V určitej fáze tokania zakloní hlavu dozadu, uzavrie ušné otvory a prestane vnímať okolie. Trvá to zhruba dve sekundy, vtedy máte šancu sa k tomuto plachému zvieraťu priblížiť.
Stretnúť ho vo voľnej prírode je malý zázrak. Na hrebeňoch v okolí Vyšnej Boce sa pred pár rokmi nachádzalo niekoľko tokanísk. Tokalo na nich asi dvadsať kohútov a zhruba toľko sliepok im nadbiehalo.
Dnes sú to holé planiny zasiahnuté kalamitou a následne masívnou ťažbou, pri ktorej boli odstránené všetky stromy, ležiace i stojace. Hlucháň hôrny sa tu pred dravcami neschová a potravu si nenájde najbližších sto rokov.
„Minulý týždeň som tokaniská prechádzal,“ hovorí Martin Mikoláš z občianskeho združenia Prales, s ktorým stúpame na hrebeň. „V jedinom pralesovom zvyšku, ktorý tu ostal, som počul jedného, asi posledného kohúta.“
Sezóna vrcholí
Tokanie, čiže spev, ktorým sa samček snaží prilákať samičku, v týchto dňoch vrcholí a podľa mnohých patrí k najkrajším zážitkom z lesa. Musíte si privstať a o tretej ráno byť na tokanisku.
Tie sa nachádzajú na strategických miestach, väčšinou na hrebeňoch, aby ich sliepky ľahko našli, obrátené sú na východ, pretože hlucháne milujú vychádzajúce slnko, a v ideálnom prípade sú od seba vzdialené najviac dva kilometre.
Hlucháň je totiž robustný vták, váži takmer päť kilogramov a lietanie nepatrí medzi jeho silné stránky. Bez prestávky preletí nanajvýš desať kilometrov. Stanovištia si pamätá, niektoré využíva aj sto rokov viac generácií za sebou, ich existencia je preto i historicky podmienená.
Ranné tokanie. Kohút sedí na konári, na zem zlezie až po príchode sliepok. FOTO: KAROL KALISKÝ
Miluje východ slnka
Tokanie sa začína pred svitaním, okolo štvrtej je ešte tma. „Sú to magické rána, keď tajuplné ticho starého lesa ožíva spevom, noc prechádza do dňa, nad lesom sa dvíha opar, svieti mesiac a súčasne vychádza slnko,“ hovorí Martin Mikoláš.
Kohút na rozdiel od sliepky spí na strome alebo na tokanisko priletí z väčšej diaľky. Po zobudení chvíľu nehybne stojí na konári s rozprestretým chvostom a spustenými krídlami, možno víta slnko, a potom spustí tok.
Zvuk podobný klepotu dvoch drevených palíc o seba prechádza do rýchleho trilku, nasleduje niečo ako brúsenie kosy, to je moment, keď sa mu pre veľkú námahu naleje krvou ušná blana a zúži sa ušný otvor. Nakoniec ho takmer úplne uzavrie dolná čeľusť, ktorá sa posúva pri otváraní zobáka.
Jeho schopnosť počuť znižuje aj hluk, ktorý sám vydáva, a možno i vzrušenie z očakávaného príchodu sliepok. Spev zakončí výluskom podobným otváraniu šampanského.
Hlucháň je mimoriadne plachý vták, pozorovať a sčítavať sa dá len počas tokania. Stačí však zapraskanie konára a magické ráno je preč. Vyplašene odletí a v ten deň sa už na tokanisko nevráti. Približovať sa k nemu môžete len počas brúsenia, ktoré trvá dve až tri sekundy.
„Vyzerá to zábavne,“ opisuje Erik Baláž z Lesoochranárskeho združenia Vlk, ktorý nás sprevádza. „Stojíte, potom dvakrát podskočíte smerom k stromu a zase ostanete nehybne stáť.“
