KOŠICE. Štát nemôže plošne sledovať elektronickú komunikáciu všetkých občanov. Vyplýva to z dnešného rozhodnutia pléna Ústavného súdu (ÚS) SR, ktoré vyhovelo skupine poslancov NR SR zastúpených Martinom Poliačikom.
Poslanci podaním z 10. októbra 2012 napadli na ústavnom súde niektoré ustanovenia Zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a Zákona o policajnom zbore. Ústavný súd prijal podanie poslancov na ďalšie konanie 23. apríla 2014 a súčasne rozhodol, že pozastavuje účinnosť napadnutých ustanovení.
Nie sú v súlade s ústavou
Plénum rozhodlo, že napadnuté ustanovenia nie sú v súlade s ústavou. O rozhodnutí informovala hovorkyňa ÚS Anna Pančurová. ÚS neposkytol zdôvodnenie rozhodnutia, zverejnené bude až po doručení zainteresovaným stranám.
ÚS dal za pravdu navrhovateľom, že je v rozpore s ústavou, keď Zákon o elektronických komunikáciách ukladá poskytovateľom povinnosť uchovávať šesť mesiacov prevádzkové a lokalizačné údaje ako aj údaje komunikujúcich strán, ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu počas dvanástich mesiacov.
„Zavedenie povinnosti uchovávať údaje predstavuje citeľný zásah do súkromného života, keďže ide o plošné sledovanie všetkých obyvateľov Slovenska bez ohľadu na ich bezúhonnosť a čestnosť,“ uvádzajú navrhovatelia v podaní.
Navrhovatelia argumentovali, že dnešná úprava získavania, uchovávania a sprístupňovania týchto dát je úplne arbitrárna a oveľa benevolentnejšia ako inštitút odpočúvania, pričom aj samotný zber podlieha minimálnemu počtu pravidiel. Systém uchovávania údajov neobsahuje takmer žiadne záruky proti ich zneužívaniu.
Každá osoba je podozrivá
Sprístupňovanie údajov sa neriadi precíznou právnou úpravou, čo spôsobuje, že tieto informácie používajú orgány verejnej moci protiústavne. Oproti iným inštitútom nie sú z okruhu osôb dokonca vylúčené ani osoby, ktoré sú inak viazané povinnosťou mlčanlivosti – napríklad advokáti či lekári.
"Plošné a preventívne uchovávanie dát bez existencie akéhokoľvek predchádzajúceho podozrenia z ohrozenia či porušenia zákonom chránených záujmov vedie k záveru, že vlastne každá osoba je považovaná za podozrivú. Takýto záver je však v rozpore so základnou zásadou demokratického štátu – a to zásadou prezumpcie neviny, ktorá vychádza z klasického chápania, že občan sa zásadne považuje za dobrého a spravodlivého až do okamihu, kým sa preukáže opak,“ uvádzajú navrhovatelia.
Navrhovatelia argumentujú aj štatistickými údajmi, podľa ktorých v roku 2008 oprávnené štátne orgány požadovali tieto údaje v 319 prípadoch, no v roku 2010 to už bolo až 7 417 prípadov, pričom v roku 2008 bolo 65 prípadov, keď nebolo možné žiadosti vyhovieť, ale v roku 2010 nebolo možné žiadosti vyhovieť až v 7 126 prípadoch.
