnom meradle nálepku krajiny, ktorá sa nedokázala vyrovnať so svojou fašistickou minulosťou. Spôsobili to predstavitelia viacerých strán, ktorí sa k nemu hrdo hlásili a chceli súčasnú republiku presadiť za nástupkyňu slovenského štátu. A pomohli aj politici, ktorí proti týmto pokusom neprotestovali.
Prvým z momentov ohrozujúcich renomé demokratického Slovenska bola už v roku 1991 snaha Jána Čarnogurského zakotviť do československo-nemeckej zmluvy zmienku o vojnovom slovenskom štáte a tým mu dodatočne zabezpečiť status uznaného medzinárodnoprávneho subjektu. Tento škandál doslova odštartoval prezentovanie Slovenska zo zahraničia ako fašizoidného prvku v strednej Európe. V roku 1993 to zdupľoval Vladimír Mečiar svojím kolosálnym faux pas, keď sa u kancelára Helmuta Kohla odvolával na tradíciu dobrej spolupráce medzi Nemeckom a Slovenskom z čias II. svetovej vojny.
Dôveru nevzbudzoval ani schizofrénny postoj slovenskej politickej reprezentácie k Slovenskému národnému povstaniu, a to i napriek tomu, že z iniciatívy SDĽ sa podarilo presadiť 29. august za štátny sviatok. Niektorí z politikov odmietali a odmietajú SNP aj v súčasnosti. Dôvodom je jeho nielen protifašistický, ale i pročeskoslovenský kontext. Ani Povstanie, ani prítomnosť Slovákov v spojeneckých armádach sa nevyužili na pozitívnu propagáciu Slovenska v zahraničí.
Hoci sa prezident Kováč zúčastnil v roku 1995 na pozvanie Francúzska a Británie na oslavách skončenia II. svetovej vojny, vzhľadom na obrovskú nenávisť, ktorú Mečiar ku Kováčovi prechovával, nebola táto udalosť slovenskou reprezentáciou vôbec využitá. Naopak. Vnútroštátna politika počas vlády Mečiara a jeho koaličných partnerov nielenže nevzbudzovala v zahraničí dôveru, ale ich zahraničné kontakty boli minimálne alebo žiadne. Dôvodom neboli len bartolomejská noc v roku 1994, únos prezidentovho syna, vražda Róberta Remiáša, využívanie SIS na čele s Ivanom Lexom na Mečiarove zámery, ale komplexné nasmerovanie vývoja k autoritárskemu typu štátu.
K vtedajším koaličným návrhom zákonov trestnoprávneho charakteru vo vzťahu štát - občan sa pripojilo i KDH s návrhom zákona na obranu republiky (našťastie nerealizovaným). Ďalším z krokov tohto nasmerovania bolo aj úsilie zamedziť transformácii armády na armádu profesionálnu. Toto úsilie podporilo opäť i KDH. Antidemokratickosť postupu pri proklamovanej reforme armády dokumentuje i zavedenie takej formy civilnej služby, ktorá mala byť vnímaná svojou dĺžkou ako trest za odmietnutie povinnej prezenčnej služby, a nie ako jej alternatíva. Výsledkom zahraničnej i vnútroštátnej politiky nakoniec bolo neprijatie do NATO a predstava o budúcom začlenení do Európskej únie sa dostala do pozície science-fiction. Keďže v západnej Európe stratili záujem, chcel sa Mečiar obrátiť na Rusko. Takúto víziu mal a má i Čarnogurský. Ich konkrétna predstava nie je dodnes známa.
Po voľbách v roku 1998 čakala občiansku spoločnosť tvrdá presvedčovacia práca predovšetkým smerom k zahraničiu. Zúčastnili sa na nej najmä tí, ktorí nesúhlasili s rozbitím spoločného štátu. Táto skutočnosť bola výsledkom fungovania pudu sebazáchovy pre život v demokracii. Uznanie možno vysloviť najmä mimovládnym organizáciám doma a mnohým pracovníkom v diplomatických službách, ktorí neúnavne pracovali na prezentovaní Slovenska ako dediča masarykovských demokratických princípov. Najťažšiu úlohu mal nepochybne Martin Bútora v pozícii veľvyslanca v USA.
Napriek tomu, že koaliční partneri boli v roku 1998 vo vláde Mikuláša Dzurindu veľmi rôznorodí - a to ešte aj v rámci svojich politických strán, podarilo sa obrátiť vývoj smerom k demokracii a k európskej integrácii. Na rozdiel od obdobia tesne po roku 1989, keď zväčša neboli správni ľudia v správnom čase na správnych miestach, sa situácia pomaly začala obracať. Jednoznačne pozitívnym javom bolo i to, že kreslo ministra obrany v roku 1998 nedostal Ján Čarnogurský. Transformácia armády sa tak mohla naozaj začať.
Nervozita vo volebnom roku 2002 mala svoje opodstatnenie. V hre bolo prijatie do NATO a prístupové rokovania do EÚ. Rošády vznikajúcich a zanikajúcich politických strán pred voľbami pôsobili, ako keby bolo Slovensko v ohrození. Ale v prípade veľkého úspechu HZDS a antireformných strán by v ohrození skutočne bolo.
Len málokto si uvedomuje, že zlepšovanie pozície Slovenska vo svetovej politike je priamo úmerné počtu aktérov rozbitia česko-slovenského štátu, vizionárov autoritatívneho ostrova v demokratickom okolí, ktorí postupne vypadli z politickej scény. Slovensku po nich ostali iba hudecovské bronzové hlavy - a zopár rokov premárnených príležitostí.
Autor: KATARÍNA ZAVACKÁ(Autorka je právničkou)
