TEXT: Alena Štifilová, FOTO: Ján Krošlák
A k nebude pršať, vytiahneme tristolitrový sud a budeme sťahovať, dozvedáme sa v Štiavnickej sudárni. Patrí medzi najväčších výrobcov drevených sudov na Slovensku, ako jediná vlastní kompletnú strojovú výbavu.
Presvedčiť drevo, aby sa ohlo do požadovaného tvaru a nepopraskalo, nie je jednoduché. Dodnes sa používa technika našich starých otcov, ktorá na dvore vyčaruje atmosféru dobovej debnárskej dielne. Vo vnútri suda sa založí oheň, jeho úlohou je zohrievať drevo a premieňať vodu, ktorú obsahuje, na paru.
Tá postupne uvoľňuje vlákna, až dosky zmäknú a môžu sa začať plastifikovať, čiže ohýbať.
Debnári pomocou sťahováka a oceľového lana pomaly uzatvárajú sud, pracujú s citom a bez unáhlenia, aby vlákna neroztrhali. Tie sa nedobrovoľne z vonkajšej strany naťahujú a z vnútornej stláčajú. Popritom sa sud polieva vodou, aby ho oheň úplne nevysušil.
Aspoň rok pod holým nebom
„Vinára zaujíma hlavne to, aby sud netiekol,“ hovorí Ján Koreň, jeden z troch majiteľov Štiavnickej sudárne, „a debnára to, aby zohnal kvalitné drevo.“
Či je sud vyrobený z kvalitného dreva dokáže podľa neho čiastočnej posúdiť aj sám vinár. Voľným okom by mal skontrolovať, či nie je poškodené drevokazným hmyzom, ktorý vytvára malé dierky a zo sudu robí sitko a tiež, či nemá hrče.
Hrče spôsobujú problémy už pri plastifikácii, sú to miesta, kde sa doska najčastejšie zlomí.
