BRATISLAVA. Slovenská republika bola aktívnym účastníkom 2. svetovej vojny od jej prvého dňa. Už v ranných hodinách 1. septembra 1939 jednotky slovenskej armády po boku vojsk nacistického Nemecka prekročili hranice s Poľskom a slovenská armáda sa tak stala prvým bojujúcim spojeneckým vojskom Wehrmachtu.
Pre TASR to uviedol Jozef Bystrický z Vojenského historického ústavu (VHÚ).
Potvrdili spojenectvo
"V júni 1941 potvrdilo vojnové spojenectvo Slovenskej republiky s nacistickým Nemeckom vyslanie slovenskej armádnej skupiny na ťaženie proti Sovietskemu zväzu a 12. decembra 1941 vyhlásenie vojny Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii," priblížil vojenský historik.
Ako dodal, vojaci slovenskej armády od začiatku 2. svetovej vojny do jej posledných dní pôsobili okrem Slovenska tiež na území dnešných desiatich európskych krajín: Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, Ruska, Moldavska, Rumunska, Maďarska, Rakúska, Talianska a Česka.
Na východnom fronte sa aktivita slovenských vojakov začala v júni 1941, kedy v podriadenosti nemeckej 17. armády začala pôsobiť Rýchla skupina, neskoršie reorganizovaná na Rýchlu brigádu. "Armádna skupina sa na front začala presúvať 1. júla. Ešte pred koncom toho istého mesiaca z jej súčastí vznikla Rýchla divízia, určená na boje na fronte a Zaisťovacia divízia predurčená na plnenie úloh na okupovanom území Sovietskeho zväzu," priblížil vojenský historik.
"K prvému bojovému nasadeniu Rýchlej divízie došlo 15. septembra 1941 južne od Kyjeva. Odtiaľ postupovala k Azovskému moru, v novembri sa podieľala na ochrane jeho pobrežia a od začiatku decembra 1941 do 20. júla 1942 bola v pozičnej obrane pri rieke Mius," uviedol Bystrický.
Ďalej v rámci nemeckej letnej ofenzívy sa divízia zúčastnila na dobytí Rostova na Done a postupovala ku Kaukazu do priestoru juhovýchodne od mesta Gorjačij Kľuč. "Tu zotrvala do 23. januára 1943, keď začala postupne ustupovať na Krym, kde bola 1. augusta premenovaná na 1. pešiu divíziu," doplnil.
Bránili na Ukrajine
Na konci októbra 1943 boli slovenskí vojaci nasadení do obrany v priestore západne od Melitopoľa, pred koncom decembra na opevňovacie práce pri Nikolajeve, vo februári 1944 na výstavbu obranných postavení severne od Odesy a v máji pri rieke Kogyľnyk (Kunduk) v južnom cípe Ukrajiny.
V júni 1944 bola už ako 1. technická divízia nasadená na výstavbu obranných línií v priestore ukrajinského Bolhradu a moldavského Cahulu.
"Jednou z reakcií na vypuknutie povstania na Slovensku na začiatku septembra zo strany nemeckého velenia bolo odzbrojenie divízie a jej následné využitie na výstavbu obranných línií na území Rumunska v priestore miest Deda, Bistrita a Baia Mare, od novembra 1944 na území Maďarska pri Balatone a od januára 1945 severne od Bakonského lesa," vysvetlil Bystrický. Ako dodal, zvyšky divízie padli do zajatia Červenej armády na území Rakúska.
Zaisťovacia divízia od konca septembra 1941 do októbra 1943 pôsobila na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska, s ťažiskom v Žitomírskej, Gomelskej a Minskej oblasti.
"Z dôvodu zvyšujúceho sa počtu prechodov príslušníkov divízie k partizánom a celkovej nespoľahlivosti jej jednotiek bola reorganizovaná na Technickú brigádu, ktorá na základe rozhodnutia nemeckého velenia a súhlasu slovenskej vlády v posledných dňoch októbra 1943 odišla do Talianska, kde budovala obranné línie pre nemecké vojská," priblížil historik.
Ako dodal, po vypuknutí protifašistického povstania v severnom Taliansku sa veľká časť príslušníkov tejto divízie zapojila do bojov povstaleckých síl a 28. apríla 1945 ju jej veliteľ premenoval na 1. československú divíziu v Taliansku.
