BRATISLAVA. Železničné mosty a trate na východe Slovenska boli výkladnými skriňami vojnového slovenského štátu. Stavali ich Rómovia, ktorých nacistický režim umiestnil do táborov núteného pobytu a odobral im občianske práva.
"Na východnom Slovensku bolo treba osoby na výstavbu železničnej trate, takže už koncom roku 1941 sa rozhodlo práve tu vybudovať pracovné tábory tzv. núteného pobytu, kam zaradili Rómov," povedal historik Peter Šafranko z Vlastivedného múzea v Hanušovciach nad Topľou.
V Hanušovciach bol zriadený pracovný tábor priamo v meste, avšak na jeseň 1942 ho zrušili pre problémy so zásobovaním a zdravotné príčiny. Časť zaradencov bola prepustená, ďalšia časť presunutá do Bystrého, uviedol historik.
"Tam bol zriadený tábor v lokalite Hábeš a v lokalite medzi Bystrým a Čiernym. Bolo tam do 900 zaradencov, tento tábor napriek hrozným podmienkam pôsobil až do júna 1943. Vtedy ho zrušili, pretože najzákladnejšie časti stavby trate boli hotové a strácal svoju opodstatnenosť v danom mieste," vypovedal P. Šafranko pre film Baro Mariben.
P. Šafranko: "V tomto kaštieli pracujem už viac ako 35 rokov. Hneď som sa zaujímal o samotnú budovu, a zároveň ako najstarší pracovník a historik informujem každú návštevu o tom, čo je to za kaštieľ. Pripomínam, že v tomto objekte sídlilo vedenie toho tábora. Foto V. Hradecká
Vyhláška ako základ pre masové vyvražďovanie
Časť Rómov presunuli do iných pracovných táborov, napríklad do Dubnice nad Váhom a Revúcej, kde pokračovali v rokoch 1943-44 na iných stavbách.
Hlad, ťažká práca, zima a neľudské podmienky bývania spôsobili, že v dubnickom tábore prepukol škvrnitý týfus.
"Chorých Rómov naložili na nákladné auto a vyviezli ich do časti zvanej Údolie. Tu už čakala veľká jama, v ktorej 26 ľudí skončilo svoje životy. Niektorí boli postrieľaní, niektorí ubití na smrť, iní sa zadusili pod nánosom hliny," uvádza etnologička Zuzana Kumanová zo združenia In Minorita Bratislava.
Vojnový slovenský štát v mnohom napodobňoval nacistické nariadenia v tretej ríši.
"Prvým z nich bol branný zákon z roku 1940, ktorý Židom a Rómom zakazoval stať sa vojenskými osobami a museli konať takzvanú náhradnú vojenskú službu v 6. prápore. Potom nasledovali ďalšie vyhlášky, napríklad vyhláška Ministerstva vnútra z roku 1940 definovala pojem Cigána," vysvetľuje etnológ Slovenskej akadémie vied Arne Mann.
Otec Ľudovíta Petíka z Prešova prežil pracovný tábor aj koncentrák. Foto V. Hradecká
Vo vyhláške sa uvádza, že pod pojmom Cigán sa má rozumieť iba ten príslušník cigánskej rasy pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, ktorý žije životom kočovným, alebo usadlým síce, avšak vyhýba sa práci.
To znamená, že Rómovia boli zadefinovaní ako asociálne osoby, podobne ako to bolo v nacistickom Nemecku podľa Roberta Rittera, ktorý takto definoval Cigánov, čo bolo potom základom pre masové vyvražďovanie, vysvetľuje vedec.
Rómovia pomáhali partizánom
V čase vojny nemohli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, nesmeli vstupovať do miest a obcí, verejných priestorov, parkov, kina. Dokonca nesmeli mať psa alebo krčmár im nesmel naliať pivo. Až do takýchto absurdností to zachádzalo, uvádza Arne Mann.
"Olašským Rómom bolo zakázané kočovanie, a podľa ďalších vyhlášok mali byť odstránené ich obydlia až niekde pod les, dva kilometre od obcí."
Komunity žili na okraji obce pod lesom, a tak dedinčania nosili ku nim jedlo pre partizánov. Partizáni nemuseli vstúpiť do obce, aby sa dostali k potravinám.
"Bola to spolupráca miestneho obyvateľstva s partizánmi prostredníctvom Rómov," uvádza A. Mann.
Skupina partizánov s miestnymi obyvateľmi. Foto archív Obecného úradu v Pohorelej
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, Rómovia dostali možnosť prihlásiť sa do povstaleckej československej armády. Mnohí to využili.
"Po potlačení povstania ostali niektorí medzi partizánmi, niektorí sa vrátili do svojich osád," vypovedá etnológ Arne Mann.
Po potlačení povstania boli mnohé komunity vyvraždené a vypálené.
"Tieto komunity sa na mnohých miestach stratili z regionálnej mapy," hovorí vo filme Baro mariben etnologička Zuzana Kumanová.
História sa opakuje, musíme si ju pripomínať
Dnes si celý svet pripomína 70 rokov od konca druhej svetovej vojny. Kapitulácia Nemecka bola podpísaná v Berlíne 8. mája v noci.
Práve z dôvodov, aby sa na najhoršiu vojnu nezabúdalo, zrealizoval tím mladých umelcov filmový dokument Baro mariben, ktorý produkovalo rómske občianske združenie Jekhetane - Spolu so sídlom v Prešove.
Vo filme otvorila svoju Pandorinu skrinku aj Antónia Pustajová z Čierneho Balogu, dnes 83-ročná babička. Zažila vypálenie osady Pusté a vyvraždenie skupiny zajatých partizánov, ktorým ako trinásťročné dievča nosila jedlo do miestnej školy.
"Treba upozorniť ľudí, že sa niečo také dialo. Lebo to, čo sa dialo v minulosti, sa častokrát opakuje aj v súčasnosti," povedal historik Peter Šafranko.

Beata
Balogová
