Zajtra si v Európe pripomíname porážku nacizmu a oficiálny koniec druhej svetovej vojny. Najrozsiahlejšieho, najstrašnejšieho, najničivejšieho vojenského konfliktu v dejinách ľudstva.
Ešte stále sú tu s nami ľudia, ktorí si pamätajú, čo znamenajú všetky hrozné štatistiky tejto vojny: zoznamy desiatok miliónov obetí, zoznamy utrpenia, krutosti, umierania, zničených miest, obcí a celých území. Štatistiky ukrutností, ktoré proti sebe aj na sebe páchali celé národy.
Pre väčšinu z nás je ale dnes rozsah hrôz 2. svetovej vojny už iba čoraz vzdialenejšími dejinami, ktoré presahujú náš osobný život a v skutočnosti aj našu osobnú predstavivosť.
Druhá svetová vojna sa v Európe nezačala ako boj dobra a zla. Na jej začiatku stáli veľmocenské ambície a spočiatku výboje proti menším štátom: anexia Rakúska, zabratie Sudet a rozbitie nášho demokratického Československa, zabratie pobaltských štátov, vojna proti neutrálnemu Fínsku.
A potom okupácia Poľska v réžii nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu, čo je aj najčastejšie uvádzaný dátum začiatku 2. svetovej vojny.
Myslím, že je dôležité si pripomínať, čo tomu všetkému predchádzalo. Povzbudzovanie starých krívd a nepriateľstiev. Propaganda, ktorá šírila nevraživosť a nenávisť.
Upevnenie a rozpínavosť nedemokratických režimov, fašizmu, nacizmu a komunizmu. Presadenie sa neľudských ideológií, ktoré pohŕdali hodnotou ľudského života aj celými národmi.
Vo chvíľach, kedy si pripomíname a budeme v budúcnosti pripomínať čoraz vzdialenejšie výročia konca druhej svetovej vojny, mali by sme si zakaždým s pokorou spomenúť na to, že táto vojna sa začala u nás v Európe -- aj preto, lebo ľudia dopustili, aby sa vo veľkej časti Európy vymkla z rúk tolerancia, úcta a rešpekt voči blížnemu.
Historici podrobne popísali, ako mnohý vtedajší lídri neodhadli budúcnosť, manévrovali, ustupovali, a uchovávali márne nádeje, že sa im podarí uchrániť ich štáty a svojich občanov pred ďalšou veľkou vojnovou tragédiou.
Patrí k tej dobe, že mnohí menší a slabší boli v rokoch 1938 a 1939 ponechaní napospas svojmu osudu vo viere, že obeta malých krajín dokáže uchrániť veľké. A z uhla pohľadu dnešných udalostí je zvlášť potrebné zdôrazniť, že sa kruto mýlili.
Až hrozivý postup armád nacistického Nemecka, existenčné ohrozenie veľmocí a už iba krok k zničeniu európskej civilizácie a vymazaniu z mapy celých národov zmobilizoval spoločný postup Spojencov. A ten potom, po rokoch strašných obetí a útrap, nakoniec viedol k definitívnej porážke a kapitulácii nacistických vojsk 8. mája 1945.
V priebehu posledného roka sme si postupne - v desiatkach hlavných miest a krajín - pripomínali víťazný postupu spojeneckých armád v Európe pred sedemdesiatimi rokmi, ako aj vyslobodenie tých väzňov nacistických koncentračných táborov, ktorých táto strašná mašinéria nestihla vyvraždiť.
Spomínali sme aj na útrapy a hrdinstvo účastníkov Slovenského národného povstania a na boje sovietskej, československej a rumunskej armády na území Slovenska.
Niektorých účastníkov týchto bojov, našich vojnových veteránov, som dnes prijal, aby som im v menej občanov Slovenska poďakoval za ich vlastenectvo, statočnosť a za ich osobný podiel v bojoch proti nacizmu.
V poslednom čase som viackrát povedal, ako mi je osobne veľmi ľúto, že o tohtoročnom výročí konca vojny v Európe a jeho oslavách sa hovorí spôsobom, ktorý je podľa môjho presvedčenia nehodný pamiatky desiatok miliónov obetí na frontoch aj mimo nich.
Že ku spomienke na obete vojny nepatria prejavy sympatií a nesympatií, lásky alebo nenávisti ku krajinám alebo ich zoskupeniam. Že porážka fašizmu a spomienky na koniec vojny nie sú vhodnou príležitosť na politické demonštrácie.
Pretože desiatky miliónov vojakov na frontoch druhej svetovej vojny nenasadzovali svoj život, a milióny svoj život nepoložili v mene súčasných politických cieľov ktorejkoľvek krajiny a jej dnešného vedenia.
Bojovali a umierali preto, aby oslobodili Európu od fašizmu a nacizmu a porazili armády takzvanej Tretej ríše.
Pri príležitosti dňa víťazstva som poslal osobný list prezidentovi Ruskej federácie, aby som vyjadril najhlbšiu úctu obrovským obetiam z radov ruského národa počas druhej svetovej vojny a našu vďaku a rešpekt za znášanie nepredstaviteľných útrap.
Za rozhodujúce hrdinstvo a odolnosť, ktoré vtedy Červená armáda a celý ruský ľud v tejto vojne preukázali. Poslal som takýto list prezidentovi Ukrajiny, krajiny, ktorej obyvatelia boli touto vojnou a jej následkami rovnako strašne postihnutí, a zároveň ukrajinskí vojaci tvorili podstatnú súčasť Červenej armády.
Rovnako tak prezidentovi Bieloruska, ktoré stratilo počas vojny štvrtinu svojich obyvateľov.
Pamätáme si tiež, že v Červenej armáde statočne bojovali aj príslušníci iných národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Moje posolstvo vďaky som poslal prezidentovi Rumunska, ktorého armáda sa podieľala na bojoch na území Slovenska.
Ale tiež ministerskému predsedovi Veľkej Británie a prezidentovi Spojených štátov amerických, predstaviteľom spojeneckých krajín, bez ktorých pomoci a vojenského nasadenia by víťazstvo nebolo možné.
Milí spoluobčania,
udalosti, ktoré nasledovali krátko po druhej svetovej vojne, vzali slobodu nám aj mnohým ďalším národom v Európe na veľmi dlhé obdobie.
To však nič nemení na tom, že pred sedemdesiatimi rokmi bola porážka nacizmu a fašizmu otázkou holej existencie celých národov aj otázkou prežitia najlepších hodnôt európskej civilizácie.
Žiadna príležitosť by už nebola, pokiaľ by sa druhá svetová vojna neskončila víťazstvom Spojencov. A preto musí navždy patriť naša vďaka ľuďom, vojakom, mužom a ženám, ktorí tento boj vybojovali.
Chcem vás požiadať, aby sme zajtra zapálili Sviečky vďaky na hroboch vojakov, ktorí u nás padli. Urobme, prosím, toto tak jednoduché a symbolické ľudské gesto našej vďaky na miestach večného odpočinku tých, ktorých doma čakali mamy, manželky, deti - ktorí mali svoje sny, ale domov sa už nikdy nevrátili.
Zajtra pôjdeme po vojenských cintorínoch od východu Slovenska na západ a spolu s mnohými z vás budeme myslieť na to, že za strašnými štatistikami padlých v tejto vojne sú ľudské osudy každého jedného človeka.
Som presvedčený, že v tento deň by nemal byť opustený ani jeden hrob vojaka, ktorý u nás padol na ceste ku konečnej porážke fašizmu.
Ako gesto vďaky od ľudí Slovenska, ako posolstvo našej spomienky.
Ďakujem vám.
